Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
Knihy |
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (2. časť - Geologicko-geografické útvary a pamätihodnosti prevažne Liptovskej paňvy)
zdroj:
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 5.2.2011
Geologicko-geografické útvary a pamätihodnosti prevažne Liptovskej paňvy
Skúmaním Liptova zaoberám sa už dlhší čas. Na základe tohoto pozorovania a literatúry i geologických máp mienim napísať pár riadkov. Tu ešte veľmi mnohé geograficko-geologické bádanie sa ponukuje, a to nielen v samej Liptovskej panve, ale aj v okolitých vrchoch, ktoré ju ohraničujú a ktoré jej lem a zálevné stráne tvoria. Menovite Nižné Tatry sa nám vrele odporúčajú k ďalším výskumom, nielen pre ich významné krasové pásmo, pohôrnu tektoniku, zaujímavú glacio-morfologiu, ale i pre svoje baníctvo. No nie menej zajímave vybudované sú i Vysoké Tatry s ich žulovým jadrom či Centrálnyrni Tatrami, Liptovskými hoľami a okrajne ležiacimi Belanskými Alpami a Liptovskými vápenistými vrchami.
Tiež naším bystrotokým Váhom preerodované Fatry, ktoré sa na západe rozprestierajú a s ktorými západne krásny Liptov hraničí, nemôžu ujsť pozorovaniu a prezkúmaniu.
Liptovská paňva, ktorá bola v terciéri morským zálevom, vklinuje sa severne medzi Vysoké Tatry, južne medzi Nižné Tatry, a západne medzi Fatry. Je ona vlastne Spišsko-Šariskej veľpaňve na západ sa ťahajúcou, s Oravskou paňvou súsediacou zátokou, ktorú orograficky medzi Važcom (792 m.) a Štrbou (829 m.) sa rozprestierajúca Vysoká Hora (926 m.), tedy v značnej výške ležiaci europejský roztok vôd východne ohraničuje, ale geologicky so Spišskou, Vikartovskou a Svinickou paňvou úplne súvisí.
Hranice Liptovskej paňvy sú ohraničené lomami, a to tak severne ako i južne a západne. Výskyt minerálnych prameňov na okraji paňvy pozorujeme na Váhu spomenutých vrchopuklín či lomov. Menovite severný, archaikum ohraničujúci lom, pozdĺž Centrálnych Tatier a Liptovských hôľ je povšimnutia hodný. Tento tektonický lom zapríčinil južný spád mesozoikumu Ústredných Tatier a Liptovských hôľ. Prítomne zdá sa byť ustáleným lomom, ale v terciéri, keď sa Tatry výšily, zálevy prepadúvaly, bol aktívnym a otriasal Liptovom.
Keď pozrieme na topografickú mapu špeciálneho vojenského listu (1 : 75.000) vidíme, že od Ružomberku (496 m.) počnúc, ťahá sa na východ svetlý pruh, ktorý v okolí Ráztok (549 m.) je najširším a odtiaľto tak východne ako západne sa zužuje. Ak si obzreme Liptov z významného triangulačného bodu, neokomovej dolomitovej hlaviny 1613 m. vysokého, z geologického stanoviska nanajvýš interesantného Choča, - ktorý je od Liptova srázny, od Oravy povoľný a tak prístupnejší - zbadáme, že ten na mape videný svetlý pruh zdá sa nám byť rovinou, s ktorej strmo a tmavo sa reže pohorie Vysokej a Nižnej Tatry.
Tedy Liptovská paňva ťahá sa potiaľ, kde sa strmivé hôrne pásmo pohôr začína. Tu nachodíme pod horou v úzkom pruhu obrubu eocénu, konglomerátu a nummulitového vápenca. Severne stopovite, južne viac súvisle i do tejto obrubnej stuhy si vymyly priekom potoky, doliny a žleby, ktoré ale behom času zanášajú sa alluviálnym štrkom. Za obrubnou stuhou smerom ku pozdĺžnej ose paňvy ťahajú sa mohutné pokrovy glaciálneho štrku, zpod ktorého magurský oligocénny pieskovec miestami len bokom po dolinných stráňach paňvy odhaľuje svoje hlinastopieskovcové mäkšie i pevnejšie, užšie i hrubšie lavice. Menovite liptovsko-hôľne a centrálno-tatránske glaciálne pokrovy štrku sú mohutné a povšimnutia hodné.
Tu aj pohôrna svažná drť, ktorá strmo dmejúce grúne na obrube paňvy sprevádza, je tiež patrná. Sutiny oligocénneho pieskovca práve tak ako aj diluviálne terasy tvoria ďalšie štádium.
Niekdajší liptovský záliv paleogénneho mora.
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924