Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Zdokonalenie zhutňovania antimónovej rudy na Slovensku
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 5.1.2007

Antimónové banské a hutné závody zaznamenali pri zvyšovaní kovnatosti dobývanej rudy v rokoch 1924-1954 nepochybne veľký pokrok. Surová antimónová ruda nebola príliš bohatá. Do roku 1929 sa obsah antimónu v rude pohyboval v priemere okolo 13%. Ruda však mala málo arzénu (priemerne 1%)-v tone rudy sa nachádzalo 0,5 až 1 gram zlata a asi rovnaké' množstvo striebra. Kovnatosť surovej rudy sa vyvíjala v určitej závislosti od rozsahu ťažby.

Rastúci odbyt antimónu v rokoch 1926 a 1927 umožnil dobývanie i menej kvalitnej rudy. Sotvaže však odbyt a s nim i ťažba poklesli, museli sa zvýšiť nároky na kovnatosť rudy, aby sa tak uhradili relatívne vyššie náklady na ťažbu. Rast požiadaviek podporila i finančná kríza podniku v rokoch 1929-1931, ktorá bola sprievodným javom sporov medzi majiteľmi podniku. V tej dobe (1929) bola čiastočne zatopená baňa v Čučme a úbytok v ťažbe vyrovnávala novootvorená baňa v hnileckej doline (Spišská Baňa).

Nový majiteľ antimónových závodov sa uchýlil na nejaký čas doslova k rabovaniu bane, aspoň na taký dlhý čas, ktorý by mu umožnil dostať sa z finančných ťažkostí, dobudovať úpravňu i hutu a získať si trvalejších odberateľov a miesto v zahraničnej konkurencii. V roku 1931 sa dobývala ruda s 25 %, v roku 1932 temer s 28 % kovu (pravda, pri veľmi nízkej ťažbe okolo 2000 ton za rok). Keď sa pomery v podniku roku 1933 zhruba konsolidovali, prikročilo sa k riadnej ťažbe a čoraz viac prichádzali na rad rudné celky, ktoré boli v krízových rokoch < zanedbávané. Pokles kovnatosti surovej antimónovej rudy v tom to období neznamenal preto príznak úpadku, ako to bolo v prípade iných rúd, ale bol prejavom prirodzeného procesu stabilizácie výroby a odbytu (po prekonaných vnútropodnikových ťažkostiach).

Výhodou tohto banského odboru bolo, že vyťažená ruda sa zhutňovala na Slovensku v rámci vlastného podniku. Úpravárenské, ale i hutné zariadenie bolo spočiatku veľmi primitívne a zastaralé, základom úpravy bola ručná práca, nevynímajúc prácu žien a detí. Do roku 1925 sa kovnatosť upravenej rudy | pohybovala okolo 30 %; jej zvýšenie nad 50 % v nasledujúcich rokoch spočívalo v stupňovaní intenzity práce úpravárenských robotníkov.

Prvoradou úlohou nových majiteľov bolo vybudovanie modernej flotačnej úpravne a výstavba technicky vyhovujúcej huty. | Do roku 1931 úprav a zhutňovanie rúd dovoľovali využiť len časť kovu, ktorý ruda obsahovala, pričom straty sa pohybovali okolo jednej tretiny. Zlato a striebro sa nemohlo využiť, zliatina antimónu s týmito kovmi sa odvážala do Nemecka, kde sa rozlučovala. Trpelo tým nielen národné hospodárstvo (čo by nových majiteľov azda príliš nemrzelo), ale hlavne podnik. Ak zliatiny boli rozlučovali v podniku, znamenalo by to preň vyššie príjmy a väčšiu nezávislosť od trhových pomerov, vzbudil by sa záujem štátu a súčasne by sa umožnilo ďalšie zlepšenie úpravárenského a hutného zariadenia. Prestavbou huty sa využívanie antimónovej rudy zvýšilo: už v roku 1931 sa začal vyrábať antimón crudum, žiadaný zápalkárskym priemyslom.

V roku 1933 sa prikročilo k výrobe antimónového oxidu, potrebného pri výrobe farieb, a potom i k výrobe ďalších antimónových zlúčenín. Zlepšená hutnícka technológia umožnila získane väčšiny v rude obsiahnutých drahých kovov (zlata a striebra). Nevyužitý zostával zatiaľ obsah síry, ale i v tom smere sa konali pokusy o jej zužitkovanie. Všestrannejšie zužitkovanie antimónovej rudy modernými technickými prostriedkami a spôsobmi sa prejavilo pozitívne i v ťažbe, úprave a vôbec v celkových pomeroch podniku. Svedčí o tom predovšetkým rast hutníckej výroby po prekonaní vnútropodnikovej krízy.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec