Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Štátne banské a hutnícke závody
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 10.3.2005

Podnik štátnych banských a hutníckych závodov sa vytvoril poväčšine z bývalých rakúskych a uhorských erárnych závodov. Spočiatku celé ústredné vedenie podniku vykonávalo oddelenie bansko-právneho odboru Ministerstva verejných prác v Prahe; závody na Slovensku spravoval Vládny komisariát pre štátne bane a huty, ktorý sa vyčlenil z Vládneho komisariátu pre banské a hutnícke podniky na Slovensku pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Vytvorením osobitného komisariátu pre štátne závody, podliehajúceho predovšetkým Ministerstvu verejných prác, mali sa slovenské štátne závody vymaniť spod vplyvov určitých odstredivých slovenských snáh a tak sa malí začleniť do ústredne riadenej jednotnej štátnej organizácie. Na jar 1920 zriadilo Ministerstvo verejných prác pre agendu podniku osobitné oddelenie, od mája 1925 celý podnik riadil deväťčlenný správny zbor s príslušnými komisiami a výkonným výborom. Príslušný odbor Ministerstva verejných prác sa premenil na Ústrednú správu štátnych banských a hutníckych závodov, ktorá mala potom v rukách hlavné vedenie celého podniku. Ústredná správa sa delila na niekoľko oddelení, rozdelených podľa agendy. V roku 1937 zriadil minister verejných prác osobitný sekretariát, ktorý mal dozerať na podnik; sekretariát podliehal priamo ministrovi. Vedenie štátneho podniku bolo popravde viac byrokratické ako hospodárske.

Štátnym banským a hutníckym závodom patril rozsiahly komplex baní, hút, železiarní a iných závodov, v ktorých pracovalo až 12.500 robotníkov a 1300 úradníkov. Štátne hnedouhoľné bane v Moste produkovali ročne asi 2 milióny ton hnedého uhlia; štátny závod na striebro a olovo v Příbrami produkoval jemné zlato (2 až 6 kg ročne) a striebro (20.000 až 25.000 kg ročne), mäkké a antimónové olovo (2000 až 2500 ton) a kysličník olovnatý (viac ako 100 ton ročne). Štátny závod na uránové farby a rádium v Jáchymove (s baňami na urán a rádium a továrňou na rádiové preparáty a uránové farby) dodával na trh okolo 20 ton uránových farieb a asi 5500 kg rádiových prvkov.

V baniach Banského riaditeľstva v Porube, získaných koncom júla 1926, dobývalo sa až 220.000 ton kamenného uhlia ročne (r. 1933) a v priľahlej koksovni sa vyrábalo okolo 85.000 ton koksu. Veľké soľné bane mal štátny podnik v Slatinských Doloch (Marmarošskej Slatine), kde sa dobývalo až 180.000 ton kamennej soli.Všetky ostatné závody štátneho podniku sa nachádzali na Slovensku. Z nerudných bani to boli Štátne bane na naftu v Gbeloch s ročnou produkciou až 11.500 ton surového oleja a od roku 1931 klesajúcou ťažbou zemného plynu, a štátny soľný závod v Prešove s dvoma baňami v Soľnej Bani a solivarmi v Solivare a Prešove. Prešovský závod produkoval okrem iných výrobkov ročne asi 15.000 ton jemnej varenej soli. V roku 1935 vystaval sa osobitný solivar na Piesku pri Podbrezovej. Do roku 1923 sa dolovalo i v štátnej bani na Dubníku, kde sa dobýval známy slovenský opál.

Štátne rudné bane boli na Železníku, v Rožňave (Nadabula, Rudné), v Štítniku, v Kremnici, Banskej Štiavnici a Hodruši, bane a kutacie diela v Zlatej Idke, Magurke a inde. K rudným baniam prináležali aj Štátne železiarne a oceliarne v Podbrezovej a štátny elektrolytický závod v Banskej Bystrici.25 V slovenských štátnych závodoch pracovalo dovedna asi 6000 robotníkov.

Odbyt väčšiny výrobkov štátnych závodov obstarávala Štátna predajňa banských a hutníckych výrobkov v Prahe. Distribúciu uránových farieb vykonávala predajná kancelária v Kolíne nad Rýnom Comptoir de Vente, zriadená po dohode s Union Miniére du Haut Katanga v Bruseli, ktorá spolu s československým štátnym závodom v Jáchymove ovládala európsky trh rádia a uránových farieb. Odbyt liečebných a kozmetických prípravkov z rádiových preparátov sprostredkúvala Radiumchema v Jáchymove (Kolíne). Pre odpredaj soli sa zriadil v Prahe soľný sklad, surová nafta a plyn sa dodávali spočiatku Československým štátnym dráham alebo rafinérii Fantových závodov v Pardubiciach, ďalší odbyt sprostredkúvala Štátna predajňa.

K štátnym železiarňam a oceliarňam v Podbrezovej patrili a postupne sa pričleňovali tieto závody: vysoká pec v Tisovci, zlieváreň a smaltovňa v Hronci, oceliareň a valcovňa, trúbkáreň a šamotárňa v Podbrezovej, valcovňa, zvarovňa, kotláreň, mostáreň a nástrojáreň v Piesku, valcovňa jemných plechov v Chvatimechu a elektrárne v Podbrezovej, Lopeji, Piesku, Dubovej a   Jasení, elektrolytický závod v Banskej Bystrici, solivar v Piesku a rafinéria nafty v Dubovej.

Spolu s podbrezovskými železiarňami prevzal československý štát v r. 1918—1919 i smaltovňu v Hronci, ktorú od uhorského eráru kúpila v júni 1901 účastinná spoločnosť Bartelmus a spol. v Plzni. V podbrezovských železiarňach sa hneď' od počiatku sústredila výroba strojovej liatiny, ktorou sa zásobovali ostatné štátne závody na Slovensku. Napriek rekonštrukcii v rokoch 1903—1910 mali závody celý rad prevádzkových nedostatkov. Trpeli predovšetkým veľkým územným rozčlenením takých prevádzok, ktoré na seba priamo nadväzovali. Na prvom mieste to bola veľká vzdialenosť tisoveckej huty od podbrezovskej oceliarne (43 km).

V Tisovci pracovali dve vysoké pece, zásobované rudami hlavne zo Železníka; menšia pec na drevené uhlie (obsah 100 m3 a výška 14,2 m) bola 12. júna 1918 zastavená a v roku 1920 rozbúraná; väčšia pec na koks (obsah 164 m3 a výška 17,9 m) vyhasla 23. novembra 1918. Keď' celý podbrezovský železiarenský komplex prevzal československý štát, vypracoval sa v roku 1919 program, ktorého hlavným jadrom malo byť sústredenie všetkých prevádzok, teda i prenesenie vysokých pecí z Tisovca. Zlyhanie programu sa časove spája s deštrukčnými snahami konkurenčnej Živnostenskej banky a moravskosliezskych železiarní. Nesústredená výroba bola potom hlavnou technickou príčinou trvalej stratovosti prevádzky. 1 koksová vysoká pec v Tisovci zostala na mieste, opravila sa a uviedla do chodu. Oceliareň v Podbrezovej tak dostávala opäť surové železo v studenom stave.

Rozvoj železiarne silne brzdilo pôsobenie kartelov, ktorých 1^1 musela zúčastňovať, a ťažkopádne vedenie podniku, neraz určované mimopodnikovými záujmami jednotlivcov. V lete 1938 štátny podnik za asistencie dr. Pišku z Vysokej školy technickej v Brne predal železiarne so závodmi v Podbrezovej, Piesku, Chvatimechu, Hronci a Tisovci a všetkými železorudnými baňami a elektrolýzou v Banskej Bystrici brnenskej Zbrojovke. Z odkúpených závodov utvorila samostatnú účastinnú spoločnosť Podbrezová, banská a hutná účast. spoločnosť v Prahe, s účastinným kapitálom 150 miliónov korún a sama si ponechala vlastnícke účastiny za 80 miliónov korún. Nová účastinná spoločnosť vlastnila i kamenouhoľné bane v Petrvalde. Po 7. novembri 1938 viedla Zbrojovka o rožňavskú baňu spor s Maďarskom, ktoré nechcelo uzavretú zmluvu s československým štátom uznať.

Štátny elektrolytický závod v Banskej Bystrici mal k dispozícii hutu na výrobu katódovej medi. Závod spracúval hlavne anódovú med' od firmy UNION v Mariánskych Horách a polotovary z banskoštiavnickej huty. Výrobe slúžilo 1262 ciel s obsahom po 1600 litrov. Výrobný proces trval dva mesiace. Závod mal vlastnú elektráreň s vodnou turbínou (výkon 120 konských i síl). Produkcia katódovej medi v závode v Banskej Bystrici j (v tonách):Závod v Banskej Bystrici zamestnával priemerne 30 až 35 robotníkov. Okrem medi vyrábal neveľa modrej skalice (v roku 1930 18 ton, roku 1934 118 ton).

Opis rudných závodov:

Železník: V bani sa dobýval hnedeľ, ankerit, ale ponajviac ocieľok. Vŕtanie vŕtacími kladivami na stlačený vzduch (FLOTTMANN). Ťažný vrátok s dopravnou rýchlosťou 1,5 m za sekundu. Dopravu v bani obstarávala elektrická lokomotíva s výkonom 22 konských síl. Závod bol spojený s vysokou pecou v Tisovci lanovou dráhou, 16 km dlhou. Až do roku 1923 sa do Tisovca odosielala železná ruda v surovom stave a pražila sa až v tisoveckej hute. Potom sa na Železník prenieslo osem pražiacich pecí a do Tisovca prichádzala ruda už pražená.

Štítnik: Závod podliehal Štátnemu banskému riaditeľstvu Rožňave. Dobývalo sa jednak na Dolnom Hrádku, kde sa nachádzal predovšetkým hnedeľ a železný oker, jednak na Hornom Hrádku (ocieľok). Na Dolnom Hrádku sa prestalo dobývať ešte pred rokom 1918, potom sa robili len skúšky s upotrebením a briketovaním železného okru, ktorý bol dobrej kvality a bolo ho tu veľké množstvo. Skúšky sa do roku 1938 neskončili. Na Hornom Hrádku sa dobývalo až do roku 1927; v polovici roku 1928 bola baňa celkom opustená. Vyťažené rudy sa 4,8 km dlhou lanovou dráhou dopravovali k pražiarni, ktorá pozostávala zo šiestich kruhových pecí. Po pražení sa kusové rudy triedili ešte raz. Od pražiarne k železničnej stanici viedla vlečka.

Rožňava (Nadabula, Rudné): V Nadabule a Rudnom bol vlastné bane rožňavského štátneho banského riaditeľstva. Dolovalo sa tu na žilách Štefan a Bernard, kde sa dobýval ocieľok Osou závodu bola dedičná štôlňa Lukáš-Ladislav (3 km dlhá). Ručné vŕtanie sa postupne nahradzovalo vŕtaním strojovým (na stlačený vzduch). Dva ťažné stroje s protiváhou, jeden elektrický ťažný stroj (výkon 25 konských síl, rýchlosť 1 m za sekundu). Doprava v bane koňmi a elektrickou lokomotívou (32 konských síl), ináč ručná. Dopravu na povrchu obstarávala elektrická lokomotíva s rovnakým výkonom (medzi baňou a úpravňou). Odvodňovanie elektrickými čerpadlami. V úpravni systému HUMBOLDT (300 ton rudy za 10 hodín), postavenej ešte pred prevzatím československou správou, sa ruda od roku 1927 vypierala, niekoľkokrát sa ručne, na pohyblivom páse a na bubnoch, triedila. Hrubšia rudnina sa drvila a znova upravovala. V pražiarni bolo 20 kruhových pecí a neskoršie sa postavilo sedem pecí s odsávačom. Prachová ruda sa od roku 1931 aglomerovala. Závod mal vlečku, napojenú na železničnú trať Plešivec - Dobšiná. Elektrickú energiu si závod vyrábal do roku 1926 sám, potom odoberal prúd od Stredoslovenských elektrární.

Kremnica: Baňa na zlatú rudu. V roku 1923 bolo dobývanie zastavené a postupne sa realizoval sanačný program z roku 1922. Prípravné práce sa zamerali hlavne na baňu Anna a pole Vollehenne. Dobývať sa začalo čiastočne v roku 1930, hlavne na žile Zlatej, v roku 1935 bol závod už v plnej prevádzke. V roku 1953 sa postavila flotačná úpravňa, roku 1956 sa dokončila stavba lúhovacieho zariadenia pre spracovanie koncentrátov.

Banská Štiavnica: Bane na striebornú, olovenú a zinkovú rudu s menším obsahom zlata. Po reorganizácii závodov sa začalo dobývať až v roku 1929. Využívali sa hlavne žily Grunerova, Špitálerova (závod v Banskej Štiavnici) a Nepomukova, Finsterort a Východná (závod v Hodruši). V roku 1929 sa dostavala úpravňa v Hodruši a v roku 1931 v Banskej Štiavnici. V roku 1932 sa uviedla do chodu opravená a rekonštruovaná vysoká pec v Banskej Štiavnici. Do konca roku 1924 spoločnosť Stredoslovenských elektrární závody elektrifikovala.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec