Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Štiavnica - podrobne (2. časť)
zdroj: www.banskastiavnica.sk
pridané: 6.11.2009

Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine 12. storočia. Nálezy zlata a striebra tvorili základ menovej politike uhorského kráľovstva. Preto územiam nálezísk panovníci udeľovali výsady a ľudí investujúcich do baníctva zvýhodňovali. Územie formovania Banskej Štiavnice patrilo kráľovi.

Vstup do písaných dejín

Vstup územia do písaných dejín sa spájal s listinou ostrihomského arcibiskupa Maritria z roku 1156. Martírius vydal listinu pri príležitosti vysvätenia kostola v Bratke. Nezachovala sa v origináli, ale v tranzumte z r. 1347, dokazujúcom v spore o Bratku, počas 14. storočia. Pri popise zeme darovanej kostolu sa ako hraničný bod uviedol termín terra banensium - zem baníkov. Termín a rok vydania listiny sa považoval za prvý písomný údaj o Banskej Štiavnici. Diplomatická analýza však dokázala, že listina je sfalšovaná.

Za prvý hodnoverný písomný prameň sa dnes pokladá listina z roku 1217. Podľa nej sa Komes Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov vzdal hodnosti hlavného kráľovského pivničiara. Ako náhradu dostal od kráľa 300 hrivien ( 1 hrivna = 0,24554 kg) striebra z Bane. V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa. Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Je zaujímavé, že Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva sa naň až v prípadoch spojených s vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia od platenia mýta, poplatkov a slobodnej ťažby dreva v kráľovských lesoch pre potreby baníctva. Z pohľadu významu Banskej Štiavnice je pravdepodobné, že kráľ Belo IV. Jej udelil výsady v rovnakom období, ako Stoličnému Belehradu a Trnave. Odvolania na banskoštiavnické výsady sú aj v privilegiálnych listinách Ľubietovej, Brezna, Smolníka, Ružomberka. Vo výsadách Nemeckej Ľupče a Hýb sú takisto odvolania na výsady Hostí z Banskej Štiavnice.

Mesteské a banské právo

Najstaršie vyhotovenie práva sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice ako súčasť textov a vyobrazení erbu mesta, erbov štiavnických rodín a Ukrižovania, autorsky označených Valentínom Gobilom. Zapísanie práva v mestskej knihe sa viaže s rokom 1466. 2. mestská kniha má drevené dosky v červenej koži, so strieborným kovaním a znázornením hláv levov.

Posledná analýza zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Pôvodné mestské právo zhorelo pri požiari mesta r. 1443. Preto v r. 1466 bolo spracované nové. Úvodná časť je prevzatá z pôvodného práva, ostatné časti vykazujú znaky, ktoré sa v časoch Belu IV. nepoužívali.Mestské právo sa týkalo slobôd a výsad mešťanov a trestov za ich porušenie, články mestského práva pojednávajú o ochrane osobnej slobody, života, zdravia, súkromného majetku, náboženstva, voľbe richtára, potrestaní čarodejníc, zlodejov, zbojníkov a podobne. Rozsah trestov sa pohyboval od vypovedania z mesta, peňažných pokút, väzenia, mučenia, až po sťatie a upálenie.Banské právo riešilo po právnej stránke veci baníctva, napr. miery banských polí, ich prepôžičky a využívanie, stretnutie dvoch štôlní, pokusné štôlne, slobodné šachty, kolmé šachty, stavanie hút a mlynov a pod.

Územie mesta

Pred 13. storočím sa predpokladá existencia staršej osady v údolí potoku Štiavnica a mladšej na Glanzenbergu, označovanej Bana. Údolná osada prevzala označenie podľa názvu potoka. V listine z r. 1217 je označenie Bana chápané ako banský revír, z ktorého kráľovi plynuli príjmy. V dokumentoch do 13. storočia sa názvom Bana označovalo celé územie mesta. Označenie v spojitej forme ako Schebnyzbana bolo po prvý raz uvedené v roku 1255.

O rozsahu územia Banskej Štiavnice v 13. storočí sa dozvedáme zo situácie v roku 1447, keď kastelán hradu Šášov zabral osady a dediny jej pôvodne patriace. Vo výsadách Banskej Štiavnice potvrdených v 15. storočí sa nespomína vymedzenie jej územia. Za jej územie sa považovala pôda užívaná v rámci baníckej činnosti bez vymedzenia rozsahu. Chotár mesta vytyčovali hraničné body - dediny patriace Banskej Štiavnici - Banská Belá, Banský Studenec, Sigelsberg (časť dnešných Štiavnických Baní), Kopanice, Kerling (zaniknutá osada nad Hodrušou - Hámrami), Žakýľ. Územie narušil už pred polovicou 14. storočia násilným záberom kastelán Šášova Vezöš. Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký r. 1352 kastelánovi Šášova Ladislavovi nariadil, aby osady, ktoré jeho predchodca Vezöš násilne odňal, vrátil späť. V roku 1434, keď pôvodné lokality patriace Banskej Štiavnici boli zabraté, hraničné body tvoril les. Neskôr na území hraničných bodov vznikli osady Štefultov, Horná a Dolná Roveň, Vindšachta, Banky, Vindišlajtňa.

Obyvateľstva

Okrem domáceho obyvateľstva prichádzali hostia na podnety uhorských kráľov. Správy o obyvateľoch pochádzajú z druhej polovice 13. storočia a podľa mien sú to kolonisti alebo ich potomkovia. Prichádzali z alpských krajín a Saska. Do regiónu priniesli nové, dokonalejšie metódy dobývania, začo od panovníkov získali výhody. Postupne dosiahli rozhodujúce postavenie a ovládli správu mesta. Prvým známym richtárom Banskej Štiavnice bol Arnold z rodiny Hunt-Poznanovcov. Ťažiari pochádzajúci z Tirolska a Nemecka sa tešili osobitnej priazni panovníkov. Strednú vrstvu tvorili kupci, remeselníci, neskôr úradníci a zamestnanci komory. Najchudobnejšiu a najpočetnejšiu vrstvu tvorili domáci obyvatelia. K nim patrili i banskí robotníci z nemecky hovoriacich krajín. V tomto období sa počet obyvateľov mesta odhaduje na 6 - tisíc. Najzámožnejší obyvatelia, ťažiari, sa usádzali v strede mesta a boli označovaní ako ringbürgeri alebo waldbürgeri. Nepúšťali medzi seba príslušníkov iných národností. Medzi mešťanov sa do 16. storočia neprijímali Maďari a Slováci.

Stredná vrstva, drobní kupci a remeselníci, obývali časti mimo stredu mesta. Z nich sa postupne odčlenili napr. cechoví majstri, ktorí splynuli s najbohatšou vrstvou. Počas prílevu rakúskych odborníkov štát potláčal banských ťažiarov, ktorí preto odchádzali počas 16. a 17. storočia z mesta. Ich miesta v mestskej správe nahradili ľudia stredných vrstiev. Väčšinu stredovekého obyvateľstva tvorili robotníci v baniach, hutníckych a úpravníckych zariadeniach. Obývali okraj mesta, boli to prevažne Slováci. Najvyššie miesto v ich hierarchii zaujímali linšaftníci - baníci, ktorí si od ťažiarov prenajali bane a sami ich prevádzkovali.

Správa mesta

O správe mesta v predprivilegiálnom období sa nezachovali historické pramene. V roku 1275 vydala mestská kancelária listinu, kde je uvedený richtár Halmanus a 12 prísažných mešťanov Bane. V texte je zapísaná Bana, v kruhopise pečate je Schebnis. Listina je najstaršou listinou vydanou mestskou kanceláriou na Slovensku. Má najstaršie zobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršou svojho druhu v Európe. Správa mesta sa vytvárala v období stredoveku z úzkej skupiny najmajetnejšej vrstvy ťažiarov. Funkcia richtára bývala volená ročnej na sviatok Hromníc (2. februára). Prísažní tvorili spolu radu. Prísažní a starejší rok čo rok volili dôveryhodného muža, ktorý musel byť rok predtým členom rady. Zvolený richtár spolu so štyrmi členmi rady navrhovali a potvrdzovali novú radu. Pod označením starejší sa akceptovali najváženejší a najdôveryhodnejší členovia komunity ťažiarov. Členom mestskej rady býval mestský banský majster, činnosť kancelárie riadil notár. Ten zastupoval mesto v právnych veciach. Významným notárom bol Baltazár Steck, pôsobiaci vo funkcii vyše 40 rokov. Po ňom funkciu zastávali napr. Bartolomej Frankfurter, Mikuláš Feller či Matej Barbarič.

Funkciu richtára a komorského grófa, zástupcov kráľa viackrát vykonávala tá istá osoba, napr. Mikuláš Sutor alebo Pete Groff. Funkciu richtára obsadzovali predstavitelia najmajetnejších vrstiev. Výnimkami boli napr. Seifrid Pieschen, ktorý do Banskej Štiavnice prišiel chudobný, alebo Valentín Goldschmidt, zlatník. Z prostredia remeselníkov, kupcov, drobných ťažiarov sa začiatkom 16. storočia sformovala opozícia proti správe mesta a voľbe osôb do jej orgánov z úzkeho kruhu patricijov. V r. 1518 vypracovali petíciu s hlavným bodom vytvorenia volenej obce, z ktorej sa mala voliť, 24 - členná rada. Neskôr sa vytvoril stočlenný senát s obmedzenými právomocami.

Zväz stredoslovenských banských miest

Od roku 1424 sa stredoslovenské banské mestá stali vénnym majetkom uhorských kráľovien. Už roku 1388 sa 7. apríla v Banskej Štiavnici stretli zástupcovia šiestich banských miest, aby tu komorský gróf Bernhard riešil spor ťažiara Petra z Rábu s Petrom Sartorom - Schneiderom. V spore išlo o hranicu medzi dvoma banskými poľami. Spočiatku mal zväz 6 členov, v 15. storočí pribudla Banská Belá. Opodstatnenie organizácie sa preukázalo pri obhajobách spoločných záujmov v baníctve, výbere daní, postupov v organizovaní obrany počas hrozby tureckej expanzie, zavádzaní nového banského poriadku a pod. zástupcovia miest sa stretávali na poradách v Kremnici, vďaka čomu Kremnicu označovali za hlavné stredoslovenské kráľovské banské mesto.

Lokality na území mesta

Medzi najstaršie pôvodné osady Banskej Štiavnice patrí Banská Belá (1228). Banský Studenec sa do písomných prameňov dostal r. 1266, ostatné v roku 1352. Rozširovanie banskej činnosti prinieslo vznik ďalších lokalít, majúcich pôvodne charakter osád. Vindšachta, Horná a Dolná Roveň, Banky, Vindišlajtňa sú prvý krát spomínané koncom 15.storočia.

Zabraté osady Banskej Štiavnice

Demograficky a hospodársky sa najviac rozvinula Hodruša. Prvé správy o nej sú zo začiatku 2. polovice 14.storočia, no je nepochybne staršia. Z baníckej osady vyrástla na mestečko, napriek boju o samostatnosť ostala súčasťou Banskej Štiavnice. Jedným z najvýznamnejších stredísk baníctva regiónu sa stala Vindšachta, kde sa utvorila silná komunita z nemecky hovoriacich krajín. Územie Štefultova je známe od roku 1266. V historických prameňoch sa objavil v 15. storočí. Názov napovedá od mena lokátora územia (Štefan). Zo Štefultova sa neskôr vyčlenilo hradné panstvo Sitno.

Banská Štiavnica v časoch sorov o uhorský trón

V 15. storočí prebiehal zápas o trón a nárast moci šľachty, čo ovplyvnilo i vývoj mesta. Roku 1424 Žigmund Luxemburský daroval stredoslovenské banské mestá manželke Barbore. Nadchádzajúci rok oslobodil banské mestá od platenia mýta a poplatkov pri dovoze tovaru. Osady zabraté kastelánom Šášova boli po r. 1352 vrátené mestu a v 15. storočí opäť zabraté. V 80. rokoch 14. storočia sa hradné panstvo Šášov spája s rodinou Kóňu zo Sečian. Za zásluhy získal jeho syn Frank roku 1387 časť Banskej Belej. V r. 1388 dostal donáciou kráľa osady pôvodne patriace Banskej Štiavnici. Od čias Franka sa nepreukázalo, že by osady boli vrátené mestu.

1. marca 1425 Žigmund Luxemburský vydal už spomenutú listinu oslobodzujúcu stredoslovenské banské mestá od platenia mýta. Uvádza sa tam i Banská Belá, čo môže napovedať o jej povýšení na mesto pred r. 1425. v roku 1453 Banskobeliansky prísažný Krištof Ostermann a notár Ladislav Nemeš žiadali privilégia pre Banskú Belú. Banská Belá sa usilovala aj o cirkevné osamostatnenie. 25. marca kráľ Matej I. Huňady (Korvín) povolil zriadenie samostatnej farnosti. 5. mája1467 ostrihomský arcibiskup Ján zo Sredny ustanovil zriadenie samostatnej fary s farským kostolom. Cirkevné osamostatnenie Banskej Belej znamenalo zníženie príjmov banskoštiavnického farára a politicky ovplyvnilo vývoj Banskej Štiavnice až do 16. storočia. Smrťou kráľa Alberta 27.10.1439 začal dlhodobý boj o uhorský trón. Stredoslovenské banské mestá ostali verné Alžbete. Väčšina krajiny stála za Vladislavom I., zvolený r. 1440 za uhorského kráľa. Kráľovná Alžbeta r. 1442 menovala Jána Jiskru za kapitána stredoslovenských banských miest. Zástoj Banskej Štiavnice vyvolal odvetu - prívrženci Vladislava I. 24. mája 1442 napadli Banskú Štiavnicu, povraždili mnohých obyvateľov a mesto vypálili. Nasledujúci rok Štiavnicu (ako aj Kremnicu) postihlo silné zemetrasenie.

Po bitke pri Varne, kde padol Vladislav I. zápasy o trón pokračovali. Proti sebe stáli Ján Jiskra a Ján Huňady. Jiskrovi r. 1455 Ladislav V. zveril do správy stredoslovenské banské mestá. Po smrti Ladislava V. roku 1457 sa Jiskrov vplyv stratil. 31. marca 1447 Ján Huňadi potvrdil Banskej Štiavnici výsady od kráľa Žigmunda, zničené počas rokov 1442 - 1443 (prepad, požiar, zemetrasenie). V roku 1461 kráľ Matej I. oslobodil Banskú Štiavnicu od platenia mýta a cla za dovoz potravín, vína, rýb a obilia. Kráľ Matej I. potvrdzovaním výsad a poskytovaním pôžičiek mestu chcel podporiť rozvoj mesta. 13. januára 1447prísažný Peter Sartor a notár Ladislav Nemeš žiadali o vrátenie osád pôvodne patriacich mestu. Vrátenie osád sa však nepodarilo dosiahnuť.

Spory s Hodrušou a Dóciovcami

Hodruša v 15. storočí ako jedno z centier baníckeho regiónu prevyšovala ostatné časti mesta. Banské zariadenia i potravinový trh však mali v rukách banskoštiavnickí ťažiari, ktorých rozpínavosť vyvolávala proces osamostatňovania. V roku 1488 sa Hodrušania už po tretí krát vzbúrili proti Banskej Štiavnici. 13. decembra 1492 Vladislav II. Nariadil Hodruši podriadiť sa právomociam Banskej Štiavnice. Hodruša však v boji o samostatnosť pokračovala.

V roku 1493 rokovala Hodruša a Banská Štiavnica v Ostrihome a hoci výsledky stretnutia nie sú známe, spory pokračovali ďalej. V roku 1497 sa Hodrušania vzbúrili dokonca až osemkrát. V roku 1502 Hodruša získala zastúpenie v banskoštiavnickej mestskej rade, čo dočasne ukončilo spory. Hodruša dokonca s Banskou Štiavnicou vystupovala proti Dóciovcom vo veci nezákonne vyberaného mýta v Žarnovici. Rodina Dóciovcov bola vlastníkom hradného panstva Revište. Dóciovci zabrali pozemky okolia Vyhieň a Bzenice, neoprávnene vyberali mýto a predávali víno baníkom. Spory prerástli až do vzájomných ozbrojených napadnutí.

Turzovci a Banská Štiavnica

V časoch zlej hospodárske situácie v kráľovstve podnikaví Turzovci využili ťažkosti kráľovského dvora. Vladislav II. Na úhradu nárokov kráľovnej Beatrix prevzal od Turzovcov pôžičku 200 000 zlatých. Do zálohu im dal Kremnickú banskú a mincovú komoru a banské mestá. Hoci Turzovci voči mestám tvrdo uplatňovali svoj vplyv, zaslúžili sa aj o rozvoj baníctva, hutníctva a mincovníctva. Pri spracovaní zlata a striebra sa pociťoval nedostatok olova. Pohotovo zareagoval Ján Turzo, ktorý v októbri 1495 ponúkol dodávať olovo za vraj výhodnú cenu pre mesto. Turzovci sa stali výhradnými dodávateľmi a zvyšovali ceny, až sa Štiavnica zadĺžila. Turzovci si od nej vynucovali, vyhrážali sa vyvíjali nátlak až mesto a ťažiari napísali sťažnosť kráľovskému dvoru. Až kráľovná Mária zbavila banské mestá povinnosti skladania sľubu vernosti Turzovcom. Povstanie baníkov v roku 1525 -1526 ukončilo pôsobenie Turzovcov v meste.

Rozšírenie územia Banskej Štiavnice

Mesto malo okrem príjmov z daní aj príjmy z mestskej váhy. Dovoz potravín, loja a vína však ohrozovali mýtne stanice, hoci Vladislav II. Aj Ľudovít II. Opakovane upozorňovali vyberačov mýta na oslobodenie Banskej Štiavnice od platenia mýta. V okolí mesta získavali štiavnickí mešťania a hospodári poľnohospodárske majetky, ako Horné Tesáre, Sudice, či časť Preselian. Stredobodom záujmu mesta a ťažiarov na prelome 15. a 16. storočia boli Vyhne a Bzenica. V roku 1518 Banská Štiavnica získala isté usadlosti vo Vyhniach a Bzenici. Význam oboch dedín pre Banskú Štiavnicu vyzdvihla r. 1525 kráľovná Mária, ktorá dediny nechcela predať, lebo kráľovské časti boli Banskej Štiavnici darované na podporu baníctva. Počas celého 16. storočia pretrvávali aj územné spory mesta a Dóciovcov.

Povstanie baníkov v r. 1525 - 1526

V prvých dvoch desaťročiach 16. storočia bola v krajine zlá situácia spôsobená výdavkami na protitureckú obranu i potlačením masového povstania roľníkov pod vedením Juraja Dóžu. Situácia v Banskej Štiavnici bola napriek tomu uspokojivá. Produkcia bola okolo 11 - tisíc hrivien ročne a v banských, hutníckych a úpravníckych zariadeniach pracovalo vyše 2 000 tisíc ľudí.

Mesto viedlo spory s Dóciovcami a zaťažovali ho dlhy voči Turzovcom. Proti najbohatšej vrstve, ťažiarom sa sformovala opozícia z drobných kupcov a remeselníkov. Politická a hospodárska moc, však naďalej patrila ťažiarom, ktorí začali časti bane prenajímať skúseným baníkom. Prenájomcovia - linšaftníci mali vysoké zastúpenie najmä v Hodruši. V čase, keď v regióne prerastal zápas o zlepšenie životných podmienok do povstania, robotníci dostávali časť mzdy v zálohách a časť v potravinách. Rovnaké pracovné kategórie v rôznych prevádzkach dostávali rôzne mzdy. Rozdiel existoval aj medzi regiónmi. Mincová reforma zhoršila postavenie robotníkov, remeselníkov i drobných kupcov. To využil Alex Turzo, ktorý ruinoval hospodárstvo banských miest. V meste narastal aj boj mestských farárov a konventu dominikánov o získanie cirkevných príjmov. Za jeden z impulzov povstania sa považuje aj zápas o získanie rozhodujúceho vplyvu patricijov na inštitúcie, ktoré pôvodne slúžili cirkvi. Centrom baníckeho povstania sa stala Banská Bystrica. V júni 1525 sa Bystričania štrajkom vynútili zvýšenie miezd. V Banskej Štiavnici z podnetu hodrušských linšaftníkov prebehol štrajk v júli 1525. Mesto a ťažiari sa so štrajkujúcimi nedohodli. Z kráľovského dvora prišli príkazy vrátiť sa do práce pod hrozbou súdu. Mesto uväznilo niekoľkých baníkov, v septembri 1525 ich však ostatní baníci oslobodili. Založením Jednoty (zväzu) baníkov povstanie prešlo do novej fázy.

Nasledovali odvetné akcie Štiavničanov za popravu Jána Hunla, rokovania o 8. bodoch Štiavničanov a Hodrušanov v apríli 1526 s paletínom Štefanom Verböcim. Požiadavky týkajúce sa miezd, výmeny peňazí, baníckej práce a pod. Však Verböci nerešpektoval a 13. apríla 1526 vyniesol nariadenia, ktoré viedli povstalcov k zajatiu komorského grófa Bernarda Beheina a zmocneniu sa Banskej Bystrice na deväť dní. Povstanie bolo potlačené, ale prinieslo stabilizáciu meny a miezd baníkov, položilo základy vzniku bratských pokladníc, urýchlilo rozšírenie reformačného učenia v stredoslovenskej banskej oblasti. Turzovcov prinútilo k odchodu.

1. časť   2. časť