Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Spätosť rudného baníctva so slovenským kovohutníctvom
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 10.4.2005

Pred prvou svetovou vojnou nachádzali temer všetky rudy odbyt na Slovensku alebo v priľahlých oblastiach. Medená ruda sa zhutňovala v Dobšinej a v elektrolýzach v Krompachoch a Banskej Bystrici, antimónová ruda vo Vajskovej. Železný kýz sa sprostrebovával v papierňach a chemických továrňach na Slovensku a v českých krajinách, jeho výpalky sa spolu so železnými rudami zhutňovali vo vysokých peciach. V priemere rokov 1911—1913 sa v Uhorsku odobralo 63,5 % vyťažených slovenských železných rúd a kýzových výpalkov, pred vojnou mali teda slovenské železné rudy zabezpečený domáci odbyt (na území ČSR 73 %).

Prosperita väčšiny slovenských rudných baní závisela od pomerov v hutníctve; železné rudy a pyrit lipli na domácej hutníckej základni ešte viac, pretože to bola ich jediná poistka proti vplyvom výkyvov na trhu železa a zábezpeka určitej produkčnej úrovne. Aby sme bližšie poznali osudy slovenského rudného baníctva po roku 1918, treba sa čo len v krátkosti zoznámiť s pomermi v kovohutníctve a kovopriemysle Slovenska.

Všetky železiarne na území Slovenska sa pred vojnou orientovali v prvom rade na domáci trh (uhorský), kde mali zabezpečený odbyt hlavne v Sedmohradsku a budapeštianskej priemyselnej oblasti, ako aj v ostatných krajinách monarchie. Veľkýuhorský trh im bol základnou oporou. Časť výrobkov, najmä niektorých špecializovaných, sa predávala do východného Haliča, na Bukovinu a na Balkán. To znamenalo, že po vojne mali tieto továrne svojím odbytom gravitovať do Maďarska, Poľska, Rumunska, Juhoslávie a Bulharska, pripadne i na Ukrajinu. Východná polovica Slovenska bývala preto pred vojnou, ale i po nej, nazývaná bránou na Východ.

Kovchutníctvo a železiarstvo bolo jedným zo základných pilierov slovenského priemyslu a hospodárstva vôbec. Nielenže sa o tieto odvetvia opierala nemalá slovenská nerastná produkcia, ale i celý slovenský kovopriemysel, ktorý na ne priamo nadväzoval a ich existenciou podmieňoval i svoje vlastné bytie.

V priebehu druhej polovice 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou na Slovensku vytvorili tri hlavné oblasti železiarskeho a kovorobného priemyslu: prvú oblasť tvorili továrne Považia zhruba od Vrútok až po Nové Mesto n. V. s krajom od Trnavy po Bratislavu i s jej okolím. Kraj okolo Nitry spojoval túto oblasť s druhou, kompaktnejšou oblasťou, ktorej jadro sa rozkladalo na strednom Pohroní s centrom v kraji medzi Banskou Bystricou, Kremnicou a Vyhňami. Tretiu oblasť možno umiestniť prevažne na východné Slovensko, južne od línie Liptovský Mikuláš — Kežmarok — Krompachy; na západe bola ohraničená Breznom n. Hr. a Lučencom, na východe Košicami; jej južný okraj sa pohyboval medzi Šalgótarjánom a Miškovcom.

Na západnom Slovensku prevažovala strojárenská výroba a výroba železných spotrebných predmetov, ale najväčším závodom tu boli železiarne v Trnave (ktoré začali vyrábať v roku 1917). Stredoslovenská oblasť, ktorá spájala všetky železiarske a kovopriemyselné kraje do jedného, na seba navzájom závislého celku, sa vyznačovalo hlavne spracovaním farebných a drahých kovov (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica); najväčším závodom tu boli oceliarne a valcovne vo Zvolene, ktoré pred |vojnou dodávali na trh okolo 25.000 ton čiernych plechov ročne.

Východoslovenskú priemyselnú oblasť charakterizovala viac-menej celistvá železiarska a kovorobná sústava. Oblasť patrila medzi prvoradé kovopriemyselné rajóny starého Uhorska. Opierala sa o starú tradíciu spracovania kovov. Vyznačovala sa vlastnou surovinovou základňou (rudy a hnedé uhlie, ale i vápenec, magnezit a pod.), v ktorej však chýbalo koksovateľné uhlie. Mala pomerne uzavretú produkčnú štruktúru, disponovala všetkými potrebnými stupňami priemyselného spracovania kovov. Pritom nebol jej vývin pred vojnou ukončený; naopak, v tom čase vstupovala do nového štádia rozvoja kapitalistického priemyslu. Východoslovenská oblasť hrala vo vývoji slovenského rudného baníctva v prvej polovici dvadsiatych rokoch najvýznamnejšiu úlohu, a musí teda stáť v popredí našej pozornosti.

Po stránke komunikačnej sa východoslovenská priemyselná oblasť delila na časť spišsko-košickú (jej osou bola košicko-bohumínska dráha), slansko-rimavskú (lokálne dráhy v hornom povodí riek Slanej a Rimavy) a časť šalgótarjánsku (sústava železničných tratí Šalgótarján—Hatvan—Miškovec a Fiľakovo —Bánrévé—Miškovec). Vzájomné komunikačné spojenie týchto častí nebolo dostatočné, čo značne pôsobilo i na určenie smerov obchodnej orientácie tamojších závodov. Nedostatočný komunikačný kontakt prekážal rýchlejšiemu a pevnejšiemu stmeleniu všetkých troch častí východoslovenskej kovopriemyselnej oblasti: spišsko-košická časť udržiavala styk so slansko-rimavskou len okľukou cez Košice (keď' z hľadiska dopravných a výrobných perspektív vylúčime dopravu konskými poťahmi); slánsko-rimavská časť sa delila na niekoľko dopravne izolovaných dolín, spojených na juhu dráhou Lučenec—Bánréve.

Najväčším podnikom východoslovenskej železiarskej a kovopriemyselnej oblasti bola Rimamuránska spoločnosť, ktorá pred vojnou zamestnávala okolo 10.000 robotníkov (okrem Zvolena a Krompách). Produkovala vtedy 240.000 ton surového železa, 270.000 ton ocele a 76.000 ton liatiny ročne. Jej koncernové závody v Krompachoch vyrobili v roku 1913/1914 okolo 74.000 ton surového železa a 127.000 ton ocele, 100.000 ton ostatných produktov a 2000 ton blokovej medi. Z ďalších významných závodov treba uviesť erárne železiarne v Podbrezovej a Diósgyori, ktoré pred vojnou vyrábali okolo 100.000 ton surového železa (z toho Tisovec okolo 15.000 ton), a prakovskú oceliareň a nástrojáreň.

V tejto oblasti sa nachádzali všetky slovenské vysoké pece;okrem spomínaných Krompách a Tisovca huty v Likieri (priemer produkcie v rokoch 1911—1913 činil 67.700 ton surového železa), v Hnúšti (4800 ton), v Chyžnej Vode (3400 ton), v Drnave (2800 ton), v Dobšinej (5400 ton) a v Stratenej (10.000 ton v roku 1913).

Pracovali tu medenorudné závody v Dobšinej a Krompachoch, antimónová huta vo Vajskovej, bola tu hutná prevádzka na výrobu ortuti v Rudňanoch a na výrobu striebra v Zlatej Idke. Na tieto závody nadväzovali d'alšie kovorobné továrne v Matejovciach, Kunovej Teplici, Lučenci, Košiciach, Košických Hámroch, Medzeve, Štóse, Spišskej Novej Vsi, Spišskom Podhradí, Poprade, Plešivci, Gelnici, Rimavskej Sobote atd.

Východoslovenská kovopriemyselná oblasť konzumovala viac ako polovicu vyťažených železných rúd (prakticky celú uhorskú spotrebu). Tu nachádzal odbyt i smolnícky pyrit, či už v chemických továrňach v Kostoľanoch a Rolovej Hute alebo vo východoslovenských papierňach. Medená ruda, vyťažená v Slovinkách, Dobšinej, Štítniku, Mníšku n. Hn. a na iných miestach, po zhutnení v Krompachoch a Dobšinej závisela spolu s cementovou meďou zo Smolníka od spotreby v tejto oblasti. S hutníckou a kovopriemyselnou produkciou súviseli i ďalšie výrobné odbory (textilná výroba, výroba droždia, zlievárne zvonov, stavba mlynov a iných strojových zariadení hlavne pre potravinársky priemysel, potreby pre bane, výroba poľnohospodárskych strojov a náradia, nástrojov, umelých hnojív a pod.).

Keď' zatiaľ vylúčime ťažbu komplexných rúd s obsahom drahých a farebných kovov v stredoslovenskej kovopriemyselnej oblasti a uvážime, že ostatné rudy sa dobývali na území východoslovenskej oblasti, poznáme nielen podiel tejto oblasti na osudoch slovenskej rudnej produkcie, ale zároveň si môžeme predstaviť stupeň závislosti ťažby od ostatných odvetví tejto oblasti. Slovenské rudné baníctvo bolo pred vojnou nedeliteľnou súčasťou štrukturálne pomerne uceleného slovenského železiarstva a ostatného kovopriemyslu. Preto muselo veľmi citlivo reagovať na všetky pohyby, prebiehajúce vo vnútri týchto dvoch priemyselných odvetví, ako aj na všetky zásahy do ich štruktúry.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec