Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Zníženie odbytu slovenských rúd po roku 1918
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 6.5.2005

Vlastnou koncentráciou železiarskej a kovohutníckej produkcie sa ešte nemusel a ani neznížil odber slovenských rúd, Následky koncentrácie sa v železorudnom baníctve mohli prejaviť až porozdelení štrukturálne ucelenej východoslovenskej železiarskej a kovopriemyselnej oblasti novými štátnymi hranicami. Videli sme, že huty, ktoré odoberali väčšinu slovenských železných rúd a do ktorých sa hutnícka výroba sústreďovala, ležali po roku 1918 v Maďarsku. Ani z toho ešte nemôžeme vyvodzovať, že tú bol práve vznik ČSR, ktorý zapríčinil pokles odbytu železných rúd. Išlo tu o vzájomné, viac-menej historicky náhodné stretnutie dvoch doteraz na seba nezávisle sa vyvíjajúcich procesov: výslednicou tohto stretnutia muselo byť, aspoň pre prvé y povojnové roky, obmedzenie odberu slovenských železných rúd. Vysoké pece Rimamuránskej spoločnosti v Ozde vyrábali v konjunkturálnych predvojnových rokoch 1911—1913 ročne priemerne 149.000 ton surového železa, k čomu spotrebovali okolo 268.000 ton v drvivej väčšine slovenských surových železných rúd. Likierske pece pri výrobe priemerne 67.700 ton (odoberali asi 122.000 ton železných rúd zo Slovenska. A keďže i v rokoch 1911—1915 sa v baniach spoločnosti vyťažilo 467.500, k 477.500 a 469.400 ton železnej rudy, znamená to, že prakticky všetka ruda spoločnosti sa spotrebúvala vo vlastných peciach podniku.

Po roku 1918 Rimamuránska spoločnosť stratila všetky železnorudné bane, ktoré zostali na území ČSR. Teoreticky by to značilo, že 75 % všetkých rúd spoločnosti sa muselo prevážať do Maďarska, ináč by Ózd zostal bez rúd a železiarne by museli zastaviť prevádzku. V skutočnosti však vývoj prebiehal inakšie. Výroba v Ózde od polovice roku 1918 prudko klesala, až sa celkom zastavila. V prevádzke zostala len likierska huta. ktorá v tom čase (obchodný rok 1920 1921) particiovala na predvojnovej produkcii len tromi percentami (4700 ton). Následkom toho poklesla ťažba v železorudných baniach spoločnosti na rninimum, zodpovedajúce daným spoločenským podmienkam (sociálne a politické ohľady): v obchodnom roku 1918 1919 sa vyťažilo len 58.000 a nasledujúceho roku 17.400 ton železných rúd. Keďže pokles ťažby rúd nebol úmerný poklesu produkcie surového železa, zvyšovali sa rýchlo zásoby, ktoré len pri ba-niach dosahovali v roku 1922 400.000 ton (teda temer ročná potreba rúd všetkých rimamuránskych pecí v časoch predvojnovej konjunktúry).

Teoretický predpoklad o znížení produkcie sa prejavil až neskoršie, keď' sa maďarské železiarne zotavili z následkov politických a hospodárskych premien a zvyšovali výrobu. Hraničná prekážka a politické napätie medzi Maďarskom a Československom sa prenášali i do hospodárskych pomerov a podporovali podrývané snahy niektorých finančných a priemyselných skupín tak v Československu, ako aj v Maďarsku. Ózdecké huty potom hľadali náhradu za slovenské rudy a sčasti ju našli v lacnejších a o niečo kvalitnejších juhoslovanských rudách. Likierska huta nemohla, pochopiteľne, absorbovať celú ťažbu rimamuránskych baní, ani keby zachovala úroveň predvojnovej výroby. Vieme však, že o budúcnosti Likieru bolo už dávnejšie rozhodnuté: pokiaľ by sa huta úplne nezrušila, mala byť len výpomocným okrajovým závodom. Odtrhnutie závodu od jeho materského podniku (obzvlášť, keď' o jeho záchranu zo strany kapitálove silných kruhov nemohlo byť ani reči) celý proces len urýchlilo; zánik nedal na seba dlho čakať. Strata likierskeho odberu postihla slovenské železorudné baníctvo 10—12 percentami. Veľkú škodu však napáchali československo-maďarské politické nezhody a dostredivé snahy československej a maďarskej železiarskej skupiny. Oproti 470.000 tonám v rokoch 1911 až 1913 nedosiahla ťažba baní Rimamuránskej spoločnosti ani do roku 1929 390.00 ton: pokles odbytu železných rúd proti predvojnovému stavu možno vyjadriť siedmimi percentami.

Fakty samy osebe vyvracajú neopodstatnený a ničím neodôvodnený náhľad, že „ťažba železorudných baní Rimamuránskej spoločnosti na Slovensku „negravitovala“ o nič viac do Ózdu ako do niektorej z vysokých pecí Slovenska Také tvrdenie vzbudzuje podozrenie, že príčina všetkých príčin krízy slovenského železorudného dolovania tkvie v cieľavedomej činnosti niektorých vplyvných jednotlivcov alebo skupín, ktorých programom bolo jeho zničenie. Podobným tvrdením by sme celýskum podriadili jednému hľadisku, ktoré mä svoje opodstatnenie len na určitom úseku vývoja slovenského baníctva a hutníctva. Jeho prenesenie do iných historických podmienok skresľuje pohľad na celú problematiku a vyvoláva nepravdivé predstavy.

Sledujme teraz bane a huty ďalších gemerských podnikov. Značne problematickou skupinou gemerských železorudných baní boli štátne závody v Rožňave, Štítniku a na Železníku. Železnícke rudy sa zväčša odvážali lanovkou do Tisovca, kde sa upravovali a zhutňovali; pred vojnou to bývalo okolo 25.000 ton surovej rudy. Hoci odber tisoveckej huty bol v rokoch 1918 až 1921 veľmi nepravidelný, ťažba v bani sa v roku 1921 zvýšila na 32.000 ton a presiahla tak potrebu pece. Nepravidelnosť odberu Tisoveckej pece spôsobili jednak hospodárske poruchy v štátnych závodoch, jednak technické ťažkosti so znovu uvedením jednej z pecí do prevádzky a s reorganizáciou závodu. Zvýšenú ťažbu naproti tomu umožnili, hoci len nakrátko, sťažené podmienky dovozu železných rúd zo zahraničia pre popredné české železiarne. Ale už od polovice júna 1921 celá ťažba zostávala na sklade. Železnícku ťažbu hatila aj technická zaostalosť baní a pece, ako aj nedokonalosť tisoveckej huty, o ktorej sme v súvislosti s koncentračnými snahami uhorských erárnych železiarní už hovorili.

Zo zistenia, že tisovecká huta nemohla spotrebovať do roku 1921 ani to množstvo rudy, ktoré sa vyťažilo na Železníku, automaticky vyplýva, že produkcia rúd z Rožňavy a Štítniku (v rokoch 1911—1915: 28.000, 15.000 a 15.800) musela hľadať konzumenta inde. Pred vojnou sa bane pripravovali na to, aby mohli odosielať rudu do erárnych železiarní v Diósgyóri. Pre tento účel sa pri baniach vybudovali rozsiahle pražiarne a pri železiarňach skladištia; technológia zhutnenia mala zodpovedať chemickému a fyzikálnemu zloženiu rožňavských a štítnických rúd. Roky 1918 a 1919 túto orientáciu, podobne ako u Rimamuránskej spoločnosti, prekazili a s odbytom produkovaného množstva nastali ťažkosti. Vďaka nízkej predajnej cene podarilo sačasť zásob dodať Vítkovickým železiarňam, Třincu a Kladnu, ako aj železiarňam v Královom Dvore, na jar 1922 uzavrieť zmluvu s Rimamuránskou spoločnosťou o dodávkach rúd do Ózdu — ale to všetko bolo málo; dodávky boli krátkodobé, doma i v Maďarsku narážali na priveľké ťažkosti, takže nakoniec, po redukcii ťažby, sa v štátnych baniach musela prevádzka zastaviť. Napriek čiastočnému odbytu sa zásoby rúd pri štátnych baniach v Rožňave, Štítniku a na Železníku v roku 1921 odhadovali na 100.000 ton.

A keďže najmenej tri štvrtiny rudy z baní Rimamuránskej spoločnosti gravitovali do železiarní v Ozde, nebolo v gemerskom revíri huty, ktorá by ich mohla odoberať. Všetky tamojšie pece celkom zrejme nemali do budúcnosti žiadne výhľady. Táto bezperspektívna vyhliadka sa vytvorila skôr, než mohli zasiahnuť deštrukčné vplyvy núteného prispôsobovania Slovenska českému hospodárstvu. Na tom nemení nič skutočnosť, že tisoveckú pec sa podarilo zachrániť a vyrvať z predurčeného úpadku: mohla odobrať len nepatrný zlomok dobývaných železných rúd.

V súčasnej dobe sa za vtedajších hospodárskych a politických podmienok nedalo uvažovať o tom, že by sa rudy v dostatočne veľkom množstve prevážali trebárs do Krompách, jedinej významnej huty na Slovensku. Odhliadnuc od iných okolností už len doprava rúd z gemerských baní cez Plešivec—Banréve—Miškovec—Turňu n. B.—Košice by každého podnikateľa odradila. Dá sa, pravda, namietnuť, že Vítkovické ťažiarstvo vozilo z Rudabanyi značné množstvo rúd a vyplatilo sa mu to; nezabúdajme však, že Vítkovice na rozdiel od Krompách nemali vôbec vlastnú rudu, ale výbornú palivovú základňu, ktorou dostatočne kompenzovali ktorúkoľvek stratu, spôsobenú dopravou rúd. Konečne, veď' Krompachy mali dostatok vlastných rúd. V predvojnových rokoch 1911/1912—1913/1914 sa v Slovinkách vyťažilo priemerne 112.000 ton rudy ročne a len v dobe najvyššej konjunktúry museli krompašské pece doplniť svoju potrebu o 20.000 až 30.000 ton rudy (z Luciabane). Po vojne sa však i tentopomer narušil a likvidáciou železiarni zanikla jediná nádej na vyrovnanie narastajúceho nepomeru ťažby železných rúd a potrieb hút na Slovensku.

Podniky, ktoré dobývali železnú rudu na Spiši, nemali na Slovensku vlastné huty. Ruda z Roztok a Graetel sa pred vojnou i v prvých povojnových rokoch vyvážala do Horného Sliezska a keď sa tento trh pre slovenské rudy uzavrel, tak len prispievala k zväčšeniu slovenskej rudnej ponuky. Bane Vítkovického ťažiarstva a Banskej a hutnej spoločnosti odvážali všetku vyťaženú rudu do svojich hút. Vítkovické pece vyrábali pred vojnou priemerne 480.000 ton surového železa ročne, k čomu spotrebovali asi 128.000 ton slovenskej praženej rudy, teda zhruba toľko, koľko baňa v Rudňanoch produkovala. I v povojnových rokoch participovala slovenská ruda na spotrebe vítkovických pecí 16—18 percentami. Třinecké huty produkovali pred vojnou priemerne 142.000 ton surového železa a na zhutňovanie privážali zo Slovenska asi 82.000 ton praženej rudy, čím temer pravidelne využívali celú ťažbu svojich baní v Máriahute a Bindte. Po vojne sa podiel slovenských rúd na spotrebe trineckých pecí znížil: zatiaľ čo v rokoch 1911—1915 sa pohyboval okolo 33%, v konjunkturálnych rokoch 1927—1929 len 26%.

Pritom musíme vziať do úvahy rad ťažkostí, ktoré znemožňovali, alebo sťažovali odber týchto spišských rúd. V roku 1920 si generálny riaditeľ Vítkovického ťažiarstva A. Sonnenschein sťažoval, že nie sú využité všetky domáce rudné zdroje. Podľa jeho slov bolo nutné, aby sa využili najprv domáce zdroje rudných surovín a len deficit sa mal kryť dovozom zo zahraničia. Vítkovické železiarne mohli z Rudnian dovážať až 180.000 ton pražených rúd, ktoré zodpovedali asi 90.000 ton surového železa. Z Kišoviec mohli dovážať asi 40.000 ton mangánovej r rudy. Napriek veľkému nedostatku rúd bola kapacita baní využitá len na 50—60 %. To, čo nedodali slovenské bane, vynahradzovali si Vítkovice dovozom zo zahraničia, predovšetkým zo Švédska. Na dovoz rúd v roku 1920 doplatili Vítkovice až 145 mil. Kč. To Zníženie výroby v rudnianskych baniach v povoj-nových rokoch vyvolávali tiež často sa opakujúce poruchy v premávke na košicko - bohumínskej dráhe.Krízu slovenského železorudného baníctva (a tým v značnej miere í rudného baníctva ako celku) vyvolávali a udržiavali príčiny hlbšie, než bolo vytvorenie Československa; na Slovensku nikdy predtým nebol dostatok odbytových možností a slovenská ruda si musela hľadať cestu do železiarní, ktoré po roku 1918 ležali mimo jeho územia. Tým, pravda, nevylučujeme skutočnosť, že odbyt na Slovensku bol určitou zábezpekou odbytového minima a že jeho pokles napomáhal úpadku železorudného dolovania.

Krivka pohybu dispozícií odberu železných rúd na Slovensku v dôsledku prirodzeného rastu technickej a technologickej náročnosti a koncentrácie výroby prudko klesala. Zatiaľ čo pred vojnou vykazovala ťažba železných rúd na Slovensku len mierny prebytok, ktorý sa vyvážal mimo územia bývalého Uhorska a mimo územia dnešného Československa, obraz povojnového obdobia sa veľmi zmenil. Obmedzená výroba slovenských hút stlačovala svojím podielom ťažbu rúd a zvyšovala ich zásoby; to dokazuje badateľný rozdiel týchto dvoch ukazovateľov v gelnickom a rožňavskom banskom kapitanáte na jednej strane a spiškonovoveskom na strane druhej. Vývoz medzitým tiež prudko klesol; v roku 1920 na 42.800 ton, v roku 1922 na 15.300 ton. Štruktúra odbytu slovenských železných rúd sa po roku 1918 rýchlo menila v neprospech Slovenska. Príčinou bolo vzájomné pôsobenie dlhodobého procesu koncentrácie hutníckej výroby mimo slovenského územia a narušenie celistvosti kompaktnej železiarskej a kovopriemyselnej východoslovenskej oblasti.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec