Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Zvyšovanie výkonnosti pri ťažbe železných rúd
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 20.8.2006

Zvyšovanie výkonnosti pri ťažbe železných rúd

Najväčší efekt okrem praženia rúd si vedenia závodov sľubovali od zvýšenia výkonu robotníkov ako celku, v prvom rade, prirodzene, lamačov. Zvýšením výkonnosti sa znížila hlavne cena rudy, ktorá úpravami a pražením značne vzrástla.

Prostriedkom na zvýšenie výkonu robotníkov malo byť jednak zavádzanie nových zariadení a technických vymožeností, jednak podnietenie osobného výkonu robotníka zvýšením intenzity jeho práce. Intenzita práce sa zvyčajne vystupňovala na počiatkoch hospodárskej tiesne celého výrobného odboru (hlavne v rokoch 1925—1926, 1930—1931) i jednotlivých závodov alebo podnikov, kedy robotníkom hrozila strata zamestnania. Stupňovala sa postupným znižovaním miezd hlavne v čase hospodárskej krízy (vtedy však celkový výkon klesal, pretože ťažba klesala rýchlejšie ako počet zamestnaných robotníkov), organizáciou práce a plným využitím pracovnej doby.

V niektorých závodoch sa vystupňovanie intenzity práce prejavilo na výkone banských robotníkov vždy trocha oneskorene (v roku 1926 a 1931); záležalo od položenia podniku a závodu. Pravda, uvedené spôsoby a ich časové zaradenie neboli pravidlom, ktoré by nemalo výnimky. V tom ohľade sa od seba líšili bane gemerského a spišského revíru, bane štátne a súkromné. Avšak tendencia zvyšovania výkonu, ako sme ju načrtli, tu jestvovala a prejavovala sa vo všetkých počinoch závodných správ a v celkovom vývine výroby.

V konjunkturálnych rokoch sa zvyšoval výkon robotníkov zvyčajne tým, že sa mechanizovali niektoré, a to rozhodujúce práce, ako lámanie, doprava v bani i na povrchu a nakladanie. Ručné vŕtanie sa najdlhšie udržalo v banských závodoch Rimamuránskej spoločnosti. Strojové vŕtanie na stlačený vzduch sa zavádzalo najprv vo veľkých závodoch (v Máriahute a na Bindte a v rudnianskom závode ešte pred vojnou, inde až po roku 1918). Doprava sa mechanizovala najsamprv v štôlňach, konskú dopravu postupne nahradzovala doprava benzínovými, dieselovými, elektrickými či benzolovými rušňami. Mechanizačný proces v banskej závodnej doprave nebol, pravdaže, do roku 1935 ešte skončený. V menších závodoch sa však ponechávala doprava výlučne ručná, a to tak v bani, ako aj na povrchu (Drnava, Rožňavské Bystré, Dobšiná). Pri nakladaní sa používali transportéry, alebo sa úpravárenské zariadenie prispôsobovalo priame vykladanie do vagónov.

V dôsledku týchto opatrení sa výkon banských robotníkov V železorudných závodoch na Slovensku od roku 1920 neprestajne zvyšoval. V roku 1927 už na jedného robotníka pripadalo ročne viac rudy než v konjunkturálnych rokoch 1911—1913.

Pri porovnávaní s predvojnovým stavom musíme prihliadať na to, že vtedy sa pracovalo 10—11 hodín denne. Porovnanie vyznieva značne v prospech rokov 1925—1929. Vývoj slovenského železorudného baníctva sa teda napriek značným prekážkam nezastavil. Toto zistenie podporuje i porovnanie ročného podielu rudy na jedného robotníka s počtom skutočne odpracovaných smien. Tak v roku 1925 pripadalo na smenu jedného robotníka 0,51 tony vyťaženej železnej rudy, v rokoch 1928 a 1929 už 0,69 tony. Výkon lamača kolísal podľa tvrdosti horniny a stupňa mechanizácie; priemerný výkon lamačov za smenu bol asi 22 tony rudniny a v skúmanom období si ich výkon udržiaval vzostupnú líniu. Neistota zo zachovania práce pod vplyvom vyvolaných protirečení hospodárskej krízy vo výrobe a v jej riadení stláčala po prvom rozmachu výkonnosti výkon robotníkov na možné minimum.

Na základe čísiel výročných správ Slovenského banského revíru môžeme sledovať vzájomný pomer pohybu výkonnosti v štátnych a súkromných závodoch.Nižší výkon v súkromných baniach možno vysvetliť zarátaním málo produktívnych baní (Mannesmann-Coburg, Dobšiná a pod.), vyšší výkon v štátnych baniach energickým nástupom k zlepšeniu hospodárnosti a strojovej vybavenosti po kríze 1921—1923 a vo všeobecnosti väčším interesom o využitie pracovnej sily a doby. Náskok na tomto úseku organizácie výroby stratili štátne bane v ďalších rokoch; výkon v oboch kategóriách sa vyrovnával zastavovaním prevádzky v neproduktívnych baniach. Pre ostatné roky nie je vyčíslenie výkonu u železných rúd také žiadúce; zastavovaním, prerušovaním a obmedzovaním prevádzky sa čísla o výkone veľmi skreslili a nedávajú už potrebný vierohodný obraz.

Akým spôsobom sa dosiahlo také zvýšenie výkonu robotníkov? Už sme sa o tom čiastočne zmienili: mechanizáciou, lepšou organizáciou práce, ako aj normalizáciou a stabilizáciou pracovných a výrobných pomerov. Aby sme určili mieru podielu oboch zložiek, museli by sme poznať pohyb investícii. Napriek neúplnosti zistených investičných položiek jednotlivých závodov možno dnes konštatovať, že podiel investícií na zvýšení výkonu banských robotníkov zodpovedá danému historickému stupňu rozvoja rudného baníctva. Všetko svedčí proti domnienke, že by hlavným činiteľom, ktorý zvyšoval produktivitu práce, bolo zintenzívnenie robotníkovej práce.

Taký dojem môže vzniknúť, keby sme pomery rokov 1927—1929 porovnávali výlučne s rokmi 1920—1923 alebo s rokom 1925 (ťažba vzrástla o 100 %, počet robotníkov o 43 % a počet vykonaných smien o 47 %). Pri konštrukcii každého porovnania a uzáveru musíme vziať do úvahy aj úlohu normalizácie, návratu do regulárnych podmienok ťažby. Tomuto vplynutiu do pravidelného toku výrobného života mohla v príslušnej miere zodpovedať i nejaký čas trvajúca neochota k väčším investíciám. Keď sa však pomery v rokoch 1927—1929 ustálili, začalo sa i v slovenskom železorudnom baníctve investovať a ďalšie zvýšenie výkonu bolo úmerné výsledkom investičných prác.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec