Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Chočské vrchy - geologická stavba, horopis a geomorfologické pomery
zdroj: Chočské vrchy - Liptovská Mara, turistický sprievodca, Zdenko Hochmuth a kol., 1990
pridané: 6.2.2007

Chočské vrchy patria z geologického hľadiska do centrálnych Západných Karpát. Ide o jedno z tzv. „jadrových“ pohorí, kde však kryštalické jadro nikde na povrch nevystupuje a celé pohorie tvoria najmä mohutné súvrstvia usadených druhohorných hornín. Vzhľadom na svoje malé rozmery predstavuje určitý spojovací článok medzi Veľkou a Malou Fatrou na Z a Západnými Tatrami na V. Do oblasti sme však zahrnuli i na S od Váhu ležiacu časť Veľkej Fatry. Sev. a juž. od Chočských vrchov a Veľkej Fatry sa tiahnu paleogénne zálivy (staršie treťohory) Oravskej vrchoviny a Lipt. kotliny.

Veľký Choč, vpredu dolina Kramariská. Foto: rs

Všeobecne možno konštatovať, že spomenutá časť Veľkej Fatry na S od Váhu (predtým počítaná k Chočským vrchom) a záp. časť Chočských vrchov až zhruba po Sestrčskú dolinu má veľmi podobnú geologickú stavbu. Výnimku tvorí prielomový úsek Oravy medzi vyústením dol. Bystrička a ústím Oravy do Váhu, kde i na vých. breh Oravy zasahuje kryštalické jadro Malej Fatry, ktoré tu budujú žulové horniny typu granitu a granodioritu. Ďalej na V je územie budované podľa jednotnej tektonickej schémy. Z Veľkej Fatry sem zasahuje tzv. krížňanský príkrov, pre ktorý je typické značné rozšírenie hornín usadených v spodnej a strednej kriede. Sú to horniny zväčša typu slienitých vápencov, slieňovcov a slienitých bridlíc, ľahko podliehajúce zvetrávaniu. Pekný odkryv týchto hornín so zreteľnou vrstevnatosťou predstavuje býv. lom Skladaná skala pri žel. trati záp. od Hrboltovej. Horniny krížňanského príkrovu tvoria najmä nižšie, úpätné časti masívov — počnúc Šípom cez Havran, Hrdoš, Radičinú, Čebrať, Choč, Pliešku, a najmä doliny, ktoré tieto masívy oddeľujú. Tam, kde erózia v dolinách zasiahla hlbšie, sú odkryté i staršie časti krížňanského príkrovu (jura, trias) — pri Stankovanoch, v Komjatnianskej doline a pri kúpeľoch Lúčky.

Na krížňanský príkrov je nasunutý vyšší, tzv. chočský príkrov, ktorý obsahuje hlavne najspodnejšie, triasové sedimentáme horniny, z ktorých sú najrozšírenejšie mohutné súvrstvia vápencov, najčastejšie tmavosivé až čierne žilkované vápence a sivé, tzv. chočské dolomity. Vyššie súvrstvia triasu obsahujú aj iné druhy vápencov, napr. piesčité, rohovcové a i. Chočský príkrov nie je zachovaný v takom súvislom celku ako nižší, krížňanský. Zachovali sa skôr jeho rozlične veľké kryhy, príkrovové trosky, z ktorých najtypickejšia je zachovaná kryha tvoriaca vrch Šíp (1 169 m), ďalej na Z Havran, Ostrý, Hrdoš, Radičinú s Kečkami a Čebrať v šípskej časti Veľkej Fatry.

Vo vlastných Chočských vrchoch je najväčšia kryha, skôr súvislý masív Choča (1 611 m) spolu s jeho rázsocha nú, východnejšie už iba menšie kryhy Smrekova, Pliešky, Magury, Liptovského hradu.

Od Sestrčskej doliny na východ je geologická stavba odlišná v tom, že krížňanský príkrov už na povrch nevystupuje (naposledy pri Lipt. Anne) a mohutné masívy Pravnáča, Lomna, Prosečného, Ostrého a Holice sú budované zložito zvrásnenými komplexami vápencov a dolomitov stredného triasu až po Suchú dolinu, kde sa kriedové súvrstvia krížňanského príkrovu opäť objavujú.

Pre úplnosť treba spomenúť i geologickú stavbu vrchu Mních pri Ružomberku, ktorý síce patrí k Lipt. kotline, ale tvorí ho výbežok vápencov a dolomitov stredného triasu, ktorý vybieha z Veľkej Fatry a slepo sa končí pri Liskovej.

Sev. a juž. od Chočských vrchov a Veľkej Fatry ležiace územia Oravskej vrchoviny a Lipt. kotliny tvoria mladšie, starotreťohorné horniny, tzv. centrálnokarpatský paleogén. Ide o monotónne, pomeme málo odolné horniny — pieskovce striedajúce sa s ílovcami v rôznom vzájomnom pomere. V Lipt. kotline pod Chočskými vrchmi prevažujú ílovce, v centrálnejších častiach, ako napr. v masíve Úložiska nad Lipt. Marou, pieskovce. Podobne na oravskej strane Chočských vrchov medzi Dol. Kubínom a Hutami prevažujú ílovce, v okolí Žaškova a Komjatnej. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje zlepencové súvrstvie, tiahnúce sa v prerušovanom páse na rozhraní medzi druhohornými súvrstviami a paleogénom, tzv. bazálny paleogén. Často tvorí odolné skalné útvary a vyskytujú sa v ňom rôzne skameneliny, napr. tzv. numulity. Okrem týchto v pravekých moriach usadených horninách sa v opisovanej oblasti vyskytujú aj najmladšie, prípadne v súčasnosti sa tvoriace horniny. Sú to travertíny, vznikajúce vyzrážaním z minerálnych vôd. V doline Váhu sú známe travertíny pod Šípom pri Stankovanoch a na mohutnom zlome, oddeľujúcom Chočské vrchy od Lipt. kotliny, vyvierajú vody, ktoré dali vznik travertínom v okolí Lúčok. Na južnejšom zlome vyvierajú vody, ktoré vytvorili najznámejšie — Bešeňovské travertíny.

Šípska Fatra, pohľad z ružomberskej Kalvárie

Z horopisného hľadiska je pre Šípsku Fatru a Chočské vrchy typické, že vlastne nemajú súvislejší hlavný hrebeň, sú skôr charakteristické samostatnými masívmi (dosahujúcimi s výnimkou Choča podobnú výškovú hladinu vrcholov) oddelenými hlbokými dolinami. Doliny rozdeľujú celky naprieč, smerujú od S na J.

V severne od Váhu ležiacej časti Šípskej Fatry dominuje masív vrchu Šíp (1 169 m), ohraničený zo S a Z Oravou, z J Váhom. Jeho miernejšie svahy, do nadm. výšky cca 700 m, sú založené na menej odolných horninách krížňanského príkrovu, vyššie badáme bralnatý reliéf triasových vápencov a dolomitov. Pozoruhodné sú na S vybiehajúce rázsochy Žaškovského Šípa (940 m) a Suchej (705 m). Škutova dolina, ústiaca v Stankovanoch do Váhu, obmedzuje masív Šípa na V, i keď dolina nedosahuje oravskú stranu a príkrovová troska pokračuje severnejšie a súvisí s príkrovovou troskou Hrdoša nad Komjatnou. Samostatná je menšia kryha nad osadou Federov a na JZ—SV sa tiahnúca príkrovová troska na hrebeni Havrana. Menšia samostatná kryha tvorí vrchol Ostrého (1 066 m) nad Švošovom. Ďalej na V sú tieto masívy ohraničené Komjatnianskou dolinou, ktorá prerezáva celý masív pohoria v úzkej, hlboko zarezanej prielomovej časti medzi Komjatnou a ústím do Váhu.

Ďalšia príkrovová troska tvorí komplikovaný rozložitý masív Kečiek (1 139 m) a Radičinej (1 127 m) zhruba medzi Komjatnou a Hrboltovou. Bralný reliéf, založený na triasových vápencoch a dolomitoch, sa nachádza na juž. svahoch (Kamenná dolina) i juž. od Komjatnej.

Ďalší izolovaný masív Čebraťa (1 054, 943 m) nad Ružomberkom je od predošlého oddelený mierne modelovaným sedlom v slienitých horninách, vlastná troska príkro vu má najmä na záp. svahoch bralný reliéf. Dolina potoka Likavka v úseku medzi Valaskou Dubovou a Likavkou, kde ústi do Váhu, preráža zasa druhohorné komplexy od S na J; podľa nového geomorfologického členenia sa stala hranicou medzi Veľkou Fatrou a vlastnými Chočskými vrchmi.

Chočské vrchy sa začínajú na Z masívom Choča, ktorý sa kryje s rovnomenným geomorfologickým podcelkom. Masív kulminuje Veľkým Chočom (1 611 m) a vcelku predstavuje monoklinálnu (naklonenú jedným smerom) štruktúru chočského príkrovu, budovanú dolomitmi a mednej vápencami. Najvyšší bod vysiela smerom na J rázsochu Malého Choča (1 465 m), zo Strednej poľany odbočuje na J rázsocha Zadného Choča (1 288 m) a Predného Choča (1 249 m) s dvoma vrcholmi. Malý Choč pokračuje na JV hrebeňom a masívom Turíckej Magury (1 084 m) a Smrekova (1 024 m) nad Lúčkami. Do masívu sa hlboko zarezáva Turícka dolina. Zo záp. strany je do masívu zarezaných viacero hlbokých dolín, z nich sú významné Kramariská, nad ktorými sa týčia bralá Sokolov. Sev. svahy Choča sú omnoho strmšie ako južné a sú rozčlenené iba niekoľkými strmými žľabmi. S masívom Choča geologicky nesúvisia izolované kryhy Kunova (937 m) nad Valaskou Dubovou a Brala (817 m) nad Jasenovou. Aj severových. rázsocha Holice je oproti masívu Choča oddelená hlbokým sedlom. Dolina potoka Teplianka oddeľuje masív a geomorfologický podcelok Choča od východnejšie ležiaceho podcelku — Sielnických vrchov, tiahnúcich sa po dolinu potoka Sestrč. Okrem týchto dvoch dolín, ktoré úplne prerezávajú masív pohoria od S na J, v prielomových úsekoch i medzi nimi sa tiahnúca dolina Kalamenianky svojou pramennou oblasťou dosahuje severnú, oravskú stranu pohoria. Väčšina územia Sielnických vrchov má miernejšie formy, rozšírené na horninách krížňanského príkrovu, trosky chočského príkrovu sú plošne obmedzené na najvyššie časti tohto podcelku: Pliešku (977 m), Brestovú, Maguru (1 170 m), Havraniu (1 130 m) západne od Kalamenianky a Sielnickú horu (1 051 m) východne od Kalamenianky.

Bralnaté Sokolovo pred Valaskou Dubovou

Najvýchodnejšiu časť Chočských vrchov nazvali podľa vrchu Prosečné. Pozostáva z viacerých značne si podobných horských masívov, čiastočne až úplne rozrezaných paralelnými dolinami vedúcimi od S na J. Najzápadnejší masív Pravnáča (1 206 m), ktorý vysiela na S hrebeň Eliáša (1 167 m), je ohraničený zo Z Sestrčskou dolinou, z V dolinou Lipt. Anny, ktorá však nedosahuje úplne sev. Stranu pohoria. Východnejšie od tejto doliny je podobný masív Lomna (1 278 m) s mohutným bralom Čereňovej na J, z V ohraničený hlbokou kaňonovitou Prosieckou dolinou. Izolovaná je kryha Hrádku (827 m) nad dolnou časťou tejto doliny. Najmohutnejší je masív Prosečného (1 372 m), ktorý je ohraničený Prosieckou a z V Kvačianskou dolinou, dolina Príslop vedúca z Dlhej Lúky na sedlo Ostruhy však ešte z Prosečného oddeľuje východnejšiu časť Čiernej hory (1 098 m). Hlboký kaňon Kvačianskej doliny (preteká ním potok s vodopádmi) spolu s tiesňavovitým úsekom Borovianky, ktorý sa k nemu pripája v hornej časti, ohraničujú zo Z najvýchodnejší masív Holice (1 340 m) a Ostré- Á ho (1 128 m). Z druhej strany tento masív susedí so Suchou dolinou, ktorá patrí už do Západných Tatier.

V porovnaní s takýmto komplikovaným reliéfom Chočských vrchov sú geomorfologické pomery preliačin Oravskej vrchoviny na S i Lipt. kotliny na J podstatne jednoduchšie. Opisované časti Podchočskej brázdy v okolí Žaš-kova majú charakter eróznej kotlinky; podobný charakter kotliniek či brázd majú aj zníženiny medzi Vyšným Kubínom a Osádkou, okolie Malatinej, Hút, Veľkého a Malého Borového (patriace už k Podtatranskej brázde). Všade tu prevažuje mierne modelovaný reliéf na flyšových horninách, s výnimkou Ostrej a Tupej skaly nad Vyšným Kubínom, ktoré sú vypreparované z odolnejších hornín.

Aj reliéf prevažnej časti Lipt. kotliny predstavuje pahorkatinu, mierne modelovanú na flyšových horninách. Len na mieste trocha odolnejších súvrství (Úložisko nad Lipt. Marou) má vrchovinný charakter s väčšími výškovými rozdielmi a strmšími svahmi. Určitú výnimku predstavuje vrch Mních nad Ružomberkom. ktorý geologicky pokračuje vápencami a dolomitmi z Veľkej Fatry a tomu zodpovedá i jeho bralnatý reliéf. Váh v Lipt. kotline tečie (resp. na území zaplavenom nádržou Lipt. Mara) zhruba stredom kotliny po širokej riečnej nive. V rôznych vzdialenostiach od súčasného toku zanechal sústavu riečnych,, kde sa rozkladajú plošiny tzv. poriečnej rovne. Významným prvkom reliéfu Lipt. kotliny sú tiež travertínové terasy a pokrovv v okolí Lúčok a Bešeňovej.

Opísané geomorfologické pomery nás nútia zamyslieť sa i nad pôvodom — genézou týchto foriem a pokúsiť sa podať obraz geomorfologického vývoja oblasti.

Celkový pohľad na Chočské vrchy od Ružomberka

Predpokladá sa, že v mladších treťohorách existovala v oblasti Veľkej Fatry a Chočských vrchov rozsiahla zarovnaná oblasť, tzv. stredohorská roveň. Jej pozostatky dnes predstavujú zvyšky plošín alebo aspoň rovné časti hrebeňov či vrcholy v podobnej výškovej hladine 1 100—1 200 m. Takéto plošiny poznáme napr. z Havrana, Radičinej, Zadného Choča, Sielnickej hory, Lomna, Prosečného, Holice. Zo spomínanej rovne snáď vyčnieval iba masív Choča.

V ďalšom období došlo vplyvom horotvorných pohybov k celkovému zdvihu územia, Chočské vrchy sa zvlášť vyzdvihli oproti Lipt. kotline pozdĺž zlomu na ich juž. strane. To spôsobilo, že riečne toky, pôvodne tečúce po zarovnanom povrchu, sa zahlbovali postupne ako stúpalo územie, až vytvorili sústavu hlbokých dolín. napr. i dolinu Váhu medzi Ružomberkom a Kraľovanmi alebo dolinu Oravy. Vodné toky, tečúce zo severnejších oblastí do Váhu, rozrezávali dvíhajúce sa Chočské vrchy na sústavu samostatných masívov. Takýmto spôsobom, nazývaným epigenéza, možno vysvetliť známu skutočnosť, že viaceré toky pretínajúce Chočské vrchy a Šípsku Fatru pramenia na S od spomínaných horstiev, z malo odolných hornín prechádzajú na odolnejšie a pretínajú ich v prielomových dolinách až kaňonoch. V určitých prípadoch však treba pripustiť i možnosť tzv. spätnej erózie, keď doliny vznikajú spätne — postupným posúvaním pramennej oblasti proti smeru toku. Vieme, že niektoré doliny sev. stranu pohoria nedosahujú (Škutova dolina, dolina Lipt. Anny).

Po takomto hlbokom rozčlenení územia došlo na konci treťohôr k určitému obdobiu tektonického pokoja, keď predchodcovia dnešných riek vytvorili vo svojom okolí určité zarovnané územia —zv. poriečnu roveň. Zvyšky tejto rovne dnes nachádzame v Lipt. kotline cca 100 m nad dnešným dnom, napr. v okolí Martinčeka, na vrchu Štál, na Dvoriskách (692 m) a inde. V najmladšom období vo štvrtohorách, počas striedania ľadových a medziľadových dôb, sa územia etapovite dvíhali a vytvárali sa generácie riečnych terás, súbežne s nimi v krasových územiach vznikali podzemné priestory.

Opisovaná oblasť nebola v ľadových dobách zaľadnená, snáď na Choči boli firnoviská. V kotlinách za tundrovej klímy došlo k naviatiu sprašových pokrovov. V súčasnom období predstavujú najmladšie formy reliéfu poriečne nivy, prípadne jaskyne aktívne pretekané vodnými tokmi pri pokračujúcom vývoji svahov (zosuvy).

Chočské vrchy - Liptovská Mara, turistický sprievodca, Zdenko Hochmuth a kol., 1990