Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
História baníctva na Slovensku |
Poniky
(1. časť)
zdroj: www.poniky.sk
pridané: 26.4.2008
Prvotné osídlenie Poník
Predhistorické osídlenie územia Poník je do dnešných dní iba dohadom bez konkrétnych dôkazov. Možno však tvrdiť, že v období mladšej doby bronzovej dochádzalo k osídľovaniu blízkeho okolia. Svedčí o tom aj nálezisko Chochuľka neďaleko obce Hrochoť, ktoré pochádza z roku 1200 - 1000 pred. n. l.. Ďalším veľmi zaujímavým dokladom osídľovania okolia Poník je lokalita Baba neďaleko Ponickej Huty. Tu sa nachádzajú zvyšky pravekého sídliska z obdobia neolitu. Ešte aj dnes môžeme v tomto priestore identifikovať obranné valy a nájsť zvyšky keramiky. Bohužiaľ, územie nebolo nikdy seriózne archeologicky skúmané.
Bližšie údaje o osídlení poznáme až od 13. storočia. V tomto období dochádza k rozpadu kráľovského vlastníctva pôdy. V 80. rokoch 13. storočia tento proces zasiahol aj oblasť Zvolenskej kotliny. A práve z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné zmienky o území nazývanom Poniky. Z písomných záznamov sa dozvedáme, že na území súčasných Poník existovala malá osada ešte začiatkom 13. storočia. Bola však vyplienená tatárskym vpádom. Približne o 40 rokov neskôr, v roku 1282 sa o túto pustú osadu uchádzal majster Filip de Turchus.
Vznik obce
Po tom, čo sa o územie Poník začal uchádzať majster Filip de Turchus, nariadil kráľ Ladislav IV. ostrihomskej kapitule, aby zistila skutočný stav územia Poník. Úlohou bolo zistiť, či táto zem patrí celá kráľovi a či jej darovaním neutrpí kráľovské právo poľovania a rybolovu. Záver prieskumu bol známy ešte v roku 1282 a jeho výsledkom bolo zistenie, že zem alebo hora "Ponyk" nie je vhodná ani na poľovanie ani na rybolov, a že celá ešte patrí kráľovi. Výsledky tohto šetrenia boli podané v podrobnej správe kráľovi Ladislavovi IV., ktorý ich uviedol v darovacej listine z 27. júla 1284, podľa ktorej bola zem zvaná "Ponyk" večným právom darovaná majstrovi Filipovi de Turchus. Majster získal územie za zásluhy v bojoch po boku kráľa proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II., pri ktorých doviedol významného zajatca a v bojoch proti Kumánom, kde zajal troch významných Kumánov. Ešte v roku 1284 časť darovaného územia prepustil majster Filip svojmu bratovi Saulovi, ktoré neskôr tvorilo chotár Šalkovej. V roku 1302 títo dvaja bratia darovali časť chotára Poník Filipovmu zaťovi Andrejovi.
Kedysi pustá zem "Ponyk" sa tak pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila a zaľudnila. Poniky sa stali východiskom ďalšieho osídľovania a poskytovali možnosti zakladania nových osád. K tejto skutočnosti prispelo v 14. storočí aj objavenie ložísk železa, medi a zlata, ktoré sa ťažilo až do roku 1571.
Názov obce
Od prvej písomnej zmienky až dodnes si Poniky zachovali svoj názov. Odlišný bol len pravopis, písanie mäkkého či tvrdého "y". V rôznych dokumentoch z rozličných čias sú to tieto varianty názvu obce: Ponik (1282), Ponyk (1284), Panyk (1358), Panyk libera (1424), Pojnik (1786) a napokon Poniky (od roku 1920). Ľud nazýval obec "Ponike" alebo aj "Pojnike". V starých listinách sa zväčša uvádza názov "Ponyk" (písané aj Ponijk). Na historickej katastrálnej mape sa uvádza "Pöjnijk" a neskoršie asi pomaďarčený "Pónik".
O pôvode názvu obce Poniky existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí, že Poniky - Pojniky za dávnych čias spájali dolinu Hrona s okolím Zvolena a cez Ľubietovú s dolinu potoka Zolná, názov obce je odvodený od slovesa spojiť - spájať. Podľa druhej verzie tu v 13. storočí bola kaplnka, pri ktorej bývali mníšky. Ľud nazýval mníšky "paničky - paniky", z čoho vraj neskôr vznikol názov Poniky. Táto verzia je veľmi nepravdepodobná, lebo do takýchto málo obývaných a ľuďmi opustených hôr by sotva prišli bývať mníšky. Tretia, o niečo pravdepodobnejšia verzia hovorí, že meno Poniky bolo odvodené od slovesa pojiť - napájať. Podľa povesti stál ešte v 12. - 13. storočí nad Ponickou Lehôtkou majer, ktorý patril k Ľupčianskemu zámku. Keďže na majeri nemali dostatok vody, chodili údajne napájať statok do doliny, kde teraz ležia Poniky. Pravdepodobnosť (aspoň existencie majera) dokazuje skutočnosť, že mestečko Poniky sa súdilo s Ľupčianskym panstvom o lesy a pasienky. Podľa poslednej verzie je názov obce odvodený od slovesa podnikať (prenikať, unikať) v takom význame, že potôčiky v chotári podnikajú (unikajú) do zeme a o niekoľko metrov ďalej znovu vyvierajú plným prúdom. Takéto potôčiky tu skutočne existujú - na jednej strane vrchu vtekajú do zeme, na druhej vytekajú. Názov obce vznikol údajne vynechaním písmena „d“ zo slova podnikať.
Vývoj obce
V roku 1310 synovia majstra Filipa - Andrej, Peter a Tomáš protestovali proti zabratiu čiastky územia Poník synmi komesa Gochola - Jakubom, Petrom a Pavlom. Zabraté územie ležalo pri Hrone, povyše B. Bystrice a na východnej strane pri potoku Môlča. Toto územie bolo zabraté skôr, ale ako spojencov Matúša Čáka sa ich Filipovi synovia neodvážili zažalovať. Táto krivda sa napravila až v roku 1318. V 14. storočí tu boli objavené ložiská zlata, ktorých písomné doloženie pochádza z roku 1358. Zlato sa tu ťažilo až do roku 1571.
Okrem zlata prebiehala na území Poník aj ťažba medi a železnej rudy. Významným dôkazom stabilizácie územia je rozvoj cirkevnej správy. Už v roku 1300, resp. 1310 povolil ostrihomský arcibiskup Tomáš Andrejovi a Tomášovi, synom zakladateľ Poník majstra Filipa, postaviť v obci (alebo presnejšie nad obcou) kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Ten istý arcibiskup odpustil roku 1323 ponickému kňazovi polovicu cirkevného desiatku. Kaplnka sv. Jána sa stala základom a jadrom (sakristiou) ponického kostola, pre ktorý dostal farár Vavrinec roku 1492 od pápeža odpustkovú listinu. Rozvoj Poník dokumentuje aj písomná správa potvrdzujúca, že už v roku 1358 existovali na území mestečka dva mlyny. Napriek prvotným výsadám a pomerne úspešnému rozvoju sa obyvatelia Poník nevyhli občasným sporom s vtedajšími mocnými. Ako obranu používali potvrdzovanie svojich práv či už pri županoch miestnej stolice, vtedajším palatínom, alebo dokonca samotným kráľom.
V roku 1400 následkom dvojitého panstva (poddanský zväzok s ľupčianskym panstvom a povinnosti, roboty a dane kráľovských poddaných) žiadali Poničania zvolenského župana Dávida, syna Martina de Albeus o odpustenie týchto povinností. Župan uznal sťažnosti a v snahe napomáhať rozvoju obce 9. apríla 1400 vydal listinu, v ktorej oslobodil Poničanov od povinností a udelil im aj určité práva.
Významné potvrdenie práv nastalo v roku 1404, kedy sa ponický richtár Matej a mäsiar Peter vybrali za kráľom Žigmundom a žiadali potvrdenie práv z roku 1400. Tieto im boli potvrdené a navyše im bolo umožnené užívať výsady podľa vzoru práva mesta Krupiny. Následne pokračovala séria potvrdzovaní a rozširovaní pôvodných práv a výsad mestečka. Významným sa stal rok 1657, kedy sa Poničanov ujal sám uhorský palatín Vešeléni. Vydal nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv.
Za zvlášť významnú udalosť môžeme považovať nariadenie kráľa Karola III., na základe ktorého posiela 17. marca 1736 krupinská mestská rada mestečku Poniky odpis krupinských mestských práv. Z nich najdôležitejšie boli: slobodná voľba predstavenstva mestečka, súdna právomoc, právo meča a oslobodenie od kráľovského mýta v celom Uhorsku. O rok neskôr, 19. februára 1737 tieto práva potvrdzuje aj Zvolenská stolica. V roku 1848 stratili všetky dohody a privilégiá platnosť následkom zrušenia poddanstva.
Ponikám sa nevyhli ani pochmúrne roky tureckého nebezpečenstva, či vzbury a povstania uhorskej šľachty. Okolie mestečka začali Turci ohrozovať už v roku 1580. Našťastie bez výrazných škôd. V roku 1605 vojská vzbúrenej uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bočkaja vyplienili mestečko. Ďalšiu pohromu zažili Poniky v roku 1663, kedy došlo k rozsiahlejšiemu tureckému nájazdu, pri ktorom zhorel kostol a listiny v ňom. Koniec niekdajšej slávy Poník nastal v roku 1678, kedy bolo mestečko úplne vyplienené Turkami.
Ponická Lehôtka
Prvýkrát sa spomína v roku 1424 ako "Kysponik" (Malé Poniky) v listine kráľa Žigmunda, ktorou daroval majetky (medzi nimi aj ľupčianske panstvo) svojej manželke Barbore. Vznikla vyklčovaním lesa asi v 14. storočí spolu s množstvom ďalších Lehôt a Lehôtiek. Na jej mieste vraj kedysi stála horáreň, v ktorej bývali hájnici a sluhovia Ľupčianskeho zámku. Podľa názvu boli jej obyvatelia na určitú dobu oslobodení od všetkých poplatkov, dávok a robôt. S Ponikami splynula v roku 1886.
Ponická Huta
Prvýkrát sa spomína v roku 1718 ako "Ponyiker Hochofen" a od roku 1920 ako Ponická Huta. Vznikla pri vysokej peci, postavenej v roku 1780, v ktorej tavili železnú rudu. Samostatnou obcou bola od roku 1871 až do roku 1943, kedy sa spojila s Ponikami. Od roku 1855 až do nedávna (1970) tu pracovala parná píla.
poniky.sk