Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
Knihy |
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (20. Paleoklíma Liptova)
zdroj:
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 25.3.2011
Paleoklíma Liptova
Paleoklimatické pomery Liptovskej paňvy poukazujú na teplejšie podnebie. Klíma, ktoré v terciéri koncom oligocéna tu v Liptove panovalo, po rastlinstve súdiac (figy a iné), bolo aspoň len stredomorského ak nie teplejšieho rázu. Abázzia, Nizza, San Remo, Capri, Valetta bola na pobreží zálevu v okolí Ružomberka, keď v neogénu zálev stiekol, a naše Tatry sa zodvihly, Liptovská panev bola naddvibnutá a synklinálne zvráskovaná i lomami, obrúbená, ba miestami i priečne nadlomená.
S týchto obrubných, priečnych, pozdĺžnych i centrálnych hoc aj lokálnych predsa ale významných lomov vyvierajú až podnes niektoré thermy a kyselky, z ktorých mnohé už zanikly, svoje miesto zamenily alebo sa vnove utvorili. Čo v suchom neogéne Liptova nasledovalo, bolo medzi iným i vytvorovanie a formovanie sa okolitého severného, južného a západného pobrežia a s ním v súvise i panvy. Podnebie sa zkrajnostnilo, lebo cyprový a figový záliv zmiznul o vypučene bielostné i šedé bralá okolitých grúňov pálčive odrážaly teplé a suché slnko koncom terciéru. Len počiatkom diluviumu zakaboní sa liptovské nebo, obelejú vtedy už impozantué, ba impozantnejšie Ústredné Tatry, Liptovské Hole, Ďumbierska časť Nižnej Tatry a utvorujú sa na nich snehové polia a z nich sa plazia, hlodajúc vrchy, tečivé, rútivé, mohutné splazy, ľadové rieky, ľadovce.
Čo terciér vyformoval, to diluvium z čiastky deformovalo, ale len preto, aby mohlo alluvium recentnú, prítomnú dobu splodiť, aby mohlo prítomný, čarokrásny, dumný, hmlistý i slnečný, štihlý i plecnatý, pútavý a vábivý Liptov odhaliť. Ako sochár pri odhalení pomníku odhodí závoj sochy, tak i nám príroda odhalila už prítomne dokončený Liptov. Dokončený i nedokončený! Pre nás dokončený, pre budúce geologické doby nedokončený.
Lebo všetko na našej zemi i v celom všehomíre ani len na sekundu, na okamih nepostojí, všetko sa utvoruje a pretvoruje, všetko sa mení. Na tom mieste, kde Lipt. Sv. Mikuláš, stojí, v eocéne oživovali more morskí prvoci, morské peniažky i necháky, morské mušle, pažraví žraloci, ba i kalichu so steblom, kvetu podobní láčkovci, morské lalijice; ešte i v oligocéne plávalo tu množstvo rýb, ktoré si akoby budúcim vekom na pamiatku ponechávaly šupinky na skalách tabličkovitého, hlinastého magurského pieskovca v Hájovom rastúcom výmole.
V neogéne odtieklo more a slnko pražilo ako na púšti. Ale v diluviume už Mikuláš mrznul a vážne sa obával zániku pre ohromné povodne a spusty studených ba ľadových vôd hôrskych priamo ku nemu sa valiacich.
Pominula ľadová zima i nad Mikulášom a dnes pokojne hľadí na stavby ulíc, s úsmevom na úsilie dneskajších potokov, obdivuje premenu okolia, času a premenu i polohu svoju. Hoc predtým aj nemal domy, ľudia len neskôr stúpali po jeho pôde, predsa jestvovalo - jeho miesto. Lež i to sa značne zmenilo.
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924