Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Snahy o paralyzovanie škodlivých účinkov menej kvalitných železných rúd 2. časť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 19.7.2006

Snahy o paralyzovanie škodlivých účinkov menej kvalitných železných rúd

Je zrejmé, že sťažené odbytové podmienky sa stali impulzom k opatreniam za prenikavejšie zvýšenie obsahu železa v rudách. Zatiaľ čo zvýšenie obsahu železa v surových rudách sa dalo docieliť rozličnými úpravami, a najmä pražením, zvyšovanie kovnatosti a akosti praženej rudy sa dosahovalo len skvalitňovaním prevádzky pražiacich pecí. Ciest k zhospodárneniu bolo niekoľko: zdokonaľovanie starých pecí a budovanie nových, výkonnejších a technicky modernejších, ďalej vsádzanie upravených alebo čistejších surových rúd a používanie kvalitnejšieho paliva, ako aj zmeny v technológii praženia.

Najväčšie celky pražiacich pecí vybudovala ešte pred vojnou Rimamuránska spoločnosť (pretože závisela temer výlučne od slovenských rúd) hlavne v závodoch v Rožňave a Nižnej Slanej - Vlachove. Len v týchto dvoch závodoch pracovalo v konjunkturálnych časoch až 68 pecí. Staré pece však dožívali: mali malú výkonnosť (okolo 100 ton praženej rudy denne), vysokú spotrebu paliva a nízku účinnosť. Pri postupnom zlepšovaní celej úpravárenskej práce sa staršie pece používali stále viac len na praženie určitých medziproduktov. Ich výkon sa veľmi nezlepšil ani po namontovaní zariadení na umelý ťah (napríklad v závodoch Rimamuránskej spoločnosti v Nižnej Slanej- Vlachove a v coburgovskom závode v Dobšinej).

Účinne mohla pomôcť jedine výstavba nových výkonných pražiacich pecí. Tak v roku 1929 uviedla Rimamuránska spoločnosť do prevádzky novú pražiareň, prispôsobenú predovšetkým na maďarské uhlie, čím dosiahla väčšiu účinnosť i výkon. Správa štátnych závodov ťažila pri závodoch v Rožňave a Štítniku z toho, že sa tu ešte pred rokom 1918 vybudovala nová a dobrá pražiareň. Po roku 1923 preniesla pražiace pece z Tisovca na Železník, aby sa k peci dopravovala ruda už zušľachtená. Správa závodu v Bindte postavila veľkú pražiacu pec s dokonalým pomocným zariadením, ktorá pri celodennej prevádzke mohla vyrobiť až 100 ton praženej rudy. V Máriahute skúšala v rokoch 1928 a 1929 tamojšia správa novú, temer osemmetrovú pec s umelým prívodom vzduchu, a po rozsiahlych pokusoch rozšírila pražiareň o dve rekonštruované pece siegerlandského typu.

V doterajších malých pražiacich peciach (výška 4 m, obsah 36 až 40 m3) sa dosahovalo priemerne 10 ton za 24 hodín pri spotrebe koksu 4,8 až 5 % z celkového množstva vypraženej rudy. Veľká pražiaca pec (najväčší priemer 6,95 m) s obsahom 202 m3 dosiahla pri prirodzenom ťahu výkon 30 ton za 24 hodín; pri umelom ťahu sa výkon pri celodennej prevádzke pece zvýšil až na 60—70 ton a spotreba koksu dosiahla len 2,4 % vypraženej rudy. Pece tohto druhu boli najväčšie, ktoré sa mohli na roztrieštených menších slovenských baniach zaviesť. Väčšie pece by okrem zvýšenia investícii prinášali už len nevýhody: nehodili sa pre slovenské drobné rudy, pre ktoré by sa museli stavať pece špeciálne; okrem toho v baniach sa neprodukovalo toľko pražených rúd, aby sa vysoké pece vyplatili.

V zhode s tendenciami zvyšovania kovnatosti najviac investícii tohto druhu a pokusov zaznamenali roky 1927—1929, takže na začiatku krízy mala väčšina banských závodov nové, alebo aspoň upravené a prispôsobené úpravárenské zariadenie. Rozsah investícií nebol však úmerný potrebám zlepšenia kvality výrobkov a na druhej strane investície vyčerpávali niektoré slabšie podniky.

Uvedenými spôsobmi úpravy a praženia nebývala však otázka zvýšenia obsahu úžitkových kovov v rude ešte vyriešená. Dobývané druhy železných rúd pražením krehli a rozpadávali sa na prach. Pomer prachovej a kusovej rudy vyplýva z porovnania výsledkov skúšok kovnatosti a zrnitosti rudy v štátnom banskom závode na Železníku. Príklad svedčí o dvoch vlastnostiach, ktoré slovenskej železnej rude v jej lepšom uplatňovaní sa na rudnom trhu nijako nepomáhali. Kusová ruda sa totiž ľahšie zbavovala prímeskov a nečistôt, podiel železa a mangánu na jej zložení býval vyšší. Za kusovú rudu sa považovala ruda so zrnom nad 25 mm. Čím menej bolo kusovej rudy, tým nižší obsah úžitkových kovov sa zvyčajne dosahoval. To je prvá pozorovaná skutočnosť. Ďalej už sme si dostatočne ozrejmili, že nebolo iné východisko, ako rudy pražiť. Keď sa u surovej rudy podiel kusovej rudy (nad 25 mm v priemere) pohyboval okolo 60 % a zvyšok pripadal na prachovú (pri veľkosti zrna pod 5 mm) a hráškovú rudu (zrno 12—25 mm), bol tento pomer u praženej rudy horší. Prachovej a hráškovej rudy bývalo až 50—60%. A tak k prachovej a drobnej surovej rude, ktorá sa dodávala vysokým peciam bez praženia, pribudlo veľké množstvo prachovej a drobnej praženej rudy.

Krehkosť rudy a jej schopnosť rozpadávať sa na prach zabraňovala jej výhradnému použitiu vo vysokých peciach. Pri nasýpaní do vysokej pece sa totiž ruda rozprašovala, čo si vynucovalo zvýšený tlak vzduchu. Tým sa však rýchlo zanášali prívody do pece a zvyšovala sa jej poruchovosť. Podľa vtedajších odborníkov - technikov táto nevýhoda slovenských železných rúd pred vojnou takmer neprichádzala do úvahy, pretože vysoké pece mali vtedy oveľa menšie rozmery a vzduch sa privádzal pod menším tlakom. Prečo však vysoké pece Rimamuránskej spoločnosti v Ozde mohli konzumovať v drvivej väčšine slovenské rudy, to už nevysvetlili. Ospravedlňuje ich to, že vysvetlenie nespočíva v oblasti kvality rudy, ale v celkových pomeroch závodov a ich položení v krajine i v strednej Európe.

Prachové rudy, ktoré po pražení mali vyšší obsah železa a mangánu a mohli teda zniesť ďalšie zaťaženie výrobnej ceny, sa spekali v niektorých závodoch v špeciálnych aglomeračných zariadeniach. Spekala sa aj prachová a drobná (hrášková) ruda surová. Tak sa docielil vzrast podielu kusovej rudy v odbyte (najmä v rožňavskom závode Rimamuránskej spoločnosti a v štátnom závode v Rožňave). Pri aglomerácii sa odstraňovala aj časť kremeňa, čím sa zároveň zvyšovala kovnatosť rúd. V druhom polroku 1931 sa v štátnom závode v Rožňave pokusne aglomerovali železné rudy a dosahovalo sa pri nich 56,27 % železa, 2,96 % mangánu a 8,12 % kremeňa v rude. Závod znovu uviedli do prevádzky v apríli 1935 a vtedy sa získalo 2217 ton aglomerovanej rudy, ktorá obsahovala 53,36 % železa (oproti 50,45 % v praženej rude), 2,61 % mangánu (v praženej rude 2,44%) a len 8,39% kremeňa (13,54%). Tento pomer zostával v podstate nezmenený i v ostatných mesiacoch roku, ako aj v rokoch nasledujúcich. Briketovanie rudného piesku sa na Slovensku nepoužívalo.

Jestvovalo ešte viac spôsobov, ako čiastočne paralyzovať negatívne účinky nižšej kvality slovenských železných rúd: miešala sa menej akostná ruda s bohatšou, pražená ruda so surovou (upravenou), zastavovala sa ťažba rúd s nízkym obsahom železa a nevyhovujúceho chemického a fyzikálneho zloženia. Zastavovaním ťažby v baniach alebo na miestach, kde hlavnou príčinou nerentabilnosti prevádzky bol výskyt a dolovanie chudobných rúd, utrpeli v období do roku 1930 najviac gemerské bane (v ďalších, krízových rokoch sa ťažba prerušovala z iných príčin). Okrem toho, že sa prestalo dobývať v niektorých častiach baní (napríklad Železník, Luciabaňa a iné) a neobnovovali sa bane schopné prevádzky, zastavila sa ťažba a neskoršie aj všetky práce v závodoch a bane ostali celkom opustené (Štítnik, Rákoš).

Slovenské železorudné baníctvo upúšťalo od ťažby hnedeľa (limonitu), krveľa (hematitu), ankeritu a okru.. Dobývanie týchto rúd sa na Slovensku vyznačovalo nevyhovujúcim mechanickým zložením, nižším obsahom železa a vysokým obsahom kremeňa. Ťažba sa sústreďovala, pokiaľ to bolo možné, na dobývanie ocieľku (sideritu). Bola to práve Rimamuránska spoločnosť, ktorá dobývala veľa hnedeľa a ankeritu; preto sa snažila dosiahnuť rovnaký účinok odkrývaním bohatších žíl a znovuotváraním niektorých baní (Drnava a Rožňavské Bystré). Zlomom v ťažbe menej kvalitných druhov železných rúd bola hospodárska kríza v rokoch 1921—1925.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec