Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Jozef Russegger v rozprávaní Gustáva Kazimíra Zechentera - Laskomerského
zdroj: https://zlatyfond.sme.sk
pridané: 28.1.2023

Jozef Russegger (1802 — 1863) — bol nielen hlavným riaditeľom banských závodov, lesných a štátnych majetkov, ale i riaditeľom štiavnickej banskej a lesníckej akadémie (vysokej školy). V Egypte bol v r. 1835 — 39. Bol vynikajúcim odborníkom.

Russegger, ministerský radca a vrchný správca banských závodov, podujal odbornú cestu cieľom spoznania svojej správe podriadených banských závodov a v ten čas ešte s nimi spojených rozsiahlych lesov. Bolo to 17. júla, keď vtiahol do Hronca so svojím sprievodom. Tam sme mu 18. júla všetci erárni cisársko-kráľovskí úradníci tohoto okolia boli predstavení. Pri tejto príležitosti bola určená návšteva vtedy ešte ohromných čiernohorských lesov, Sihly, Klenovského Vepra, potom Tisovca a ďalej Beňuša, Pliešok a Bacúcha. Mne udelili úlohu na Obrubovanci pristrojiť a viesť vítanky. Prostriedky na to a ľudská pomoc stáli mi naporúdzi. Večer 18. júla pospiechal som na vrchovom koni na Krám a 19. júla som už ráno o štvrtej jachal cez Medveďovo, Dankovú a Zákľukami na Obrubovanec. Markus sa už o druhej po polnoci vybral do Hronca, skadiaľ Russeggera i s jeho sprievodom: lesným radcom Balašičom, lesným majstrom Kasanickým, Schärfflom, banským radcom Mošicom z Hronca a mnohými druhými lesnými a banskými úradníkmi mal vyprevádzať cez hory a doly na Obrubovanec. Keď som prišiel na Obrubovanec, našiel som tam horárov a robotníkov, stavajúcich pohodlnú kolibu a našiel som Markusom už včera vypravenú kuchynskú kolónu: kuchárku s výsluhou a kopy rozličných samodruhých košov. Vrchné veliteľstvo tohoto tábora prejal som podľa dohovoru ja. Pretože Russegger bol vypýtaný na tri roky od našej vlády ako odborný znalec Ibrahim pašom, egyptským vladárom, na banské preskúmanie jeho krajín, a tým spôsobom tam veľa skúmavo-bádateľských ciest prekonal a ich aj opísal, chcel som mu tiež — nakoľko to podľa okolností bolo možno — napodobniť tie teplé kraje. Kolibu som dal ozdobiť kvietím a čečinou, stĺpy som dal čučoriedím a papraďou poukrúcať a obložiť, že ony sa stali podobnými palmovým stĺpom. Bolo to všetko dosť pekné a mohlo Russeggera v tejto velebnej divine ako-tak upomínať na nílske vidieky, a tak získalo chválu od neho a všetkých druhých.

Artilériu dal som postaviť dolu do Kamenistého, oproti do húštiny za jarok, kde potom príležitostne na ručníkom daný znak mažiare revali, a tak boli kríkmi kryté, že len po výstrele bolo vídať nad sihlicami vykrúcajúci sa dym. Sem osobitne vyslaná kuchárka, ktorá bola všetkým potrebným vystrojená, zamestnaná v bočnej kolibe, usilovne pracovala — a to tamhore v pralesoch, na dobré tri hodiny od dedín.

Keď som už myslel, že je všetko v poriadku, sadol som zase na koňa a pošiel som príchodziemu panstvu kus cesty v ústrety. Keď po krátkom jazdení som ich zbadal, stal som si vbok a koňmo som čakal ich príchod. Vopred šli dvaja polesní, za nimi Markus, koňmo za ním Russegger s celým komonstvom — ktorý pešo, ktorý na koni — a za tými polesní a rubári s batožinou. Ako Russegger popri mne prechádzal a ja som salutoval, on usmejúc sa povedal: „Was ist den das für ein Deserteur?“ Pri vtiahnutí na miesto odpočinku zahrmela streľba. Pri utešenej chvíli obed bol znamenitý. Dobrá vôľa kvitla, pričom sa zamieňali spev, žarty a streľba. Kordiálny Russegger bol znamenite naladený a nám tuto na Obrubovanci jedno-druhé vyprával zo svojich egyptských skúseností. O šiestej večer pohli sme sa na Sihlu, kde nás očakával s veľkou nádherou a okázalosťou Štefan Kuchinka, prenájomník sihlianskej kráľovskej sklárne a parnej píly. Štefan Kuchinka nám — vlastne ministerskému radcovi — s hlbokými poklonami prišiel v ústrety, ale na tomto som náhle zbadal zvláštnu premenu v celom jeho správaní. Večera bola nadmier parádna, pri cigánskej hudbe, ale obcovanie, rozhovor boli pri nej mdlé, meravo úradné. Hladký Pišta žaloval sa na píle, na plané bútle kláty, ktoré však — ako mi Schärffl poznamenal — na ten cieľ boli schválne zbierané a na oči na vrch klátovej zásoby navalené. No ale to, ako sa zdá, minulo sa cieľa a ministerského radcu ani najmenej nevynieslo z koľaje.

Prenocujúc na Sihle, zobrali sme sa ráno ticho Sedmákom, ponad Kysucu, Homôlku, Krúpku, ponad Kraličku — lúkou na klenovský Vepor. Ledvaže sme opustili Sihlu, už Russegger stal sa zase tým starým chlebovým predstaveným v kole podriadených úradníkov. Na Vepre stála poriadna koliba, kde sme, kochajúc sa ďalekým výhľadom, vylačnení obedovali. Deň bol krásny, ani nie veľmi horúci. Po obede sme spali sťa bravy roztrateno po kružinách. Keď sme sa vydrichmali, obzerali sme velebný obzor. Tu nablízo okolo nás naše tmavým lesom porastené, sem-tam rozmetané vrchy a doliny. Hej, koľko krpcov tu Jánošík zodral! Ďalej rad našich slovenských hôľ, sprava Sitno, zľava smerom na Rimavskú Sobotu výhľad až do Heveša atď. Pred lúčením improvizoval som strašnú latinskú reč, ktorú nikto nerozumel — ani ja sám — ale zato pôsobila veľkú veselosť. Popoludní prišiel z Polhory Leopold Karl, kráľovský lesný, a z Tisovca správca železodielne Nickl s merníkom Liptákom. A tak potom popoludní tiahli sme poza Vepor na Diel, kde sme sa odberali. Tam už čakali vozy a koč. My s Markusom šli sme Starou dolinou a cez Dobroč na Krám, kde sme došli večer o jedenástej, tí druhí páni jachali do Tisovca.

21. júla som už zase bol z naloženia Schärfflovho na Beňuši, aby som lesnému Fr. Gombossymu oznámil príchod pána Russeggerov, aby na jeho uvítanie urobil potrebné poriadky. On chudák si vytkol pred dvoma dňami v Brezne nohu, a pretože lekára nebolo, napravil mu nohu handelčan, a to veľmi zdarne.

Panstvo, vrátiac sa z Tisovca cez Polhoru, kde prenocovalo, došlo popod Čierny vrch dňa 22. júla na Beňuš. Tu sme obedovali u lesného Gombossyho. Vo veselom rozmare posadil ma Russegger k sebe a vyzvaný zo všetkých strán, musel som vystrájať rozličné žarty a napodobnenia. Lebo mu o tom už povedali, prial si vidieť a počuť moje napodobňovanie starého dvorného radcu, čo sa však úplne hodilo na jeho osobu, a práve preto v spoločnosti vzbudilo veľkú veselosť — tým viac, že sa on takrečeno sám na sebe srdečne smial. Jeho hlas, jeho chôdza, jeho pohyby boli ozaj pravdivo vyobrazené, ale on — tak sa mi aspoň zdalo — videl v tom nie seba, ale len napodobneného starého dvorného radcu. Potom som napodobňoval muchu, stolára, brúsnika, psa, kohúta, sviňu atď.: celý Noemov koráb živočíchov.

Po obede bolo dané heslo na Beňušskú hoľu, a keď som sa od pána ministerského radcu chcel odobrať, nepustil ma, dôvodiac, že pri toľkom zástupe, ak by sa niečo prihodilo, prepotrebné je, aby lekár bol prítomný; aby som sa teda vybral s nimi na hoľu.

Jachali sme — ktorý pešo, ktorý na koni — hore na hoľu a cestou zabávali sme sa žartmi a samopašou. Keď sme prechádzali závozom, lesného taxátora Blondína, pôvodného viedenského Lerchenfeldera a pijana, chytila za obojok suchá haluz, trčiaca z krížom vyvaleného stromu a zrazila ho z koňa. A takéto výjavy sa striedali, zavdávajúc dostatočnú látku samopaši. Keď sme sa už vyredikali pod samý vrcholec hole, pán Russegger, chcejúc ešte ten večer vystúpiť na čistinu temena hole (a už slnce za obzor zachodilo), pýtal sa lesného Gombossyho, kde je už tá koliba, kde majú zastať. Gombossy, negligens fráter, aký bol, neznajúc, kde vystavali jeho podriadení kolibu, odpovedal, že hneď prídeme na ňu. Tiahli sme mlčky ďalej; Russegger pýta sa opätovne, a nasleduje tá istá odpoveď. A keď už začalo mrkať a koliba sa ešte neukazovala, Russegger vidiac, že veru revírny pán lesný len v neistom ťapká a sám nevie, kde jestvuje túžobne očakávaná koliba — podvihol medvedí hlas a sypalo sa koňmi a somármi, len sa tak zápače v ináč tichom večere ohlasovali.

Pod tou strašnou hrmavicou sme zatíchli a všetci sme sa stiahli nakrátko do seba, a každý, od lesného radcu počnúc, bol by sa rád skrčil na tú maličkú hŕbku pod bukovým listom. Na hlavu nešťastného Gombossyho to práskalo — celý ten príval kliatby, priezvisk — ako krúpy, až kým sme predsa nenaďabili s pomocou božou na tú nešťastnú kolibu. Ale rozmaru už nebolo, a každému z nás nos o centimeter narástol. Búrka už síce prestala, ale fučať ešte fučal! Mlčky sa každý podľa možnosti a vedomosti pridal na chystanie večere a zariadenie nocľahu. Adolf Divald zatkýnal kurčatá na ražeň, ja som riafal čučorieďa na nočné matrace. A tu k nám, zamestnaným touto prácou, pristúpi Russegger, obzerá nás a pýta sa ma, čo ja to šklbem a načo: „Ich bin heute Matratzenmacher, Herr Ministerialrath“. Usmial sa, a ľad bol prelomený. Pustil sa ďalej do rozhovoru, a vidiac tieto prípravy a voňajúc príjemný kuchynský výpar, ľúty medveď stal sa zase baránkom. A pretože už bolo pozde, upustil dnes od východu na vrcholec, odložiac to na ráno.

Koliby sme mali tri: Hotel Tannenzapfen, Schlafkabinet a Kneipe. V hoteli sme večerali, a tu bolo ozaj veselo. Ako to býva, že po tuhej hrmavici slnce svieti, i tu potom bolo ozajže veselo: spev a hajdákanie do hlbokej noci.

Elita a starší sa potom utiahli do spálne, kde sa vyvaľovali po nami hotovených lesných matracoch. Mladšia chasa obsadli sme knajpu, kde sa ešte strovili pozostatky živnosti, najmä nápojov. Taxátor Blondín raz nemohol srdcom preniesť, že by sa niečo zvýšeného nápoja domov malo odniesť. Ešte sa teda na podiv zastrašeným jazvecom začas v tej tichej velebnej výšave hulákalo, keď sme sa unavení obzerali, kde si políhame. Na to mal Blondín hneď hotovú odpoveď. — Ja sa vraj o to ani najmenej nestarám, ja tak dlho budem piť, kým pod stôl nespadnem, no a tam budem ležať. Po krátkom odpočinku nás včasráno zobudili a po raňajkách pospiechali sme hneď na vrch hole, ale z obzoru nebolo pranič, nebo bolo na všetky strany zakabonené a čochvíľa začalo mrholiť. Tu sa Russegger ešte len mrzel, že sme pre darebáctvo lesného včera pred večerom nemohli vyjsť na hoľu. Lesný radca dosť vyhováral, že to len z hmly prší, že sa ona pretrhá a sa vyjasní, ale márne potešenie. Bez prestania sa sypalo a ako cez sito, nosom a bradami nám kvapkalo a tiahli sme svižko.

Dôjduc na Pliešky — hraničný vrch medzi Bacúchom a Nižnou Bocou, medzi Zvolenom a Liptovom — nakládli sme zázračný blčiak, aby sme sa kus ohriali a posušili. A keď sme sa za chvíľu okolo ohňa krútili a parilo sa z nás sťaby z lokomotív, pustili sme sa Hutkami na Bacúch. Ako sme zbehli na dolinu, dážď sa pominul a vkročili sme do kúpeľného staviska, ktoré som pekne pristrojil. Pán ministerský radca sa najsamprv okúpal, zatým sme zišli do obce Bacúch a do hosťovskej — intervenientskej — izby, kde už stál stôl, prichystaný na obed. Najprv sme hŕbu ruvajúcich sa nehanebných poľovných psov za chvosty povyhadzovali. Obed bol prostý, ale chutný a žuvali sme ako v stupách. Vidiac Russeggerovu dobrú vôľu, odporúčal som jeho pozornosti a protekcii liečivú bacúšsku vodu a uviedol som najmä tú okolnosť, že znamenite účinkuje pri ženách a ich uspôsobuje v odbore slohu (Conceptsfach). Potom som ho prosil, aby dal vodu chemicky preskúmať a kúpeľ pre lepšiu pohodlnosť hostí primeranejšie zriadiť. On prisľúbil lučbu, ale čo sa dostavania kúpeľov týka, to už tvrdšie pôjde z tej príčiny, že si i erár i mesto Brezno tento kúpeľ osobujú ako svoj majetok. Tí páni ostali tam nocovať, ja som sa pobral domov.

Viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1366/Zechenter-Laskomersky_Patdesiat-rokov-slovenskeho-zivota-I/1