Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO (Geológia) - kotliny - Turčianska kotlina
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 23.3.2008

Turčianska kotlina je zo severu a západu ohraničená Malou Fatrou, z juhozápadu Žiarom, z jultu Kremnickými vrchmi a z východu Veľkou Fatrou. Je to typická vnútrohorská prepadlina. Začala vznikať v tortóne - vtedy tvorila výbežok tortónskej panvy Podunajskej nížiny. Jej vznik sa viaže na zlomový systém smeru S-J, ktorý ju ohraničuje voči Malej i Vel7cej Fatre. V sarmate bola od Podunajskej nížiny oddelená vznikom sopečných Kremnických vrchov a vyzdvihnutím Žiaru. Na stavbe kotliny sa zúčastňujú sedimenty eocénu a neogénu.

Eocénne sedimenty vystupujú v severnej časti pri východnom okraji, neogénne sedimenty tvoria vlastnú výplň kotliny. Spodné súvrstvie eocénu vystupuje na povrch na západnom úpätí Veľkej Fatry juhovýchodne od Krpelian, pri Podhradí, Sklabinej a Belej, Naspodku sa vyvinuli zlepence a brekcie, zložené z okruhliakov dolomitov a vápencov. Tmel majú vápnitý a obsahujú faunu numulitov. V týchto zlepencoch a brekciách sú polohy organogénnych detritických vápencov s numulitmi a ustricami. Južne a východne od Sklabinej sú naspodku sivé organogéane vápence útesového typu s faunou numulitov, koralov, mäkkýšov a s flórou rias.

V nadloží zlepencov bývajú vyvinuté zelenosivé vápnité ílovce až slieňovce s bohatou mikrofaunou alebo sľudnaté vápnité pieskovce. Mocnosť bazálneho súvrstvia je obyčajne malá, dosahuje niekoľko desiatok metrov. Väčšmi rozšírené je ílovcové súvrstvie, ktoré vystupuje medzi Rakovom a Daňovou na juhozápade a Dolným Jasenom na severovýchode, v okolí Dražkoviec, Diakoviec, Záhoria a medzi Sučanmi a Šútovom. Ílovce sú sivé, modrosivé, zelenosivé, vápnité a jemnopiesčité. Obsahujú tenké lavice jemnozrnných sivých pieskovcov s hojnou rastlinnou sečkou. Ílovcové súvrstvie obsahuje v spodných polohách nesúvislé vložky tenkých menilitových vrstiev. Sú to hnedé kremité ílovce s tenkými pásikmi hnedých rohovcov.

Neogénne sedimenty Turčianskej kotliny sa delia na staršie, martinské vrstvy a mladšie, diviacke vrstvy. Martinské vrstvy sú sarmatské až spodnopanónske a majú tri vývinové typy. Naspodku a na okraji kotliny vznikajú rôznozrnité štrky a zlepence s vápnitým tmelom i sladkovodné vápence s bohatou sladkovodnou faunou mäkkýšov (Viviparus neumayeri, kongérie, ostrakódy). Ďalej je to vývin vápnitých ílov s polohami sladkovodných vápencov, uhoľných ílov a lignitových slojov. Miestami sú v nich polohy andezitových a ryolitových tufov. Tretím vývinom sú íly a štrky, ktoré majú v južnej časti kotliny väčšie stratigrafické rozpätie ako v severnej.

Nesúhlasne na martinských vrstvách ležia diviacke vrstvy vrchnopliocénneho veku. Je to súvrstvie ílov s vložkami štrkov.

Maximálna mocnosť neogénnej výplne kotliny presahuje 500 m. Tak na okraji, ako aj vnútri kotliny sú výrazné zlomy smeru S-J, prípadne SV-JZ, ktoré rozčleňujú výplň na stupňovite usporiadané kryhy. Na viacerých miestach pozdĺž týchto zlomov vyvierajú minerálne pramene.

Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972