Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Vytýčenie hraníc ČSR vzhľadom na slovenské rudné baníctvo
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 24.4.2005

Zároveň s utváraním reálnych predpokladov rozkladu a rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie vznikali i predstavy nového, československého štátu. Najspornejšie už od začiatku boli južné hranice Slovenska. Zatiaľ čo južné hranice západného a časti stredného Slovenska sa určili pomerne ľahko a konštantne, bez priamych a osobitných vplyvov na tamojšie baníctvo, južné hranice juhovýchodného Slovenska boli dlho sporné. Blízko nich ležalo jadro slovenskej rudnej produkcie a zachovanie celistvosti najmä východoslovenskej výrobnej oblasti bolo jednou z hlavných podmienok ďalšieho úspešného rozvoja slovenského kovohutníctva, a teda i rudného baníctva.

Už z prvých náčrtov nového štátu v strednej Európe bola zrejmá snaha pričleniť celú východoslovenskú železiarsku a kovopriemyselnú oblasť k Československu, teda snaha zachovať jej jednotu a celistvosť. Nehľadiac na nereálne maximalistické požiadavky niektorých skupín o presunutie hraníc ďaleko na juh od Jágru a Miškovca, základom určenia hraníc v tejto oblasti sa v podstate stal Masarykov náčrtok hraníc československého štátu, ktorý bol v septembri 1914 predložený ruskému cárovi. Tento názor na juhovýchodný úsek hraníc sa potom udržal, rozpracoval, a po určitých neveľkých úpravách sa stal maximálnou požiadavkou československej delegácie na mierových jednaniach v Paríži.

Čím menej bol kraj na sever od čiary Ipeľ — Uh známy, tým viac sa museli českí politici radiť s ľuďmi, ktorí ho poznali. Okrem slovenských politikov museli to byť ľudia z okruhu Vítkovického ťažiarstva a Banskej a hutnej spoločnosti (a iní), ktorí prichádzali už dávno pred vojnou do styku s východoslovenskou oblasťou jednak prostredníctvom vlastných baní (Rudňany, Rudabánya, Máriahuta, Bindt), jednak prostredníctvom rakúsko-uhorského železiarskeho kartelu. Bude úlohou slovenskej historickej vedy preskúmať vplyv českej (rakúskej) železiarskej skupiny na vytvorenie juhovýchodných hraníc Slovenska; musíme predpokladať, že táto skupina sa snažila vhodným určením hraníc východoslovenskej výrobnej oblasti upraviť svojvzťah k dávnejšiemu a pred vojnou nápadne zosilnevšiemu konkurentovi, Rimamuránskej spoločnosti.

Pravdepodobne z týchto hľadísk viedli sa dva hlavné smery postupu československého vojska v apríli a máji 1919 na Miškovec a Šalgótarján; dialo sa tak zrejme v duchu Udržalových slov, „že len to obdržíme, na čo ruku položíme ešte pred mierovou konferenciou".

Rovnaký vzťah k významnej východoslovenskej oblasti mala, pravdaže, i druhá strana. Keď' už bolo vidno, že nebude možné zachovať celistvosť starého Uhorska, zamerala sa maďarská vláda na udržanie hospodárskej integrity nového štátu s odstúpenými krajmi. V týchto intenciách snažila sa stlačiť južné hranice Slovenska čo najďalej na sever, ako o tom svedčí priebeh Hodžovho jednania v Budapešti v decembri 1918. Veď' i Benešov návrh na demarkačnú čiaru, vyhotovený narýchlo a bez dostatočnej prípravy v novembri 1918, pretínal túto oblasť (Rimavská Sobota — ústie Uhu do Latorice). Na strane maďarskej vlády nechýbalo úsilie o získanie východného Slovenska; spolu s inými aspektmi môžeme sa z tohto zorného uhla pozerať aj na Dvortsákovu „východoslovenskú republiku" a na iné pokusy o zachovanie aspoň východného Slovenska v rámci maďarského štátu.

Výsledok zápasu obidvoch strán určil do značnej miery najmä neúspech československých vojenských akcií v máji a júni 1919 a rýchle narastanie revolučného napätia v českých krajinách;Záujem politikov dohodových mocnosti o požiadavky ČSR ohľadom nových východných hraníc Slovenska ochladol a za základ jednania mierovej zmluvy s Maďarskom (Trianon) sa určila demarkačná čiara z konca decembra 1918 a československo - maďarského prímeria v júni 1919.

Avšak ani trianonská zmluva neurčila pevne celú južnú hranicu. Bolo to pravdepodobne vplyvom niektorých zainteresovaných kruhov súperiacich železiarskych skupín, že jednanie o niektorých hraničných úsekoch sa odstúpilo do kompetencie paritnej komisii a stiahlo sa z programu mierovej konferencie. Medzi najdôležitejšie patril šalgótarjánsky úsek, kde demarkačná čiara pretínala severný cíp hnedouhoľného revíru a ponechávala niektoré banské polia a časti ložísk na československej strane. Vleklý spor, ktorý riešila i janovská konferencia, sa likvidoval až jednaniami v rokoch 1923—1924.

Československo - maďarské hranice preťali východoslovenskú výrobnú oblasť a rozdelili ju na dve nerovnaké časti. Na slovenskej strane zostali rimamuránske železorudné bane, vysoké pece v Likieri, koncernové železiarne v Krompachoch a ďalšie závody, kým druhá časť rimamuránskych závodov, železiarne v Ózde, Šalgótarjáne a Nádasde a hnedouhoľné bane zostali v Maďarsku. Rozdelené boli i štátne závody, najmä železorudné bane v Rožňave a Štítniku stratili odbyt v Diósgyori. Na Slovensku naopak zostala zastaralá tisovecká huta. Jedine Coburgove závody zostali so svojimi baňami i železiarňami na Slovensku, podobne ako medenorudné a antimónové bane a hutné prevádzky a bane na železný kýz.

Na Slovensku zostali teda hlavne železorudné bane, závislé od spotreby vysokých pecí. Zostali tu vysoké pece, z ktorých však väčšina buď nepracovala, alebo pomaly spela k zániku, a na druhej strane desiatky železiarskych a kovospracujúcich tovární, závislých od liatiny, ale hlavne od železných a oceľových polotovarov z veľkých hút a železiarní. Tieto však, okrem Krompách, zostali na maďarskej strane.

Rozdelenie štrukturálne ucelenej priemyslovej oblasti na dve časti sa muselo prejaviť pomerne skoro, a to jednak poruchami v prísune materiálu a jednak v odbyte rúd. Slovenský priemysel sa ocitol v zovretí krajín, s ktorými kedysi obchodoval a do ktorých bol teraz vývoz prakticky zastavený. Neurov-nané vzťahy medzi ČSR a Maďarskom, ČSR a Poľskom a valutové prekážky tieto trhy slovenskému priemyslu uzavreli; domáci trh bol naproti tomu ešte vždy slabý, silne rozrušený udalosťami v rokoch 1918 a 1919 a hneď od počiatku, hlavne v západných krajoch, zásobovaný českými firmami. Podobný osud stihol aj stredoslovenskú oblasť. České podniky nedovolili, aby slovenský priemysel našiel jediný, zdanlivo voľný smer odbytu na západ. Väčšina slovenského železiarskeho a kovospracujúceho priemyslu vkĺzla po vojne do akéhosi vzduchoprázdna; nejaký čas mohli závody obmedzenie odbytu vydržať, ale zhoršujúce sa pomery priemysel vyčerpali a urýchlili jeho zánik. K tomuto prispievali aj pohyby vojsk, ktoré do leta znemožňovali pravidelný styk s konzumentmi a zabraňovali využiť prechodne zlepšený odbyt.

Rozdelením východoslovenskej priemyslovej oblasti sa ešte viac zdôraznil rozdiel medzi spišsko-košickou (spišským revírom) a slansko-rimavskou časťou (gemerským revírom). Hraničná čiara komunikačne úplne odrezala veľkú časť gemerského revíru od ostatného územia ČSR. Železničné spojenie s východným Slovenskom (Košicami), ktoré by malo veľký význam značne by pomohlo nahradiť stratu spôsobenú rozdelením oblasti, bolo možné len cez Miškovec; spojenie so stredným a západným Slovenskom, ako aj ostatnými krajmi ČSR bolo do roku 1920 možné len cez maďarskú pohraničnú železničnú stanicu Bánréve.

Medzi gemerským a spišským revírom nejestvovalo žiadne priame železničné spojenie a pomýšľať v tej dobe na pravidelnejšiu dopravu povozmi alebo automobilmi by bolo absurdné.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec