Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Koncetrácia slovenského hutníctva
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 18.4.2005

V novšej historickej literatúre sa často uvádza, že produkcia surového železa vo vysokých peciach na Slovensku od konca minulého storočia pomaly klesala. Tento poznatok je prevzatýod starších autorov a zakladá sa hlavne na štatistických údajoch, ktoré v roku 1938 uviedol Sborník Spojeného banského revíru.

Téza o trvalom poklese produkcie surového železa na Slovensku od konca 19. storočia je pre hľadanie príčin krízy slovenského baníctva mimoriadne dôležitá, pretože zdôvodňuje koncentráciu hutníckej produkcie do železiarní, ktoré boli po vzniku Československa oddelené od východoslovenských rudných baní štátnymi hranicami. Čísla úhrnného množstva na Slovensku vyrobeného surového železa pred svetovou vojnou naozaj ukazujú trvalo zostupnú tendenciu produkcie vysokých pecí. S vedomím, že ide len o jednu časť vývinovej produkčnej krivky, ktorú bude treba ešte historicky zhodnotiť, môžeme sa o tieto čísla zatiaľ oprieť. Poslúžia nám aj šetrenia Vládneho komisariátu pre bane a huty z dvadsiatych rokov o výsledkoch výroby jednotlivých hút na Slovensku, a práve tie konkretizujú všeobecnú tézu o úpadku a dávajú jej hmatateľnejšiu podobu. Podopreté ďalšími údajmi ukazujú, že klesala výroba predovšetkým malých vysokých pecí, ktoré boli technicky zastaralé a svojím menej kvalitným železom mohli zásobovať len najbližšie kovorobné závody.

Vývin železných hút v Krompachoch, Likieri a Tisovci si zasluhuje väčšiu pozornosť.

Rozhodujúci podiel na vývine hutníctva železa na území Slovenska patril Rimamuránskej spoločnosti. Aby udržala krok so svetovým vývojom produkcie surového železa. teda i s vývojom technickej úrovne jeho zhutnenia. musela spoločnosť rozšíriť výrobu jedného hlavného závodu na úkor druhých. menších, menej výkonných a menej hospodárnych. Drnavská a hnúštianska huta, a ďalšie malé slovenské huty vznikali pôvodne blízko železorudných baní, pri ktorých bolo dosť základného paliva - dreva. Existenčné podmienky slovenských hút boli preto spočiatku ideálne. S rozvojom hutníckej technológie však vzrástol význam paliva na úkor rúd. Bolo prirodzené, že potom napredovali tie huty, ktoré mali šťastie, že sa nachádzali blízko uhoľných baní. Tento proces sledujeme i v prípade Rímamuránskej spoločnosti.

Keď sa spoločností podarilo získať najprv niekoľko drobnejších hút pod svoj vplyv (Hnúšťa, Drnava, Likier), mohla pristúpiť k realizácii programu koncentrácie výroby. Najvhodnejším závodom na to bol Ozd, ktorý spĺňal všetky požiadavky zavedenia modernej technológie, prevádzky a odbytu. Ozdecké huty mohli využívať blízkosť gemerských baní, ba ani prípadná doprava bosenských rúd by nebola vyšla draho. Mohli sa aspoň sčasti oprieť o vlastnú palivovú základňu, o vlastné železiarne, oceliarne, valcovne. zlievárne atd. I komunikačne boli na tom ózdecké železiarne omnoho lepšie, než ktorákoľvek slovenská huta (azda okrem Krompách) vklinená do hôr a spojená s odbytištiami (železiarňami) len miestnymi lokálkami alebo vlečkami.

Pokles výroby drnavských, hnúštianskych a likierskych pecí sa datuje zhruba od rokov 1906—1908. Mimoriadna konjunktúra predvojnových rokov udržala pece ešte v prevádzke, ale v roku 1915 ich (okrem likierskych) spoločnosť definitívne zastavila. Programom likierskych pecí potom zostalo už len zásobovanie zlievárne v Hnúšti; to bol však len dočasný program, umožnený predovšetkým likvidáciou drnavskej a hnúštianskej pece. A napriek tomu produkcia likierskych pecí klesla z 99.000 ton surového železa v roku 1906 na 79.000 ton v roku 1912 a 54.000 ton v roku 1915. Pre budúcnosť sa nedalo rátať s tým, že by zlieváreň zostala odlúčená od vysokej pece a na spracovanie nedostávala surové železo v tekutom stave. Rozumnejšie, ako pomerne nákladne budovať spojené závody Likier-Hnúšťa, bolo rozšíriť prevádzku závodov v Ôzde, prípadne blízkom Salgótarjáne a preniesť výrobu tam. Tomu nasvedčuje i neprestajný rast výroby surového železa Rimamuránskej spoločnosti, na ktorom sa podieľali práve vysoké pece v Ôzde: v obchodnom roku 1898,1899 sa v jej vysokých peciach vyrobilo 110.000 ton, v roku 1907/1908 137.000 a v roku 1912/1913 už 283.000 ton surového železa.

Pravda, otázka koncentrácie výroby surového železa nie je taká jednoduchá. Komplikuje ju predovšetkým vojnové a po- J vojnové obdobie, kedy Rimamuránska spoločnosť prežívala prudkú výrobnú a odbytovú krízu. Hneď' od začiatku vojny obmedzovala prevádzku, len v obchodnom roku 1916/1917 sa výroba j o málo zvýšila; zánik Rakúska - Uhorska jej zasadil ťažkú ranu, 1 z ktorej sa len s námahou mohla spamätať. Tým pochopiteľnejšia sa nám bude javiť snaha správy podniku o rýchle dokončenie skoncentrovania výroby a o maximálne zníženie neproduktívnych výdavkov.

Tieto dve línie koncentrácie železiarskej výroby Rimamuránskej spoločnosti sa podieľajú, každá svojou mierou, na poklese odberu slovenských železných rúd a rozhodne museli byť po roku 1918 ešte viac zosilnené a zdôraznené a proces koncentrácie podstatne urýchlený. Na koncentračné snahy doplácala aj erárna huta v Tisovci, ktorá jediná zo všetkých slovenských hút prekonala katastrofu slovenského hutníctva železa. Hoci výroba neklesala a v rozpätí rokov 1906—1914 sa dokonca zdvojnásobila, bol to znak zapojenia uhorských štátnych podnikov do vojnovej mašinérie monarchie.

Správa uhorských erárnych železiarní presúvala ťažisko vý-roby do železiarní v Diósgyori a vo Vajdahunyadu (dnešný Hunedoara) v Sedmohradsku. V sedmohradských železiarňach, ktoré sa opierali o tamojšie železorudné bane, pracovali štyri vysoké pece. V Diósgyori po dobudovaní oceliarne a valcovne začala správa podniku stavať ešte pred vojnou dve vysoké pece, ktoré mali prevziať podiel pecí v Tisovci. Zariadenie v Tisovci sa preto nedoplňovalo a nemodernizovalo, naopak, výkonné agregáty sa nahradzovali staršími, zastaralými a presúvali sa do preferovaných železiarní v Sedmohradsku a pri Miškovci.

Proces koncentrácie výroby surového železa postihol hutníctvo železa na Slovensku, pretože sa sústreďoval výlučne mimo budúceho územia Slovenska. V tom smere môžeme súhlasiť so slovami generálneho riaditeľa štátnych banských a hutníckych závodov Staucha, že „korene úpadkovej tendencie železorudných baní siahajú sčasti až do minulosti predválečnej". Stupeň dosiahnutej technickej úrovne obmedzovaných a nelikvidovaných pecí mal koníec koncov sekundárny význam. Keď' výpočet rentabilnosti jednotlivých závodov i celého podniku poukazoval na nutnosť sústredenia výroby a na zrušenie ostatných pecí, nemôže namietať nič ani dnešný historik, pretože to bol proces zodpovedajúci progresívnym tendenciám vývoja priemyslu. Konečne, veď ani teraz nie je rozhodujúce, či likierska huta bola "moderne zariadená, alebo či drnavská bola zastaralá.

Veď' i malé pece mohli mať za určitých podmienok právo na existenciu; mohli sa napríklad využiť na výrobu špeciálnej zlievárenskej liatiny. I vo Švédsku, ako aj inde, v dvadsiatych rokoch pracovali a slušne prosperovali malé vysoké pece. Ich hlavným palivom bolo, podobne ako u starších slovenských pecí, drevené uhlie. Inou otázkou je, či na Slovensku takéto podmienky boli alebo či sa mohli vytvoriť. V doterajších historických štúdiách problém dosiahnutého stupňa technického rozvoja zaberá mnoho pozornosti a odvádza od skutočných príčin krízy slovenského rudného alebo železorudného baníctva a zániku železiarstva. Priatom autori úvah o technickej zaostalosti či vyspelosti reprodukujú zväčša len staršie názory súčasníkov technikov a vedení skôr citom polemizujú s nimi bez nezbytných technických znakoch.

Tým, že pokladáme koncentračný proces hutníctva železa, ktorý smeroval mimo slovenské územie, za jednu z príčin krízy slovenského rudného baníctva, rozchádzame sa s niektorými súčasnými názormi, autori ktorých sa nechali strhnúť často k polemike so staršími náhľadmi. Preto zdôrazňovali viac problém technickej vybavenosti slovenských hút, čím sa im Likier dostal na tú stranu závodov, ktoré sa po roku 1918 nemuseli likvidovať (Krompachy). Hovorili sme o snahe Rimamuránskej spoločností obmedziť výrobu v Likieri i o skutočnom poklese tamojšej produkcie. Keďže sledujeme hlavne koncentračné tendencie v hutníctve železa. ktoré boli v značnej miere nadradené otázke technickej vyspelosti, domnievame sa azda oprávnene, že Likier treba zaradiť do kategórie závodov, ktoré bolí, alebo mali byť koncentráciou postihnuté.

Bežný proces koncentrácie a súbežných premien, pokiaľ by ho neprerušila vojna a štátoprávne zmeny, vyvolal by dozaista v celom slovenskom hutníctve, a tým aj v železorudnom baníctve rad presunov, ale snáď by nedospel až k hospodárskej katastrofe. Presuny, vyvolané organickými pohybmi vnútri celého hospodárstva, by sa pravdepodobne stačili absorbovať, spoločnosť by bez veľkej ujmy vstrebala dôsledky prirodzených porúch. Avšak zmeny, vyvolané udalosťami rokov 1918 a 1919, celú krízu zostrili a v mnohých aspektoch pozmenili aj jej charakter. Ďalší vývin železorudného dolovania závisel už od zachovania hospodárskej celistvosti výrobných oblastí Slovenska.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec