Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Zdraženie slovenských rúd zdokonaľovaním ťažby a úpravy
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 8.2.2007

S problematikou prírodných podmienok rudného podnikania, najmä s akosťou rúd, banskotechnickými predpokladmi ich dolovania a geografického rozmiestnenia ložísk a zásob sa úzko spája ďalší okruh problémov, týkajúcich sa výdavkov na výrobok v priebehu výroby, dopravy a predaja. Kritické položenie slovenského rudného baníctva, vyvolávané okrem iného jeho závislosťou od spotrebných priemyselných odvetví a situácie na medzinárodných a vnútorných trhoch, ako i práve rozvádzanými prírodnými podmienkami uloženia a dobývania rúd, nútilo podnikateľov venovať stále viac pozornosti výrobnej a predajnej cene rudných výrobkov. Na tvorbu výrobnej a predajnej ceny podstatne vplývali výdavky na zlepšenie ťažby a hlavne na zlepšovanie úpravy rúd, výdavky na vlastnú ťažbu (najmä na banské drevo, trhaviny a energiu), výdavky na dopravu (predovšetkým na dopravu rúd ku konzumentom), ako aj výdavky na uhradenie platobných povinností voči štátu (dane a pod.). Banskí producenti sa zamerali na zníženie tých výdavkov, ktoré sa najviac odrážali v cenách predávaného tovaru.

Zložitý proces zdokonaľovania ťažby a úpravy slovenských rúd musel zodpovedať tempu rozvoja jednak nárokov odberateľských priemyselných odvetví, jednak banskej a úpravárenskej techniky a technológie v iných, najmä konkurujúcich krajinách.

Každé zdokonalenie sa, pravdaže, muselo vyvážiť potrebnými investíciami. Napríklad cena ťažného zariadenia sa vtedy pohybovala okolo 200.000 Kč, stavba aglomeračného zariadenia asi 400000 Kč, stavba flolačnej úpravne až 2-3 milióny korún, selektívna úpravňa stála asi 800.000 Kč atď. Náklady na elektrifikáciu a nové strojné zariadenie, na flotáciu a modernizáciu, huty v závodoch štátneho banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici si vyžiadali asi 10 miliónov korún, stavba amalgamačnej úpravne v Kremnici až 3 milióny korún. Antimónové banské a 1 hutné závody vydali na stavbu hutníckeho zariadenia 950.000  1 Kč na nové stroje a zariadenia 150.000 Kč, stavba oxidačnej pece stála 37.000 Kč (v roku 1931). Investície tohto podniku sa v roku 1932 pohybovali okolo čiastky 150.000 Kč a okrem toho stavba flotačnej úpravne v Čučme stála 3,5 milióna korún. Na preloženie svojho závodu z Máriahuty do Žakaroviec vydala Banská a hutná spoločnosť okolo 4,5 milióna korón.

Keby sme tak mohli sledovať všetky vynakladané investície od roku 1925, dospeli by sme k jednoznačnému uzáveru: Vysoké náklady sa mohli uskutočňovať a rentovať len vo veľkých závodoch s väčším rozsahom rudnej produkcie a s ložiskom, ktorého zásoby boli dostatočne veľké, aby zaručovali uhradenie investovaného kapitálu. Menšie závody boli odkázané na staršie pomocné zariadenia alebo na prevážanie rúd do úpravní väčších sesterských závodov či priamo k hutám.

K rozsiahlejším investíciám sa vo všeobecnosti prikročilo až na sklonku konjunktúry, keď si rudné závody nahradili straty, ktoré im vznikli udržiavaním nerentabilnej alebo málo výnosnej prevádzky v uplynulých rokoch. Avšak výšku investícií podmieňovali aj ostatné položky výrobných nákladov: len toľko sa mohlo investovať, čo výroba v určitom čase vrátila späť. Zatiaľ čo fixné výdavky boli viac-menej sporadické, jednorazové, viac rozmyslené, ostatné výdavky pôsobili na ťažbu každodenne.

Nie vždy boli vystavané zariadenia aj plne využité. Na výrobnú cenu potom vplývalo i nízke využitie výrobnej kapacity úpravní a pražiarní. Udržiavanie rozsiahlej siete štôlní, chodieb a ostatného banského vybavenia cenu rúd zvyšovalo. Čím menšia bola ťažba a celková produkcia, tým vyššia bola cena rudy, pretože pri zníženej výrobe a nevyužitej kapacite sa takzvané režijné výdavky takmer nezmenili.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec