Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Štiavnica
zdroj: Banská Štiavnica 7x7, Eleonóra Bujnová, Iveta Chovanová, Ľubomír Lužina, Ján Roháč, Irena Roháčová, Michal Šimkovic, 2003
pridané: 16.10.2006

Stredoveké mesto Banská Štiavnica sa formovalo v pomerne zložitom prírodnom prostredí, ktoré poznačila najmä rozsiahla vulkanická činnosť pred miliónmi rokov. Banská Štiavnica leží v kaldere, mohutnom kotle, ktorý vznikol prepadnutím krátera sopky – štiavnického stratovulkánu. Archeologické výskumy dokazujú, že územie dnešnej Banskej Štiavnice bolo osídlené už v praveku a prelínalo sa na ňom viacero pravekých kultúr, najstaršia z kamennej doby. O včasné osídlenie sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Možnosť ich ťažby v stredoveku natoľko urýchlila mestotvorný proces, že uhorský kráľ Belo IV. mohol najneskôr v rokoch 1237 – 1238 Banskej Štiavnici udeliť mestské výsady. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada, ležiaca na svahu vrchu Glanzenberg (dnes Staré mesto), zabezpečovala obranu územia, na ktorom sa ťažili a spracúvali rudy.

Meno osady, odvodené od potoka Štiavnica, naznačuje slovanský pôvod. Zachované architektonické prvky niektorých stavieb svedčia o tom, že v tridsiatych rokoch 13. storočia jestvovali v osade dva sakrálne objekty – farský Kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky Kostol sv. Mikuláša (dnešný farský Kostol Nanebovzatia Panny Márie) –, niekoľko objektov na dnešnej ulici Andreja Kmeťa a areál Komorského dvora (Kammerhof – bližšie o týchto objektoch v časti 7 banskoštiavnických dominánt).

Banská Štiavnica, ktorej baníctvo bolo už v 13. storočí význačným zdrojom príjmov kráľovského dvora, patrila medzi najdôležitejšie hospodárske centrá stredovekého Uhorska. Pri rozvoji mesta, ale aj širšieho regiónu zohrali dôležitú úlohu kolonisti („hostia“) z Tirolska a Saska, najmä po tatárskych vpádoch na začiatku štyridsiatych rokov 13. storočia. Do prostredia, ktoré sa muselo vyrovnávať s problémami ťažby a spracovania rúd, hostia prinášali znalosť nových technologických postupov a výrazne prispeli k tomu, že Banská Štiavnica získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v celoeurópskom rámci. Postupne sa stali najvplyvnejšou vrstvou obyvateľstva stredovekého mesta. Podnikali v baníctve, ovládali správu, miestny trh aj diaľkový obchod.

Mesto v stredoveku

Mesto viedol richtár a rada, tradične volení na obdobie jedného roka vždy na sviatok Hromníc 2. februára. Správu mesta a právne postavenie jeho obyvateľstva určovalo mestské právo, banícku činnosť zasa banské právo. Obidva tieto právne systémy mali svoje korene v krajinách nemeckej jazykovej oblasti. Pôvodné právne dokumenty o nich sa nezachovali. Pravdepodobne boli zničené spolu s mestskými výsadami počas prepadnutia mesta odporcami kráľa Ladislava V. Pohrobka roku 1442, prípadne pri zemetrasení, ktoré postihlo mesto roku 1443. Máme k dispozícii len ich nové vyhotovenie z roku 1466. Pôvodný chotár stredovekej Banskej Štiavnice ohraničovali osady Kopanice (dnes miestna časť Hodruše-Hámrov), Sigelsberg (časť obce Štiavnické Bane), Karlík (Kerling, zaniknutá osada na území Hodruše-Hámrov) Banský Studenec, Banská Belá a Žakýl (časť obce Podhorie).

Pred rokom 1352 tieto osady zabral kastelán hradu Šášov a Banská Štiavnica sa usilovala získať ich späť, avšak bez úspechu. Výnimkou bola len Banská Belá, ktorá v prvej polovici 15. storočia dostala aj mestské výsady. V citeľne zmenšenom chotári mesta vzniklo niekoľko osád ako napr. Štefultov, Horná a Dolná Roveň, Vindšachta, Banky a Vindišlajtňa. Vďaka rozvoju baníctva sa spomedzi nich vymanila Hodruša, ktorá dlho zápasila o svoje osamostatnenie. Banská Štiavnica si začiatkom 16. storočia posilnila hospodársku základňu o dediny Vyhne a Bzenica, čím získala aj dôležité spojenie s obchodnými cestami v doline Hrona.

Búrlivé storočia

Banská Štiavnica ako jedno z najstarších miest a najstaršie banské mesto na Slovensku zaujímala popredné postavenie v hospodárskom živote Uhorska. Bola súčasťou Zväzu (Únie) siedmich stredoslovenských banských miest. V rámci centralizácie baníctva a naň nadväzujúcich odvetví, ktorú začal cisár Ferdinand I. Habsburský, sa koncom 16. storočia stala sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu. Celkový vývoj mesta od 16. storočia poznamenala takmer 150-ročná hrozba tureckej expanzie a v 17. storočí až do začiatku 18. storočia povstania uhorských stavov proti habsburskej moci. Obranné opatrenia si vyžadovali veľké finančné náklady. Mesto si vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo vojsko, raz cisárske, inokedy povstalecké, zaviedlo pozorovaciu a strážnu službu.

Turci sa do mesta nedostali, hoci niekoľkokrát plienili v jeho bezprostrednej blízkosti. Búrlivé vojnové časy bojov nežičili banskej činnosti. Baníci sa ocitli v nezávideniahodnom sociálnom postavení a za zlepšenie svojich životných podmienok museli bojovať rôznymi formami – od predkladania protestov až po otvorené povstanie ako napríklad v rokoch 1525 – 1526. V zhoršenej politickej a hospodárskej situácii a pri postupnom prenikaní štátu do vlastníctva baní viaceré ťažiarske rodiny odchádzali z Banskej Štiavnice, alebo sa preorientovali na obchod. Vďaka hospodárskym a kultúrnym stykom s nemeckými krajinami už v dvadsiatych rokoch 16. storočia našlo v podmienkach Banskej Štiavnice široké zázemie učenie Martina Luthera. Viacerí Štiavničania začali študovať novú teológiu na univerzitách vo Wittenbergu, Vroclave či v Halle.

Zlatý vek banského podnikania a mesta

V tereziánskom období Banská Štiavnica, vďaka stabilizácii politického vývoja a priaznivým výsledkom banského podnikania, zažívala svoj zlatý vek. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, vybudovali sa nové cestné spoje s mestom, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária (bližšie v časti 7 banskoštiavnických dominánt). Roku 1735 tu kartograf a matematik Samuel Mikovíni založil svojho druhu jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov.

Návštevy cisára Františka Štefana Lotrinského roku 1751 a jeho synov, budúcich cisárov Jozefa a Leopolda roku 1764, zvýraznili postavenie mesta. Z podnetu cisárovnej Márie Terézie tu začala pôsobiť ako prvá na svete vysoká technická škola Banská akadémia, ku ktorej sa neskôr pričlenil lesnícky odbor (bližšie v časti 7 banskoštiavnických dominánt). V hospodárstve mesta zohrávali dôležitú úlohu cechy, často národnostne odlíšené na nemecké a uhorské. Popri baníctve, úpravníctve a hutníctve sa technická vyspelosť preukazovala aj v iných odvetviach, najmä v textilnom priemysle, strojárstve, tabakovom a drevospracujúcom priemysle. V duchovnej sfére mesta sa uplatňovali svetskí kňazi, na rehoľnú komunitu dominikánov nadviazali jezuiti, v neďalekých Štiavnických Baniach sa usadili technicky zameraní hieronymitáni. Od roku 1776 v meste sídlili piaristi, neskôr mníšky satmárky. Tolerančný patent cisára Jozefa II. v plnej miere umožnil aj rozvoj evanjelickej cirkvi a. v. Roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Vysokú úroveň mala výučba na evanjelickom lýceu aj na jezuitskom, neskôr piaristickom gymnáziu. Na štiavnických školách pôsobili alebo študovali viaceré významné osobnosti slovenských národných dejín. Podľa počtu obyvateľstva bola Banská Štiavnica začiatkom osemdesiatych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku.

Na sklonku baníckej slávy

Baníctvo ako hlavný činiteľ rozvoja mesta sa v 19. a 20. storočí čoraz väčšmi stávalo stratovým podnikaním. Prispel k tomu aj pokles cien kovov a nepokojné časy revolúcií a vojen. Banská Štiavnica si zatiaľ udržiavala historickú tradíciu svojho osobitného postavenia. Roku 1870 ako jedno zo štyroch miest na Slovensku získala municipálne právo, čím sa vyňala spod právomoci župy a podriadila sa ministerstvu vnútra. Toto postavenie však stratila roku 1922. Banskej Štiavnice sa bytostne dotkli útrapy 1. svetovej vojny a komplikované začleňovanie do novej Československej republiky. Situáciu, už aj tak dramatickú vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Po zásahu česko-slovenského vojska sa postupne utvárala nová štátna a verejná správa. V rokoch 1923 – 1960 Banská Štiavnica bola sídlom okresu (jej postavenie okresného mesta sa obnovilo roku 1996).

Osudy mesta v dramatickom 20. storočí ovplyvnila hospodárska kríza v 30. rokoch, vojnové udalosti rokov 1939 – 1945 a po vojne najmä dôsledky komunistického prevratu vo februári 1948 v politickom, spoločenskom aj duchovnom živote. Už počas spomínanej hospodárskej krízy sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, ktorá zamestnávala väčšinu práceschopného obyvateľstva. Stáročná banícka tradícia sa však definitívne uzatvorila až začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď sa ťažba v regióne v podstate zastavila.

Vstup do nového tisícročia

Po spoločenských zmenách roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva stelesneného v stavebných a technických pamiatkach mesta a okolia. Roku 1993 Banskú Štiavnicu zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Do Banskej Štiavnice sa vrátilo vysoké školstvo zamerané na environmentalistiku, ktoré odišlo po roku 1918. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu, v budúcnosti ráta najmä s rozvojom školstva, cestovného ruchu, kultúry a miestneho priemyslu.

Banská Štiavnica 7x7, Eleonóra Bujnová, Iveta Chovanová, Ľubomír Lužina, Ján Roháč, Irena Roháčová, Michal Šimkovic, 2003