Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
Knihy |
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (29. časť - Hornotriasový vápenec a dolomit)
zdroj:
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané: 10.5.2011
Hornotriasový vápenec a dolomit
Nie menej vyvinuté a významné sú tvorby hornotriasového vápenca a dolomitu. Kým Liptovské váp. vrchy sa chočovým dolomitom a aptychským vápencom honosia a spomenuté útvary v nich dominujú, zatiaľ severný ťah Nižných Tatier tiež aj Fatier hornotriasovým dolomitom a vápencom imponuje.
Hornotriasový vápenec je v Liptove pravým jaskynným útvarom. Taká Demänovská dolina, ktorá je pokrižovaná jaskyniami, kde sa jaskyňa na jaskyni nachodí, jej krasová časť pozostáva prevažne z hornotriasové bitumenného i kalcitovými žilkami popretkávaného, na bielu múčku a kôru zvetrávajúceho vápenca, ktorý miestami prechádza do dolomitu i dolomitové vložky obsahuje.
Pod neokomovými útvarmi chočového dolomitu a aptychského vápenca leží trias, ktorého pásmo od východu na západ v povšimnej šírke popod Nižné Tatry od Važca, ba až od Štrby počnúc ponad Kráľovu Lehotu, Hrádok, cez Smrekovicu (1287 m.), pod ktorou v dolinke Stanišovej je Stanišovská jaskyna, Poludnicu (1563 m.), Demänovskú Horu (1304 m.), Sinú (1563 m.), cez dúbravské vrcholečné Hláčovô (131.9 m.), ďalej so snerom západným cez Kriváne (1032 m.) sa až ku Revúcej tiahne, ale ani tu nemizne, ďalej sa pokračujúc severnejším a oblukovitejším smerom okolo severnej časti Fatier kde prekračuje i hranicu Liptova a v najzápadnejšom výbežku neďaleko Štiavničky pri Borovej už v Turci sa končí, kde pod terciérne sedimenty spolu i s aptychským vápencom vpaduje.
Južne sa tiahne v okolí Revúcej, odtiaľ pokračuje stuhou na sever a do okolia horného dolinného zdýmadla v Lubochnianskej doline, odkiaľ píše výbežky na východ do úpätia Rakytova (1568 m.) so smerom na Skálie (1222 m.), južný výbežok pod Ploskú Alpu (1532 m.) juhozápadný výbežok do vyšnej časti už turčianskej Necpalskej doliny, tiež severozápadne a západne cez Lisec (1393 m.) tiaha sa do Turca.
Východne i niže Osady na pravom brehu Revúcej sa pokračuje Kvačiankou (1016 m.), úbočím Červenej Magury (1298 m.) ale na východ smeruje, kde sa cez Salatín (1631 m.) tiahne a cez Lupčiansku dolinu, cez Blatnô sa pokračuje a k predvrchom paňvy k Hláčoviemu tiaha.
Tvorby hornotriasového vápenca a dolomitu sa tiež od lúčanských kúpeľov, bralnatej a strmej Pliešky (980 m.) a od nižnej časti Hlbokej dolinky cez väčšiu dolinu Ráztočnú a už od dávna známe a súžitkované kúpele Lúčky, cez svah Turianskej Magury (1088 m.) juhozápadným smerom k Turianskemu potoku, cez bralnaté Smrekovô (713 m.) ťahajú. Bralá spomenutých vrchov sa svetlošede odrážajú od tmavozelenej vonnej sihliny, ktorá ale len na štátnej pôde je v pravom svojom skvoste, na obecnom a privátnom majetku je zväčša ošarpaná a nepoukazuje na vľúdnosť zachádzateľa a nádheru kraja.
Menované útvary sa ešte i nad Bobroveckou dolinou v skalách a oblasti Mníchu (1462 m.), Sokola (1320 m.) a Borovín (911 m.) od Bobrovca severne a nad ním nachodia. Vypínajú sa i do vyše 1500 m. výšky a tak tvoria značnú časť pohôr a menovite Nižných Tatier. Prichodia i v paňvových hrasťach v Hrádku (1436 m.), nad Važcom, pod Hrubým Grúňom (965 m.) nad Bielanskou, medzi Hrubým grúňom a Hrádkom pod Starým Hájom, v stopách i pod Kolibami, pod Kriváňom, tiež vyše Pribyliny na Suchom Hrádku (1203 m.) a západne od neho, ba i na Surovom (102S m.).
Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924