Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Štiavnica - podrobne (3. časť)
zdroj: www.banskastiavnica.sk
pridané: 9.11.2009

Vplyv stavu v Uhorsku po moháčskej bitke

Po drvivej porážke uhorského vojska pri Moháči v auguste 1526 a stiahnutí tureckého vojska na jeseň korunoval nitriansky biskup v stoličnom Belehrade za kráľa Jána Zápoľského (1526 - 1540). Opozične vystupujúca časť šľachty za uhorského kráľa zvolila 17. decembra 1526 v Bratislave rakúske knieža Ferdinanda Habsburského (1527 - 1564). Banské mestá spravoval sestra Ferdinanda, Mária. Mestá striedavo podľa situácie vyjadrovali vernosť obom súperiacim. Vo Februári 1538 podpísali Ján a Ferdinand vo Veľkom Varadíne (Rumunsko) mierovú zmluvu, podľa ktorej Slovensko okrem východných stolíc pripadlo Ferdinandovi.

V auguste 1541 turecký sultán obsadil Budín, čím chcel vytvoriť priestor pre ďalší postup tureckých vojsk smerom k banským mestám. Hlavná pozornosť Turkov sa sústredila na sedem známych banských miest - Pukanec, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Banská Belá, Kremnica, Banská Bystrica a Ľubietová.

Pod hrozbou priameho napadnutia si mestá zorganizovali obranu vytvorením banskomestského kapitanátu, ktorý však mal zlú taktiku, výzbroj i výstroj. V Uhorsku sa vytvoril systém kapitanátov, územie banských miest sa začlenilo do Poddunajského.

Po porážke pri Sečanoch sa zvýšila možnosť regiónu. 14. mája 1564 sa v Banskej Štiavnici prijal vojenský poriadok so 14 - bodmi ako základný predpis organizácie obrany. V okolí Banskej Štiavnice bolo niekoľko signalizačných bodov - Sitno, neidentifikovaný vrch Pri pekných lipách, hrad nad Sklenými Teplicami a iné.

Mierom dohodnutým v Eredine v r. 1568 sa situácia upokojila, ťažisko bojov sa prenieslo do oblasti Stredomoria a Perzie. Vojenská aktivita sa zintenzívnila počas pätnásťročnej vojny (1593 - 1606), ktorá skončila bez rozhodného víťazstva súperiacich strán. V závere pätnásťročnej vojny našli Turci spojenca v osobe vodcu protihabsburského stavovského povstania Štefana Bočkaja.

Obrana mesta

Magistrát sa po prvých správach o tureckých prepadoch rozhodol mesto opevniť a na štyroch miestach uzavrieť bránami na prístupových cestách od Pukanca, Šiah, Krupiny, Zvolena a Žarnovice.

Systém obrany sa budoval v etapách od 40. rokov 16. storočia až do 17. storočia. Na systéme obrany sa podieľal aj banský erár, keď dal opevniť komplex Kammerhofu a Vindšachty. Najvýznamnejšie predsunuté body obrany boli hrad Sitno a pevnôstka a opevnenie vo Sv. Antone.

Systém obrany sa budoval v dvoch okruhoch s uzatvárajúcimi a prejazdovými bránami a na ne nadväzujúcimi hradbami bez prepojenia. V druhej polovici 16. storočia boli postavené brány vonkajšieho okruhu - Krupinská (Dolná), Belianska, Roxerova (Horná), Frauenberská (Piarska), vo vnútornom okruhu postupne Čilingerská, Farkašova, Kammerhofská, Banská a brána na Katovej ulici. Strediskom obrany sa stal pôvodne farský kostol P. Márie, dnešný Starý zámok, prebudovaný v r. 1546 - 1559 na pevnosť. Tu sídlil mestský kapitán, posádka i zbrojnica.

Okrem vojenskej posádky bolo do obrany mesta zapojené aj obyvateľstvo. Mesto sa delilo na štvrte na čelo so štvrťmajstrom, ktorému podliehali desiatnici, riadiaci menšie celky, desiatky. Obyvateľstvo sa zúčastňovalo na úlohách strážnej a hlásnej služby. Mestské brány boli vybavené sečnými a strelnými zbraňami. V časoch akútnych hrozieb sa na hlásení svetelnými a dymovými signálmi zúčastňovalo 25 - 45 ľudí. Banská Štiavnica mávala 8 - 9 družstiev vojakov.

Banská Štiavnica mala navyše i výzvednú službu, ktorá získavala správy o pohybe Turkov. Tieto informácie potom mesto poskytovalo aj svojim susedom zo spolku stredoslovenských banských miest.

6. júla 1552 obkľúčili Turci s asi osemtisícovým vojskom a dvanástimi delami Drégeľ - najsilnejšie ohnisko poipeľskej obrany. Posádku posilnili aj štyridsiati žoldnieri a dvadsiatišiesti vojaci z Banskej Štiavnice. Posádka štyri dni hrdinsky odolávala tureckým útokom a vykrvácala do posledného muža.

V máji 1544 Martalovci vyplienili Iliju a Žibritov, v r. 1550 a 1551 Banskú Belú. V r. 1566 v Banskom Studenci zabili 6 ľudí a 70 odvliekli do zajatia a vypálili Iliju. V r. 1571 podpálili domy na Štefultove a zajali 40 obyvateľov. V roku 1574 vypálili v Sitnianskej tri domy, podobne v septembri 1578 v Sigelsbergu.

Turci vytvárali na zabratých územiach vlastné správne obvody s úradmi - sandžaky. Dediny im museli platiť dane. V 30. rokoch 17. storočia boli zabraté Počúvadlo a Dekýš. Na začiatku pätnásťročnej vojny sa niektoré Turkami obsadené územia podarilo dobyť späť.

Zmeny v politike a hospodárstve, rozmach vzdelanosti

V 16. storočí začali Habsburgovci presadzovať v baníctve centralizačný princíp, ktorého nástup spomaľovala kráľovná Mária, ktorá len pod nátlakom odovzdala svojmu bratovi, Ferdinandovi I., r. 1548 vénny majetok. Banské mestá sa tým dostali pod priamy vplyv Viedne. Bol vytvorený riadiaci úrad pre baníctvo, hutníctvo a mincovníctvo v Uhorsku - Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Napriek veľkému odporu banských miest a ťažiarov bol zavedený nový banský poriadok. Vyskytol sa pokus raziť mince v Banskej Štiavnici, čo však panovnícky dvor Rudolfa II. nepodporil.

Banský erár, riadený Viedňou, postupne vytláčal ťažiarov z banského podnikania. Mnohí sa preorientovali na obchodníctvo, iní opúšťali mesto.

Nové myšlienkové prúdy humanizmu a reformačného hnutia priniesli rozmach kultúrnej vzdelanosti. V Banskej Štiavnici vyrástli osobnosti, neskôr európsky známe. Patril k nim aj Peter Fradl - Fradelius. Pôsobil na Karlovej univerzite ako profesor logiky. Napísal aj viacero básní. Vzdelanec, humanista a básnik Pavol Rothan Rubigall napísal takisto niekoľko básní a jeden z prvých slovenských cestopisov.

Mnoho Štiavničanov študovalo na európskych školách, kde sa mohli oboznámiť s novým učením.

V prvej polovici 17. storočia

Začiatkom 17. storočia sa končila vojna s Turkami a ich ešte stále trvajúcu prítomnosť využil Štefan Bočkaj na začiatok protihabsburského povstania.

Od začiatku roku 1605 až po uzatvorenie mieru v júni 1606 bola Banská Štiavnica jedným z cieľov Bočkajovcov. Bočkajovi velitelia, zvlášť František Rédei vyvíjali na mesto veľký finančný nátlak a vynucovali si jeho podriadenosť.

Bočkajovi hajduci vynikali bojovnosťou a manévrovacími schopnosťami. V januári 1605 sa zmocnili hradu Sitno, Sv. Antona, Hontianskych Nemiec, Domaník a Sebechlieb. Počas povstania sa v určitých obdobiach v okolí mesta sústredila veľká vojenská sila. Obranu mesta viedol kapitán Wenzel, obranu regiónu Juraj Ebenberger.

V máji 1605 hajduci prepadli Banky, Hodrušu, Vyhne a Bzenicu. Hospodárske zázemie Banskej Štiavnice bolo narušené, striebro z mesta nebolo možné vyvážať do Kremnice. Návrh zriadenia mincovne v Banskej Štiavnici bol však rázne zamietnutý.

Viedenským mierom z 23. júna 1606 sa situácia pomerne upokojila. Zlá hospodárska situácia však baníkov v rokoch 1606 - 1610 prinútila k ďalším štrajkom. Ich požiadavky splnil až nový komorský gróf Bloeinstein.

Počas povstania Gabriela Bethlena v r. 1619 - 1621 banské mestá striedavo vyjadrovali vernosť Bethlenovi a Ferdinandovi II.. Až po uzavretí Mikulovského mieru v r. 1626 sa banské mestá dostali do cisárskej správy.

Inštitúcia Bratstva Božieho tela sa v tomto období postupne transformovala do Bratskej pokladnice. S vyzbieranými peniazmi mohli nakladať banskí majstri, ktorých hospodárenie sa však nepáčilo baníkom, ani mestu. Preto boli vydané v r. 1600 nové stanovy Bratskej pokladnice, podľa ktorých sa jej činnosť mala viazať výlučne na sociálnu sféru. Zlé hospodárenie s peniazmi pokladnice vyvolalo v r. 1609 štrajk a v 20-tych rokoch k vytvoreniu samostatnej Bratskej pokladnice hutníkov. V roku 1648 bol pôvodný poriadok rozšírený o niekoľko dodatkov, napr. o možnosť poskytnutia prostriedkov školám a kostolom v prípade súhlasu banského súdu. Bolo zavedené povinné vedenie evidencie o sporoch a prijatých daroch pokladnice.

Po povstaní Gabriela Bethlena sa opäť umožnili turecké vpády. V r. 1633 plienili v Sklených Tepliciach, v r. 1640 napadli Pukanec. Banská Štiavnica sa obrátila na Kremnicu s návrhom zvolať zasadnutie zväzu banských miest. Mestám medzitým sľúbil ochranu generál Puchheim. Rákocimu sa podarilo obsadiť Brezno a Banskú Bystricu, ostatné banské mestá mu sľúbili vernosť. Mierom v rakúskom Linzi v decembri 1645 sa povstanie Juraja I. Rákociho proti Habsburgovcom skončilo. Turci ďalej operovali v údolí Hrona.

Nepokojná druhá polovica 17. storočia

Neustále hrozby Turkov a Martalovcov aj stavovské povstania dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie. Baníci neraz vystúpili za zlepšenie miezd a nespokojnosť so správou Bratskej pokladnice pretrvávala.

Banská Štiavnica kvôli zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest. Na jar 1654 sa Martalovcom podarilo zajať mnohých Štiavničanov a Belanov.

Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky platenie vojenských daní. Cisársky dvor stupňoval nariadenia o zabezpečení vojsk peniazmi a materiálom. Hoci cisár Leopold I. v auguste uzatvoril s Turkami mier vo Vašvári, ich ohrozenie v bezprostrednej blízkosti banských miest sa nezmenilo.

Od polovice 17. storočia musela Banská Štiavnica prekonávať spory v otázkach vierovyznania a cirkevného majetku. Príchod pátrov jezuitov do mesta s väčšinou obyvateľstva evanjelického vyznania vyvolal spory s katolíkmi. Katolícku menšinu tvorili hlavne zamestnanci banského eráru, ktorá v podstate rešpektovali evanjelikov ovládajúcich správu mesta. Príchod jezuitov otvoril otázky vrátenia majetkov predtým patriacim katolíkom. Katolíci žiadali návrat k stavu z r. 1536, kedy dominikáni opustili mesto. Neskôr boli všetky kostoly vrátené katolíkom, bola ukončená činnosť evanjelickej školy, učitelia a farári boli vypovedaní z mesta a všetky funkcie v správe mesta obsadili katolíci. V r. 1676 banská správa prepustila vyše 200 baníkov - evanjelikov.

Roku 1678 vojská ďalšieho z vodcov protihabsburských povstaní, Imricha Tököliho, obsadili Zvolen. Od Banskej Štiavnice žiadal Tököli vyjadrenie poslušnosti, peniaze a odchod jezuitov z mesta. Začiatkom novembra 1678 pri Handlovej cisárske vojská porazili kurucké vojská Tököliho. Asi dva mesiace na to sa do mesta vrátili jezuiti. Hrozba napadnutia mesta Turkami alebo Kurucami však neutíchala.

Kuruci v apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu. Preto sa mestská rada rozhodla opevniť Nový zámok a postaviť múry v blízkosti Klopačky a Pražovne.

Vďaka zásade neprenasledovanie ľudí pre vierovyznanie, presadenej cisárom Leopoldom I., v r. 1681, sa evanjelickí kňazi vyhnaní po r. 1673 mohli vrátiť do mesta. Jezuiti mesto opustili. V roku 1682 sa Banskej Štiavnice zmocnili Tököliho kuruci. Evanjelici získali späť všetky kostoly, škola dostala od mesta príspevok na činnosť a v roku 1683 sa richtárom stal evanjelik Michal Reutter. Rozhodujúca bitka pri Viedni v septembri 1683 skončila porážkou Turkov a znamenala aj koniec pre s nimi spriazneného Tököliho. Do mesta sa vrátili jezuiti.

V 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo. Postavenie postupne získavali v remeselníctve a obchode, snažili sa i o primerané zastúpenie v mestskej správe. Z mesta sa odsťahovali viaceré ťažiarske rodiny, prichádzali úradníci a banskí odborníci z rakúskych krajín a Moravy. Počas 17. storočia vznikli dva samostatné slovenské cechy - klobučníkov a hrnčiarov. Hoci úradným jazykom správy mesta bola nemčina, zachovali sa záznamy zo 17. storočia, písané v slovenčine.

Banská Štiavnica na začiatku 18. storočia

Povstanie Františka Rákociho (1703 - 1711) sa Banskej Štiavnice dotklo v pracovnej i duchovnej sfére. Sám Rákoci upozorňoval na dodržiavanie slobody vierovyznania. Po jeho povstaní jezuiti opäť opustili mesto a funkcie mestský farárov vykonávali svetskí kňazi Ján Hieronym Stanko a Tomáš Petróci. Počas povstania evanjelikom vrátili kostol sv. Kataríny, Frauenberg a faru.

Rákoci spolu s generálom Berčénim postupne obsadzovali mestá a smerovali smerom k regiónu banských miest. Komorská správa verná cisárovi Leopoldovi I. (1655 - 1705) začala organizovať meštiansku milíciu, zaviazanú prísahou vernosti cisárovi. Rýchly postup Rákociho vojsk však situáciu zmenil a mestá v snahe predísť vojenským akciám sa postupne vyhlasovali za Rákociho prívržencov. Tak urobila v októbri 1703 aj Banská Štiavnica. Rákoci mesto formou tzv. protekčnej listiny ubezpečil, že nebude napádané, lebo má záujem o zachovanie baní a hút. V novembri, keď banské mestá obsadili cisárske vojská, vojská generála Berčéniho ich ako odplatu za vernosť vytlačili.

Rákociho velitelia a komisári i cisárske vojská od mesta požadovali odmeny a dary. Tým sa mesto vyčerpalo a zavedenie menej hodnotných medených mincí - libertášov mu iba pridalo na starostiach.

V čase povstania Hlavný komorhofský úrad riadil Rákociho prívrženec, barón Ján Gottfried Hellenbach. Snažil sa o udržanie baníctva na obstojnej úrovni a keď sa mu to nedarilo, ušiel do Poľska. Na jeho miesto nastúpil Thavonath.

Mesto sa ocitlo v hlbokej zadĺženosti a stav baníctva sa zhoršoval. Hrozili spodné vody v baniach a systém hutníctva a úpravníctva chátral.

Na prelome septembra a októbra 1704 prebehli rokovania znepriatelených Františka II. Rákociho a cisára Leopolda I. zastúpeného delegáciou, skončili však bez väčšieho úspechu. Rákociho povstannie skončilo až uzatvorením mieru v Satu Mare, r. 1711. Banská Štiavnica sa však z finančných problémov dostala až koncom 20 - tých rokoch 18. storočia.

Baníci , ktorých postavenie sa počas povstania veľmi zhoršilo, začali v roku 1707 prejavovať nespokojnosť s podmienkami práce, mzdami a zlým hospodárením Bratskej pokladnice. Protestovali, štrajkovali, písali žiadosti. Pri štrajku na Vindšachta bolo zastrelených 11 ľudí.

V r. 1710 oblasť stredoslovenských banských miest postihla cholera. Prístupové cesty k Banskej Štiavnici boli v rámci bezpečnostných opatrení uzatvorené. Trhy boli zakázané, nežiadúce osoby z mesta vyhostené. Každý mešťan musel platiť daň proti cholere. Po prepuknutí cholery v meste bola nemocnica i chudobinec preplnené, pribudli dva dočasné lazarety. Na pamiatku obetí moru bol postavený Morový stĺp, ktorý neskôr nahradilo súsošie sv. Trojice.

Zložitá situácia v krajine na prelome 17. a 18. storočia neubrala na význame Banskej Štiavnice. V meste pôsobili, narodili sa alebo inak s ním boli späté viaceré osobnosti vedeckého života. Krištof Paršic, rektor mestskej evanjelickej školy, napísal prvú vlastivednú prácu o Uhorsku. Štiavničan Dávid Zwittinger zostavil prvý tlačený celouhorský literárny lexikón. Jozef Richter, prísediaci banského súdu, napísal obsiahle dejiny mesta.

Hospodársky a demografický vývoj v čase rozvinutého feudalizmu

V polovici 18. storočia sa baníctvo opäť stávalo rentabilným. Príjmy z neho boli okolo 20 000 zlatých ročne. Významným zdrojom príjmov boli i okolité dediny, v ktorých sa nachádzali kúpele, pivovary, mlyny, pivnice, či pasienky. Mesto sa o majetky často súdilo s Hellenbachovcami, Krečmáriovcami i banských erárom.

Okrem Banskej Štiavnice sa sľubne rozvíjali i Hodruša, Štefultov, Revište a Bzenica. Živili sa najmä trhovníctvom, kováčstvom, obuvníctvom, či povrazníctvom.

Rozpočet mesta ovplyvnili aj výdavky na úpravu mestských budov, odstraňovanie častí vonkajšieho okruhu obranného systému mesta, úpravu kanalizačnej siete či budovanie ciest.

Hospodárenie mesta ovplyvnili aj reformy panovníckeho dvora. Cisárovná Mária Terézia 9. júna 1747 vydala pre stredoslovenské banské mestá nariadenie, ktoré oslabovali právomoci mesta vo veciach baníctva. Bol vytvorený od mesta nezávislý banský súd. V reformách Márie Terézie pokračoval jej syn Jozef II.

Počet obyvateľov v tom čase bol šesť až osem tisíc. Vďaka priaznivejšej politickej a hospodárskej situácii v 30. a 40. rokoch zaznamenalo mesto značný príliv obyvateľstva.

Banská Štiavnica bola v osemdesiatych rokoch 18. storočia počtom obyvateľov tretím najväčším mestom v Uhorsku. V roku 1782 mala spolu s Hodrušou, Štefultovom, a Bankami 20 753 obyvateľov.

Najviac obyvateľov tvorili baníci a hutníci. Väčší boli i počet verejných služobníkov, učiteľov, či duchovných.

Cisárske návštevy

Manžel cisárovnej Márie Terézie, František Štefan Lotrinský navštívil Banskú Štiavnicu v júni 1751. ich deti, Jozef a Leopold do mesta zavítali v júli 1764. v poslednej štvrtine storočia Banskú Štiavnicu navštívili arcikniežatá Maximilián a Jozef. Syn Márie Terézie, Jozef, Banskú Štiavnicu navštívil aj druhý raz, ako cisár, v roku 1783.

Na organizácii prvých dvoch návštev sa podieľala Dvorská komora, Hlavný komorskogrófsky úrad i obyvatelia mesta.

Návšteva Františka Štefana Lotrinského začala privítaním na Štampochu, pokračovala prehliadkou Siglisbergu a komorského domu na Vindšachte. Býval v Hellenbachovom dome na Námestí sv. Trojice. Navštívil aj Bíberovu štôlňu, Žarnovickú Hutu a Kalváriu. Pozrel si aj štôlňu Glanzenberg, Kammerhof, jazero Ottergrund, šachty Terézia, Amália, Weiden a štôlňu Klinger. Sfáral i do Hornej Bíberovej štôlne.

Budúci cisári Jozef a Leopold si prezreli Veľký richňavský tajch, Vindšachtu, štôlňu Glanzenberg, Hornú Bíberovú štôlňu, Kalváriu a šachtu Ondrej. Boli takisto ubytovaní v Hellenbachovom dome.

Vzácne panovnícke návštevy umocnili význačné postavenie Banskej Štiavnice, podnietili mnoho stavebných úprav objektov v meste a prispeli k jeho celkovému zveľadeniu.

1. časť   2. časť