Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Úpadok baní v Banskej Štiavnici, Kremnici a Zlatej Idke
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 27.5.2006

Konečný program reštrinkcie závodov banskoštiavnického riaditeľstva stanovila Ústredná správa Štátnych banských a hutníckych závodov takto: Zastaviť prevádzku na závode Alžbeta, odvodniť časti Schopferovej bane, zamerať sa na sledné práce v presne určených miestach, a teda zastaviť všetky dobývacie práce a zároveň zastaviť i prevádzku úpravní a huty. Ruda z Finsterortu a Schopferovej štôlne sa mala pokusne lúhovať v Kremnici a v niektorých cudzích, vopred neurčených hutách, robiť s ňou zhutňovanie pokusy. Parná píla pri závode mala síce zostať v prevádzke, ale len v miere nezbytne nutnej. Hlavné chodby a jamy sa mali udržiavať v zjazdnom stave. Celkový počet robotníctva mal byť po reštrinkcii nasledujúci:

Program predpokladal, že otázka ďalšej prevádzky a existencie banskoštiavnických a hodrušských baní bude závisieť od výsledkov otváracích a sledných prác. Preto všetku pozornosť zameriaval týmto smerom a vyžadoval mesačné kontrolné sledovanie postupu jeho plnenia. Okrem toho sa urobili niektoré zmeny v organizácií výroby a administratívy. Program sa v neskorších rokoch v niektorých bodoch upravil, ale svoju základnú koncepciu si udržal.

Podobný osud prežívali i bane v Kremnici, ktorých hospodárstvo bolo od roku 1901 pasívne. Podobne ako u banskoštiavnických baní výskumné a otváracie práce sa uhorskou erárnou správou vo vojnových rokoch zanedbali a bohatšie partie vyrúbali. Aj v Kremnici bolo zamestnaných mnoho neproduktívnych pracovných síl, ktoré zbytočne zvyšovali položku výdavkov a zaťažovali výrobnú cenu rúd i kovov. S tým, pravdaže, súvisela i malá výkonnosť robotníctva. Technické zariadenie závodov, najmä úpravní, bolo zastaralé, miestami až primitívne. Rudy z dobývaných a otvorených polí malí veľmi nízku kovnatosť, ako o tom svedčia skúšky, vykonané v roku 1921:

Priemerná cena kovov, obsiahnutých v kremnických rudách, sa pohybovala okolo tretiny výrobných nákladov (bez úpravy a zhutnenia), a pritom sa úpravou strácalo až 5/7 z pôvodnej kovnatosti. O to bol získaný koncentrát chudobnejší a drahší.

Veľké nádeje sa vkladali do otvorenia bohatších rudných partií poľa Vollehenne na baní Anna, ktorej časť bola od roku 1815 zatopená. Tieto zatopené častí sa mali odvodniť Ferdinandovou štôlňou, ktorú bolo treba v dĺžke 900 m predlžiť a spojiť s Anenskou. Priemerná kovnatosť rúd bane Anna (uvedená v tabuľke)sa určila na základe starých záznamov; pri tomto obsahu zlata a striebra v rude by sa za normálnych hospodárskych pomerov mala ťažba vyplácať. Spojenie Ferdinandovej štôlne s baňou Anna a ostatné sledné práce sa mali vykonať za tri až štyri roky.

Novo vypracovaný program musel ďalej rátať s odstránením nevhodného a zastaralého technického zariadenia. V baniach bolo treba vymeniť niektoré ťažné stroje a inštalovať strojové vŕtanie. Upravovanie rudy amalgamáciou a otriasacími splávkami nezaručovalo u kremnickej rudy žiadaný výsledok. Preto sa mali pokúsiť nahradiť tieto úpravárenské spôsoby kyanizáciou, najmä keď' predbežne pokusy mali veľmi priaznivé výsledky (strata u zlata len 10 % a 30 % u striebra). Za týmto účelom zaúčala sa budovať pokusná lúhovňa pri Ladislavovej úpravni. V tom prípade, keby pokusy boli naozaj úspešné, mala sa Ferdinandova úpravňa zrušiť a namiesto nej postaviť riadna, definitívna lúhovňa, založená na princípe kyanizácie. V dôsledku reorganizácie celej prevádzky úplne zastali dobývacie práce. Reštrinkcia mala postihnúť okolo 260 robotníkov a naďalej sa malo pracovať asi s 200 robotníkmi.

Menšie banské závody na rudy s obsahom drahých kovov v Zlatej Idke a Magurke a huta v Zlatej Idke pri všeobecnom poklese rentability ťažby už v časoch vojny zastavili prevádzku (1918). Obsah zlata v Zlatej Idke bol nepatrný a smerom do hĺbky ho znateľne ubúdalo. Najbohatšie výskyty zlata ležali v blízkosti zemského povrchu. V roku 1897 sa vyťažili rudy s obsahom 564 kg zlata a viac ako 8000 kg antimónu. Po roku 1918 sa v Zlatej Idke už len kutalo. Kutaním sa získalo v roku 1922 len 87 ton striebornej rudy, ale od roku 1925 sa tu prestalo i kutať; len niekoľko robotníkov nedlhý čas udržiavalo baňu.

Rovnako upadala baňa na Magurke, kde sa ťažili rudy s obsahom zlata, striebra a antimónu. V roku 1905 sa tu vyťažilo temer 23000 ton rudy s obsahom 4,7 kg zlata a 3,4 kg striebra, v roku 1913 ž len 274 ton rudniny s nezisteným obsahom zlata a striebra. Len v roku 1907 sa podarilo získať rudu s vyšším obsahom antimónu (386,5 kg na 1935 ton rudniny). Po prevzatí závodu československou štátnou správou sa tu až do roku 1925 kutalo, ale bez väčších úspechov.

Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec