Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Pukanec - remeslá
zdroj: http://www.pukanec.sk
pridané: 7.5.2011

Počiatky remeselníckej výroby v Pukanci môžeme hľadať už v keltskom osídlení kraja. O Keltoch vieme, že boli rovnako dobrí baníci aj hrnčiari. V zakladacej listine Svätobeňadického opátstva (1075) sa Pukanec spomína ako osada „aurifex et aurifaber“ (baníkov a zlatníkov). Rozvoj baníctva a nárast obyvateľstva podmienil aj zvýšenie bežne potrebnej remeselnej výroby. Banícky element po tri storočia výrazne ovplyvňoval charakter mesta. Cechové zriadenie sa vytvára až po roku 1424, po vzniku cechových kartelov v banských mestách. V rámci Hontianskej stolice bol Pukanec spolu s Banskou Štiavnicou a Krupinou v 16.-18. storočí strediskom rozvinutej remeselnej výroby, podobne aj menšie Bátovce a Sebechleby. Svojou produkciou túto oblasť ovplyvňovali aj susediace mestá Nová Baňa, Levice a Zvolen. V Pukanci spomedzi remesiel rozvíjajúcich sa v tomto období malo výraznejšie postavenie hrnčiarstvo, výroba obuvi (čižmárstvo), garbiarstvo, výroba odevov (grznárstvo, halenárstvo) a výroba spracujúca drevo (debnárstvo, kolárstvo).

V 17. storočí tu bolo okolo 25 remeselníckych dielní, neskôr (v 18. storočí) ich počet stúpol približne na 150. Vidíme, ako sa tu odrazilo prerušenie rozvoja pukanského baníctva v 16. storočí. Jeho príčinou neboli len turecké výboje a nedostatok vody ako hnacej sily, ale najmä okolnosť, že v tom čase už väčšina najkvalitnejších nálezísk bola vydolovaná. Ani neskoršia progresívna technika nemohla nijako podstatne pomôcť obnove baníctva. Nemeckí ťažiari opúšťali upadajúci Pukanec a k nástupu sa dostal domáci slovenský živel. Dôkazom slovenskosti je aj menoslov pukanských daňovníkov z roku l542, v ktorom je väčšina slovenských mien, ako: Cibulka, Čecha, Černý, Holý, Ivanič, Klamár, Križan, Kohút, Mráz, Matiaš, Mazúr, Medveď, Očko, Poliak, Sláv, Švihran, Uhrin, Zlesík. Od konca 16. storočia sa miestna hovorová slovenčina popretkávaná bibličtinou stáva úradným jazykom, a to i zásluhou cechových spoločenstiev. Mesto postupne nadobudlo remeselnícko-poľnohospodársky charakter. Začiatkom 19. storočia tu bolo už 331 majstrov remeselníkov, čo bol vyšší počet než v Banskej Štiavnici a Belej dovedna v rovnakom čase. Premenu baníckeho profilu mesta na remeselnícky dokumentuje i to, že počet obyvateľov Pukanca sa v priebehu 18. storočia strojnásobil. Počet remeselníkov vzrástol až deväťnásobne.

Cechy zohrali v mestskej ekonomike dôležitú úlohu. Starali sa o deľbu práce. Mohli obmedzovať a zakazovať dovoz cudzieho tovaru. Ak rástla ponuka nad dopytom, regulovali osamostatňovanie sa tovarišov, sprísnili majstrovské skúšky. Z takýchto dlhoročných cechových zvyklostí sa po spísaní a potvrdení vrchnosťou stali cechové artikuly so zákonnou platnosťou. Zloženie cechov bolo hierarchické, ich členmi boli majstri, tovariši a učni. Na čele cechu stál cechmajster. Volili ho na cechovej volebnej schôdzi na jeden rok. Kandidátom mohol byť len pukanský mešťan, ženatý, bez úhony. Po voľbe ho mestská vrchnosť sprisahala, že bude zachovávať všetky zákonné predpisy, pracovať v prospech cechu, mesta. Úrad cechmajstra bol čestný. Vyplývali však z neho isté výhody. Aj všetci majstri boli sprisahaní, ak nie, boli vylúčení zo všetkých meštianskych práv a úžitkov. V Pukanci ako prví mali svoj cech krajčíri, v roku 1604. V tom istom roku ševci, neskôr mäsiari (1608), debnári (1636) a košikári. Prvý spoločný cech, tzv. veľký cech, vznikol v roku 1640. Združoval zlatníkov, kováčov, zámočníkov, čižmárov, mäsiarov a kolárov. Zachovali sa artikuly tohto cechu z roku 1660, potvrdené mestskou pečaťou. Cech pretrval až do 19. storočia. Hrnčiari sa spomínajú po prvýkrát v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi v roku 1651. Okrem týchto pôsobili v Pukanci aj cechy tkáčsky a súkennícky (1657), samostatný čižmársky cech (1660) aj cechy mlynárov, tesárov, grz nárov (kožušníkov), širičiarov (halenárov), debnárov, kováčov, kolárov, garbiarov, stolárov, sklenárov a zámočníkov. Ako posledný dostal svoje artikuly cech murársky v roku 1801 z Bojníc. Z hlásenia Kráľovskej miestodržiteľskej rade v roku 1847 sa dozvedáme, že v meste pracuje 347 majstrov remeselníkov, spolu s tovarišmi ich je 473. Z toho 86 čižmárov, 74 garbiarov, 45 hrnčiarov, 28 kolárov, 16 grznárov, 15 krajčírov, 14 tesárov, 13 tkáčov, 12 debnárov, 10 kováčov, 8 murárov, 7 klobučníkov, 3 nemeckí garbiari, 2 nemeckí krajčíri, 2 farbiari, 2 stolári, 1 šuster, 1 gombikár, 1 kotlár, 1 zámočník, 1 povrazník, 1 sklenár, 1 fajkár, 1 pekár a 1 mäsiar. Spolu to bolo 25 remesiel združených v jedenástich cechoch.

Popri majstrovských cechoch sa organizovali do cechov aj tovariši. Predsedom tovarišského cechu býval jeden z majstrov, „otec“ (atyamester). Známe boli tovarišské cechové zábavy – lakozáše, ktoré trvali tri fašiangové dni. Tovariši vtedy zvykli pochodovať mestom s muzikou, vyobliekaní do bielych záster, v klobúkoch ozdobených stuhami. V čele sprievodu kráčali cechmajster a majstrovský otec tovarišov. Starší tovariš niesol tanier ozdobený vencom kvetín, iný tovariš fľašu vína, ktorým ponúkal každého, čo prispel na zábavu. Zábavy bývali v cechových domoch, ale aj v hostincoch. Povestné boli lakozáše na Trnáci, v hostinci na Chladnej.

Len máloktoré remeslá pretrvali až do našich čias. Boli to drevo spracujúce remeslá: tesári, debnári a kolári, no tých v päťdesiatych rokoch vytlačil nástup motorových vozidiel a traktorov. Aj garbiarov a čižmárov vytlačila továrenská výroba koží i obuvi. Najvýraznejším prínosom v dejinách remeselnej výroby v Pukanci je hrnčiarska výroba nádob, používaných cez celé stáročia až do súčasnosti. Pukanskí hrnčiari v stáročnom vývoji technológie, sortimentu a hlavne bohatou dekoratívnosťou svojich výrobkov šírili dobré meno svojho mesta.

Rozvoj pukanského hrnčiarstva sa datuje rokom 1663, keď si miestny hrnčiarsky cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov. Najstaršia písomná zmienka je však už z roku 1542. V rozpise daní pukanských remeselníkov sa medzi kolármi, kováčmi, krajčírmi a obuvníkmi spomína aj hrnčiar Ivanič, ktorí platil daň 50 denárov. Začas boli hrnčiari organizovaní aj v spoločnom cechu so syrármi a krajčírmi (1651). Slovensky písané artikuly samostatného hrnčiarskeho cechu pochádzajú z roku 1776. Dozvedáme sa z nich o vnútornej organizácii členov. Hlavou cechu bol cechmajster, ktorý dbal na dobré meno hrnčiarskeho remesla. Opatroval „poctivú cechovú ládu“ (pokladnicu) a v nej pečať, artikuly a iné cechové písomnosti. Majstri mávali jedného-dvoch učňov. Tí po vyučení, trvalo tri-štyri roky, museli absolvovať vandrovku v trvaní troch rokov. Po návrate mohli požiadať o vydanie majstrovského listu na základe skúšky, ktorú štvrtý bod artikúl takto nariaďuje: „Kdyby se ale nejakový poctivý tovariš po vyplnení tri ročnej vandrovky u nekterého mistra pukanského v robote vynacházel a mistrem býti žádal, ten a takový má se u predstaveného cechmistra ohlásiti a hned za schozu jeden fl. položiti. Po složení svojej povinnosti má se mu poctivá lada otevriti, kdežto on svoju žadost uctive prednesti muže, na to má svuj rodni a vyučenski list predložiti. Potom má jemu ten shromaždeni cech tri majsterštuky uložiti, jeden totižto: hrnec na patnasť colu vysoký i ze šturcom, jeden krčah dvadsat colu vysoký, jedny ordinarske kusove kachle na štyri rady vysoké.“ Skúška trvala dva dni, počas ktorých musel tovariš skúšobnú komisiu hostiť a potužovať. Na základe tejto skúšky a ústneho referátu komisie (azda i podľa kvality a množstva dodaného proviantu) udelilo cechové zhromaždenie v prítomnosti všetkých členov majstrovskú hodnosť pri otvorenej cechovej láde. Otvorená bola preto, že novovymenovaný majster musel do nej zložiť desať zlatých.

Patrónom hrnčiarskeho cechu bol sv. Florián. Na floriánsku pobožnosť chodili všetci príslušníci cechu do katolíckeho kostola, bez rozdielu vierovyznania. Po nej bývala hrnčiarska zábava, pri ktorej majstri neraz v dobrej nálade odspievali pieseň: „A ti, svaťí Floriánku, požehnaj nán len na chvíľku, aby sme sa napili, Pána Boha chválili každú chvíľku.“

Pukanské hrnčiarstvo je v celoslovenskom kontexte veľmi dobre známe a odborne spracované a dokumentované (A. Polonec, M. Turzová, E. Plicková, P. Socháň, K. Divald). Záujem o pukanskú keramiku súvisí predovšetkým s jej výtvarnými hodnotami, s jej neobyčajne bohatým dekorom, celkovou estetickou hodnotou a technologickou dokonalosťou výroby. Táto vysoká remeselná a výtvarná úroveň je odrazom mnohotvárne rozvrstveného životného prostredia hrnčiarov, hospodárskych a kultúrnych stykov aj so vzdialenejšími oblasťami (vandrovky) a tým aj možnosťou získavania výrobných, technických a výtvarných informácií. Ďalej bol rozvoj závislý aj od prosperity baníctva a nárokov a požiadaviek okruhu konzumentov. Ten bol sociálne a profesne diferencovaný (roľníci, remeselníci, baníci, vinohradníci, obchodníci a mešťania – predovšetkým z celého územia hontianskeho regiónu) a svojimi špeciálnymi požiadavkami profiloval vkus pukanských hrnčiarskych dielní.

Okrem základného stimulu, akým bol práve dopyt po technologicky a dekoratívne dokonalom riade, prispel k rozvoju hrnčiarstva v Pukanci výskyt veľmi kvalitných surovín. Na príklade pukanského hrnčiarstva si možno overiť priamy vzťah medzi surovinovým základom a výtvarným stvárnením výrobku. Prístupné suroviny v blízkom okolí, ako hojnosť silikátových ložísk, hlina vhodného zloženia a farebné hlinky širokej palety rozmanitých odtieňov, vytvárali lokálnu a regionálnu špecifickosť výrobkov. Vynikajúca biela hlinka umožňovala Pukančanom dekorovanie reprezentačných cechových krčahov a tým ich nápadne odlíšila od výrobkov iných výrobní. Kvalitu výrobkov v neposlednej miere zaručovala aj vysoká technická úroveň vypaľovania.

V cechovom období sa v Pukanci vyrábal riad úžitkový a obradový – reprezentatívny. Úžitkový riad tvoril najpočetnejšiu skupinu pukanskej keramiky. Z hrncovitých tvarov to boli hlavne mliečniky, hrnce na varenie, na úschovu a prenášanie potravín, krčahy, buteľky, čutory na vodu i víno. Z misovitých plochých tvarov sa vyrábali taniere, misy, rajnice, šálky, pekáče na hydinu. Ďalšiu časť sortimentu tvorili kvetináče, lieviky, vrchnáky na dbanky, kalamáre, popolníky, svietniky. Osobitnou skupinou je figurálna tvorba – postavy baníkov, betlehemcov, pastierov, muzikantov alebo sporiteľničky – mumáky v podobe psíkov, prasiatok, bábik, medveďov.

Z obradového riadu sú pre pukanskú hrnčiarsku výrobu charakteristické reprezen-tačné cechové krčahy na víno. Výrobky tohto obdobia zaraďujeme medzi vrcholné výtvory slovenského hrnčiarstva. Dokonale vytočené tvary, farebná skladba engob, virtuozita kresby i texty dokumentujú nielen technickú remeselnú dokonalosť vyhotovenia, ale aj radosť z tvorby, životnú pohodu a prosperitu cechového obdobia.

Spracoval Peter Klinko

Viac: http://www.pukanec.sk/historia_cechy.php

http://www.pukanec.sk