Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Kvalita medených rúd a jej vplyvy na ťažbu
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 23.11.2006

Na mnohých miestach Slovenského rudohoria sa vždy vyskytovali horniny, obsahujúce meď. Obyčajne sa jednalo o rudy (keď máme na mysli novšie časy), ktoré obsahovali len stopy medi, a preto sa nevyplácalo ich samostatné dobývanie. Využívali ich však iné závody, ktoré tieto rudy dobývali pre iné účely. Pri zhutňovaní potom vylučovali meď (alebo získavali medené poloprodukty), ktorá ako vedľajší produkt bola lacná a za určitých podmienok mohla blahodárne pôsobiť na celú ťažbu a zhutňovanie. Okrem banskoštiavnickej huty sa meď týmto spôsobom dobývala i v Krompachoch.

Do roku 1918 sa využívali ešte aj iné ložiská. Bolo to napríklad ložisko neďaleko Dobšinej. V rokoch 1920—1921 sa o tieto bane rozpútal zápas, v ktorom na jednej strane vystupovala Ústredná správa Štátnych banských a hutníckych závodov a majiteľka baní Uhorská montánna spoločnosť a na strane druhej verejná mienka, silne podporovaná Vládnym komisariátom pre bane a huty v Bratislave. Hlavným sporným bodom bola práve otázka kvality tamojších ruda otázka vyčerpanosti baní: tie mali rozhodnúť o ďalšej existencii baní.

Ústredná správa štátneho podniku, keďže sa jej podnik núkal na odkúpenie, požiadala o dobrozdanie Josefa Kropáča z ľubľanskej univerzity. Kropáč vo svojom posudku jednoznačne doporučoval bane úplne zlikvidovať. Ešte na jar 1918, keď tu pracoval, doporučoval zastaviť dobývanie rudy v baniach Zinnopelkamm a Za Skalou a radil sústrediť sa na najväčšiu baňu Schwarzenberg. Avšak tu sa po krátkom čase zbadalo, že rudy smerom do hĺbky ubúda, takže ťažba nekryla ani zďaleka prevádzkové výdavky. Úpravňa nikdy nevyšla z provizórnej prevádzky a mala, najmä pri jemne vtrúsených rudách, vysoké straty. Kropáč bol tej mienky, že nijaký spôsob úpravy by nebol zárukou rentability podnikania. Nevylučoval však možnosť dobývania tamojších rúd pre iný účel, pričom by sa ako vedľajší produkt mohli azda získavať medené koncentráty. Na základe Kropáčovho posudku Ústredná správa štátneho podniku odmietla návrh medziministerskej komisie pre vecnú demobilizáciu, aby bane prevzala.

Návrh medziministerskej komisie však podporoval vládny komisariát. Dôvodil tým, že dislokačnou trhlinou urezaná žila v bani Zinnopelkamm nebola hľadaná odborne, a že preto bol ďalší postup zastavený. Hrúbka tejto prerušenej žily dosahovala až 80 cm, z toho 10—12 cm bol hrubozrnný celistvý medený kýz a zvyšok pripadal na chudobnú kremennú rudu. Ruda z tejto žily obsahovala priemerne 3 % medi. Rudná žila bane Schwarzenberg pozostávala zo zmesi vápenca a kremeňa s vtrúseným chalkopyritom, pyritom a pravým leštencom. Bola veľmi nepravidelná, tvorila menšie či väčšie šošovky, ktorých hrúbka dosahovala až dva metre. Ruda obsahovala priemerne 2,3 % medi.

Vládny komisariát tvrdil, že banské práce, ako aj celá prevádzka baní bola vedená neodborne, najmä otváranie a že sledovanie rudných žíl bolo veľmi nedokonalé. Úpravni vytýkal, že nebola prispôsobená na špecifické zloženie dobývaných rúd. Vojenská správa, ktorá baňu v časoch vojny zjavne rabovala pri súčasnom porušovaní základných baníckych pravidiel, odovzdala v roku 1918 závod v takom dezolátnom stave, že prvý dojem musel každého záujemcu odradiť. Vládny komisariát sa však na základe analógie s ostatnými dobšinskými baňami domnieval, že žily v hĺbkach by mali byť naopak bohatšie a že ich výplňou by mohol byť siderit (podobne ako v Slovinkách a Rožňave); doporučoval, aby pred konečným rozhodnutím štát bane najprv dôkladne preskúmal. Ústredná správa štátnych závodov sa však tejto možnosti vzdala a bane zostali opustené.

V tomto revíri bola vtedy ešte jedna medenorudná baňa, nazývaná Hirschkohlung. Patrila Dobšinským medenorudným závodom, ktoré vlastnili i staručkú medenú hutu v Dobšinej. Hutu kúpila v roku 1921 slavošovská papiereň pôvodne preto, aby tu vyrábala modrú skalicu. Neskoršie však zariadenie demontovala. Vojenská správa počas svetovej vojny pri katastrofálnom nedostatku medi exploatovala i malé ložiská, v ktorých t by sa v iných časoch nevyplatilo dolovať, pretože by nezaplatili ani základné investície. Tak sa dolovalo v Štefanskej bani pri Štítniku; vyťažilo sa tam niekoľko ton rudy s obsahom až 6,5 percenta medi a vo vzácnych kusoch (asi 2/6 získanej rudy) dokonca až 20 % medi. Rovnako sa medená ruda dolovala v chotári obce Mníšek n. Hn. V roku 1916 majiteľ závodu odovzdal preberajúcej vojenskej správe asi 15.000 ton rudy s priemerným obsahom 1,5 % medi. Vojenská správa v bani vyťažila okolo 8000 ton rudy; z toho množstva bolo asi 3500 ton s obsahom 3 až 4 %, 2500 ton s obsahom 2 % a asi 2000 ton s 1 % medi.

Osobitným spôsobom získavali med' v Smolníku. Tu boli kedysi zatopené (1860) hlbšie horizonty starých baní. Voda, ktorá odtiaľ vytekala, obsahovala rozpustenú modrú skalicu. Táto vznikala rozkladom chalkopyritu. Z cementových vôd sa potom elektrolyticky dobývala med'. Smolnícky podnik PYRIT zamýšľal po roku 1918 vodu z bane odčerpať, otvoriť ju a začať riadne dobývať medenú rudu. Odvodnenie však bolo technicky veľmi náročné a zle prosperujúci podnik sa nechcel odvážiť riskovať také veľké investície.

V roku 1925 sa k medenorudným baniam na Slovensku pridali i staré bane na železnú rudu v Slovinkách. Na jeseň toho roku a v priebehu roku 1926 sa vykonali nutné vyčisťovanie práce, čiastočným odvodnením sa odkryli medené žily, otvorilo sa niekoľko nových pracovných miest a začala sa dobývať medená ruda.

Okrem vedľajších výskytov v Banskej Štiavnici a Smolníku to v tej dobe bolo jediné dobývateľné ložisko. Jeho kvalita sa zdala byť výhodná, a preto sa vzdialená frankfurtská spoločnosť dala zlákať pre medenorudné dolovanie i v takom odľahlom kraji.

Výplň rudných žíl v Slovinkách tvoril kryštalický ocieľok, sprevádzaný medenými rudami (chalkopyritom a bornitom). Vedelo sa o dvoch žilách bohatých na meď: prvá z nich obsahovala 0,3 % medi, zatiaľ čo druhá mala byť oveľa bohatšia. Hovorilo sa až o 5 % medi a o jadrách chalkopyritu s obsahom až 25 %. Súvislá chalkopyritová Gelnická žila poskytovala rudy často vo veľkých zhlukoch alebo pásmach pri mocnosti 30 až 35 cm. A v smere tejto žily sa očakávali ďalšie bohaté výskyty. Pohornádska spoločnosť upravovala medené rudy flotačným spôsobom a získavala koncentráty, obsahujúce 20 až 22 % medi, 250 až 550 gramov striebra a 2 až 7 gramov zlata v tone.

Rudy tejto akosti si vyžadovali komplexné využitie všetkých zastúpených kovov, lebo len tak sa mohla ťažba vyplácať. Veď obsahovali ešte aj ocieľok s pomerne nízkym obsahom železa(okolo 23—24%), ktorého príprava na hutnú rudu si predtým v krompašských železiarňach vyžadovala zložitú úpravu, a dokonca i vtedy sa získalo najviac 47 % železa. K tomu však bolo treba postaviť (po likvidácii komplexu krompašských železiarní) nákladné zariadenia a vybudovať kompletnú hutnú výrobňu. Frankfurtskí ťažiari sa však nechceli na dolovanie v slovinských baniach viazať väčšími investíciami, veď tržné pomery už v časoch konjunktúry veštili búrku veľkého dosahu. Preto sa snažili maximálne využiť slovinské bane, ale s minimálnymi investíciami. Používali zariadenia, ktoré v Krompachoch a Slovinkách zostali po Pohornádskej spoločnosti a nebolí demontované, pretože neslúžili na výrobu železa a železnej rudy. Získali lacno a lacno mohli aj opraviť a uviesť do prevádzky úpravňu na suché triedenie rudy, flotačnú úpravňu a elektromagnetickú separáciu, ako aj 25 šachtových a tri otáčavé pece. V týchto úpravniach sa ruda zušľachťovala a vyrábali sa pomerne vysokoobsažné koncentráty. Ich kovnatosť sa pohybovala medzi 22 až 23 %.

Čoskoro sa však ukázalo, že vzorky a odhady o kvalite neodkrytých zásob rudy, získané za sťažených podmienok, nezodpovedajú v plnej miere predpokladom. Kovnatosť dobývanej rudy a hlavne obsah medi v rude z roka na rok klesali. Už v novembri 1926 sa príslušné oddelenie firmy Beer, Sondheimer a spol. vo Frankfurte nad Mohanom sťažovalo vedúcemu krompašského závodu inž. Oppenheimovi, že obsah medi krompašských koncentrátov povážlivo klesá. Pokles obsahu medi chceli Krompachy paralyzovať sčasti tým, že do Mitterbergu posielali koncentráty s prímeskom kýzu, obsahujúceho med'. Na radu materského podniku dbali potom na to, aby primiešaný kýz nezvyšoval obsah arzénu viac ako o 4,25% a antimónu o 1%. V takom prípade to mitterberská huta nespozorovala a načas bolo nebezpečie odmietnutia odberu krompašských koncentrátov zažehnané.Pritom nebol jediný predpoklad na zvýšenie kovnatosti. Pod tlakom klesajúcich svetových cien čistej medi materský podnik vo Frankfurte neústupne trval na obmedzovaní skromných investičných prác na mieru skutočne nutnú, a tak sa snažil znížiť, alebo aspoň zachovať výrobnú cenu medeného koncentrátu, a potom i vyrobenej medi. Ani tak sa však nevyhol hospodárskemu úpadku. Od roku 1928 vykazovala bilančná rozvaha Krompašských závodov na meď už len straty: v roku 1928 148.000 Kč. v roku 1929 189.000 a v rokoch 1930 a 1931 po 374.000 Kč.

Zavrhnutie jedinej možnosti udržania prevádzky v našich medenorudných baniach frankfurtskou spoločnosťou ukázalo jasne, že v prípade medenorudného dolovania na Slovensku príčina zastavenia ťažby (v auguste 1931) spočíva viac vo vlastníckych a medzinárodných trhových pomeroch než v akosti a banskotechnických podmienkach ťažby. Podoprením tohto uzáveru je zároveň obnovenie prevádzky v roku 1937, kedy zásoby kvalitnejšej rudy boli už vyčerpané.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec