Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Knihy

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova (38. časť - Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky)
zdroj: Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924
pridané:
19.6.2011

Karpaty, Nízke Tatry a údolie Demänovky

Roku 1921 prichádza do Nižných Tatier nielen Alois Král, ale i neúnavný a pilný skúmateľ diluvia prof. dr. Frant. Vitásek a kým Král podzemný kras objavuje a do pohádkových dutín zeme - o ktorých sa len hrôzyplné poviedky rozprávaly na salaši - vkračuje, zatiaľ Vitásek vyššie stúpa, študuje morény a kary Ďumbiera a z prítomných utešených morénnych a glaciologických stôp kreslí jasný obraz mrazivého, zaľadneného, niekdy jestvujúceho už zaniknutého, zaujímavého, zvláštneho diluvia.

Najprv preštuduje Svätojánsku dolinu a rozoznáva ľadovec Svätojánskej, ľadovec Bystrej a ľadovec Ludárovej doliny. Koncové morény Ludárovej a Bystrej možno v okolí horárne (horáreň pred Bystrou, horár Filo) pozorovať, ich diaľku na 5-7 km. určuje.

V doline Bystrej pod ďumbierskymi karami pozoroval 25 m. dlhé a 10 m. široké jazierko a nad ním sa belely tri snežné polia. Spomína, že Ludárová bola vtedy menej prístupná pre časté búrky a dažde. Rozhodne viac sprchy ukazujú vrchy medzi nimi menovite Nižné Tatry, ako otvorenejšia Liptovská pauva. Veľmi by bolo vhodné v horárni pred Bystrou aspoň dáždomernú stanicu zariadiť.

Zaujímavé je, že na Ludarovej Hole, kadiaľ vedie i banícka teraz už zanechaná cesta ku štôlňam, prechádzajú sa i medvedi; o podobnom by mám vedel nie len starý horár Filo - ktorý už nejednoho medveďa odpratal - ale aj neúnavný a smelý skúmateľ morén dr. Vitásek rozprávať. I v svojej práci spomína Ludárovú. Viem si predstaviť, ako sa mohol zľaknúť, keď ničoho zlého netušiac pozoroval kary, morény, zanechané bane na železo, klepal kladivom na tvrdú skalu už spustlej štôlne a v tom ku podivu svojho hosťa zjaví sa mu, von zo štôlne kolembajúci sa medveď. I Diviš Štúr spomína, že jeho predchodca Wolf, geologicky kartirujúc kraj, chytil sa do medvedej pasce na neďalekom vrchu "Ohništi", ktorú boli na rozplienených medveďov nadstavili, ale zabudli tam pracujúcich geologov na ňu upozorniť.

Zdá sa, že oblasť okolo Svätojánskej a Ľupčianskej doliny oplývala medveďmi, teraz už ale počet tu videných medveďov značne klesá a v budúcnosti i klesať bude, ak len umele nezahatia úplné vykynoženie tohoto obratného a rozumného, ale mnohorako i osudne škodlivého tatranského medveďa.

Roku 1922 študuje Dr. Vitásek kary a morény i panevné terasy a štrky Demänovskej doliny. Bol utešený príjemný letný deň, ked sme sa spolu z Lipt. Sv. Mikuláša sobrali aby sme navštívili pohádkový kraj kúzelnej Demänovky. Pri ústí doliny pripojila sa k nám jedna dáma, ktorá bola ochotná nás nielen po Vyvieranie odprevadiť, kde ju Dr. Vitásek so mnou a s dvoma skautmi odfotografoval, chcejúc si zvečniť nie tak nás, ako tie malebné brala snivých strání a úslnných usmievavých úbočí.

Dáma chcela s nami i ďalej, ale poneváč sme videli, že nebude vládať väčšiu a namáhavšiu túru prekonať, vľúdne sme sa odporúčali a vybájili jej všetky možné hrôzy a útrapy turistu tatranského kraja. Či sa to dáme páčilo, neviem, ale milo sa od nás odobrala.

Ponechali sme si len dvoch skautov pri sebe z blízkeho pri útulni osadeného skautského tábora. Šli sme údolím Demänovky pod Suroviny. Deň sa nám minul radostne a šťastne. Na príjemné chvíle tu v objatí rozkošnej prírody sa iste bude p. Dr. Vitásek milo rozpomínať, menovite na vrtkých skautov, ktorí s ním odhodlane chodili, ba i pri rozmeraní a škicovaní Demänovskej ľadovej jaskyne mu vďačne pomáhali a s ním po podzemných skrýšach starej jaskyne blúdili a pri výskume pomáhali.

Dr. Vitásek uvádza starej jaskyni troje poschodí, ktoré by maly rôznoveké diluviálne podzemné terasy reprezentovať. Udáva, že smer jaskýň zodpovedá smeru Demänovky. Stará jaskyňa je na dve časti predelená, na pravú a ľavú časť a tam kde sa tieto časti sbiehajú, sú impozantne pekné ľadové siene s visiacimi i stojacimi ľadovými kvapeľmi. Prostriedok týchto ináč krapníkových častí tvorí ľadová jaskyňa, ktorú už, ako je spomenuté, mnohí tuzemskí i cudzozemskí učenci a bádatelia navštívili a obdivovali i opísali.

V oblasti Demänovskej najväčšiu pozornosť venuje karám a rozoznáva tri kary:

1. severozápadný (2025 m.),
2. severovýchodný (2004 m.) a
3. severný (2004 m.).

Roku 1923 navštívil Dr. Vitásek Križiansku dolinu, vtedy bol som práve v Železnom a na Magurke. Len keď som domov prišiel tešili sme sa vzájomnému stretnutiu a podujali spoločne menší výlet do okolia Ľupče, kde terasy a dil. štrky, tiež údajné stopy hn. uhlia na Kečke niže obce sme prezerali. I Križianka bola zaľadnená.

Výsledok tohoto zaujímavého a významneho preskumu bol v Sborníku (Sv. III. 1923) štátneho geol. ústavu ČSR. publikovaný (str. 209-223.).

Dr. Vitásek vo svojich vecných jadrných glaciologických prácach Liptova rozoznáva

1. Fluvioglaciálne štrky dolinné.
2. Glaciálne štrky panevué.
3. Kary, trogy a morény vo svojej najväčšej vyspelosti a ich ústupné štádia.

Vyzdvihuje bifurkáciu Križianky, o ktorej už ako spomína i Sawicki písal a o ňu sa zaujímal. Táto bifurkácia, tiež usadené štrky a ich smer by poukazoval na najstarší diluviálny prítok Križianky, dľa ktorého táto horská 22 km dlhá bystrina Kľačiankou tiekla, neskôr Dúbravou, potom Temníčkou a dnes tečie popri Motkovisku Palúdzankou. Prítomne je spomenutá bifurkácia pre mlyny i umele udržiavaná. Kým teda pri Demänovke pozorujete západný posun potoka, zatiaľ pri Krížianke východný posun bystriny sa ukazuje.

Nielen Mošnica, Križianka, ale i v Ľupčianskej doline Veľká Orúžna bola zaľadovaná. Dr. Vitásek rozoznáva: Ľadovec Mošnice (koncové morény vo výške 1213 m. a dĺžka ľadu '2200 m.) pod Tanečnicou (Bor s hální): ľadovec Poľany pod poľanou, ľadovec Chabenice pod Chabencom, ľadovec Pekelnej pod Pekelnou, ľadovec Oružnej s druhej strany pod Chabencom a ľadovec Jamy pod Jamou. So spomenutých dolín má ponornú bystrinu Kamenica, ktorá pri Lazisku ústi do Križianky a Mošnica, ktorá vo vápenistom svojom pásme sa ponoruje.

Konečné morény v Mošnici I. štadia udáva v 1300 m. výške s 1310 m. diaľkou ľadu, II. štádia v 1370 m. výške s (650 m. dĺžkou ľadu a III. štádia, či najmladšie v 1450 m. výške, tieto sa nachodia už v kotlici, či v samom kare. Poľanský a Chabencový ľadovec sa spojoval vo výške 1055 m. a siahal až do 950 m. dolinnej výšky. Ústupové morény pri Poľanskom ľadovci ako to Dr. Vitásek udáva sú nasledovné: Morény I. štádiumu vo výške 1195-1215 m, II. štádiumu 1280-1320 m, III. štádiumu 1510 m.

Nad Dechtarmi pri oblúku Križianky od Váhu na juh rozoznáva Dr. Vitásek nízku terasu (552 m.), vysokú terasu (570 m.) a vyššie štrky (600 m.); ale pri ústí Ľupčianky štyri terasy: najvyššie štrkové poschodie južne od Sv. Michala pri ľavom brehu potoka (620-590 m.), vyššie štrky (550-550 m.), vysokú terasu (545-532 m.) a nízku terasu (516 m.).

Pri pozorovaní týchto posledných terás mal som príležitosť spolu pracovať s p. Dr. Vitáskom. Primätám sa na tieto terasy. So Sv. Michala je pohľad pekný a určitý.

Ján Volko - Starohorský: Prírodné bohatstvo Liptova, 1924