Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Historický vývoj mineralógie - doba vzniku mineralógie
zdroj: A.G.Betechtin, Mineralógia, preklad M.Koděra, Slov. vydavateľstvo tech. literatúry, Bratislava, 1955
pridané: 20.12.2007

Doba vzniku mincralógie

Záujem o minerály ako o úžitkové nerasty siaha ďaleko clo predhistorickej doby. Rozširovanie mineralogických vedomostí Je úzko spojené s históriou rozvoja materiálnej kultúry človeka, v ktorej veľmi podstatnú úlohu hral banský priemysel, najmä v bronzovej a železnej dobe. Podľa archeologických výskumov usudzujeme. že medzi najstaršie kultúrne národy, ktoré sa zaoberali banským priemyslom patrili Číňania, Babylončania, Egypťania, Gréci a iné národy v pobrežných oblastiach okolo Stredozemného mora.

Okrem rýdzich kovov, ako meď, zlato, striebro, naši predkovia po-znali a vedeli nachádzať rudy bohaté na zlúčeniny medi, olova a železa. Postupne sa naučili tieto rudy dobývať a získavať z nich kovy. Z kovov zhotovovali najprv ozdoby, potom zbrane, nevyhnutné v stálom boji o život, a konečne i pracovné náradie. V tom čase poznali a zbierali okrem kovov tiež rozličné farebné kamene, ktoré boli opradené poverami a pútali ich svojou krásou.

Je isté, že starí obyvatelia prakticky spoznali niektoré vlastnosti jednotlivých úžitkových nerastov. Poznali tiež empirické zákonitosti rozšírenia a uloženia rúd a riadili sa nimi pri hľadaní a dobývaní nových ložísk. Staré banské práce sa na mnohých miestach zachovali do dnešných čias (obr. 1). Vedecké predstavy o pôvode rúd a minerálov vtedy ešte nejestvovali. Pretože v tom čase ešte nepoznali písmo, poznatky postupne získavané sa prenášali ústne z pokolenia na pokolenie, z jednej krajiny do druhej.

Prvé literárne zmienky a pokusy o klasifikáciu anorganických prírodných látok nachádzame u gréckeho vedca a filozofa Aristotela (584—522 pred naším letopočtom). Minerálne látky podobné kovom zaraďoval do skupiny »melaloidov«. Jeho žiak Theofrast (571—286) venoval mineralogickým otázkam osobitný traktát »O kameňoch«. V praktickom prehľade opisuje tu už 16 minerálnych druhov, hlavne drahokamov. Neskoršie rímsky prírodovedec Plínius Starší, ktorý za-hynul pri výbuchu Vezuvu r. 79, napísal štyri traktáty, v ktorých uviedol všetko, čo sa v tom čase vedelo o mineráloch, ako aj mnoho fantastických údajov o nich.

V ranom stredoveku sa prejavil značný pokrok vo vede na východe v arabských krajinách, ktoré prijali starú grécku a indickú kultúru. Ako sa ukázalo, veľký vplyv na rozvoj arabskej vedy mali učenci pochádzajúci z národov Strednej Ázie — Uzbekistanu — ktorý vtedy patril pod Bagdadský kalifát. Na začiatku XI. storočia pracoval v oblasti mineralógíe veľký učenec, matematik a astronóm Biruni (972 až 1048), pôvodom z Uzbekistanu.

Vo svojej práci o drahokamoch podáva na svoju dobu pozoruhodné opisy minerálov, a čo Je najdôležitejšie, prvý raz v histórií mineralógie používa pri určovaní minerálov fyzikálne konštanty, ako pomernú tvrdosť a špecifickú váhu. Druhým vynikajúcim učencom v tom čase bol Avicenna - Ibn - Sina (980 - 1057), pôvodom tiež z Uzbekistanu. Vo svojom »Traktáte o kameňoch« podáva klasifikáciu všetkých v tom čase známych minerálov, ktoré rozdelil do štyroch tried: 1. kamene a zeminy, 2. horľavé a sírne nerasty, 5. soli, 4. kovy.

V stredovekej Európe nastal za pochmúrneho náboženského režimu úplný úpadok vedy. V tzv. lapidáriách (od latinského slova »lapis« kameň), ktoré predstavujú jedinú mineralogickú literatúru tých čias, boli len fantastické opisy magických vlastností kameňov.

Takto dosiahla mineralógia ako veda v prvom, veľmi dlhom období svojho vývoja, ktoré sa skončilo koncom stredoveku, len malé pokroky; bola ešte len v embryonálnom štádiu. Minerálmi sa nazývali v podstate rudy. Ich klasifikácia bola veľmi primitívna. Chýbala akákoľvek predstava o chemických prvkoch a o chémii vôbec. Je zrejmé, že ani vpredstavy o prapodstate minerálov nemohli byť správne.

Chémia sa zrodila len koncom stredoveku v podobe alchýmie, ktorá prekvitala až do 18. storočia. Alchymisti sa snažili získať »kameň mudrcov«, pomocou ktorého by mohli premieňať obyčajné alebo »nedokonalé« kovy na drahé kovy — najmä na zlato. Mysleli, že kovy sa skladajú z arzénu, síry u vody alebo z ortuti a síry v rôznych pomeroch, ako aj z arzénu. Treba poznamenať, že predstavy alchymistov o »síre« a »ortuti« vôbec nesúhlasia s našimi terajšími pojmami. Snaha získať »kameň mudrcov« dlho odvádzala pozornosť bádateľov od vedeckého smeru v chémii a od systematického štúdia prírody a hnala ich len za fantastickými vidinami.

A.G.Betechtin, Mineralógia