Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hrončiansky železiarsky komplex - 3. časť
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 12.3.2007

Veľkou nevýhodou hrončianskych železiarní bolo, že závod vyrábajúci koľajnice, z ktorých sa stavali trate po celej krajine, bol na železničnú sieť napojený až 1. júla 1884. Prvé linky železničnej siete v Uhorsku boli položené v 1. polovici 19. storočia. Na výstavbu tratí však štát nemal financie a nevedel presadiť ani svoje podnikateľské a celospoločenské záujmy. Prvý plán na výstavbu železnice Pohroním do Banskej Bystrice a potom buď dolu Hronom, alebo na Lučenec sa objavil v roku 1855, ďalší, Štúrovo – Zvolen - Banská Bystrica - Brezno-Telgárt, v roku 1862. Pre štátne podnikanie prepotrebná a vyprojektovaná trať (1874) zo Železníka, kde boli zásoby kvalitných rúd, cez Tisovec do Hronca sa nikdy nepostavila. Výhodnejšie dopravné možnosti podbrezovské železiarne získať postavením trate Budapešť-  Lučenec - Zvolen (1871) s odbočkou do Banskej Bystrice (1873) a Jesenského (1875), napojenej na potiskú a gemerskú sieť.

V rokoch 1895-1896 sa železničná trať z Podbrezovej predĺžila cez Brezno a Pohronskú Polhoru do Tisovca a v roku 1903 z Brezna po Červenú Skalu, čo bolo síce neskorým, ale významným prínosom aj pre pohorelský komplex. Nešlo však iba o odvoz vyrobeného tovaru. K peciam a hámrom bolo treba sústavne dovážať drevné uhlie z ustupujúcich lesov a rôzny stavebný materiál (drevo, tehly, skaly, vápno), rudu zo vzďaľujúcich sa baní a k hámrom surové železo od pecí. Prevádzka tohto komplexu bola takto náročná na „vnútrozávodnú“ dopravu. Po zrušení poddanstva sa situácia zmenUa. Okolité roľnícke obyvateľstvo zostalo na tento zárobok síce odkázané, ale o furmančenie nemalo záujem v období poľných prác, keď boli aj cesty v najlepšom stave. Medzi podnikateľmi na Horehroní vznikol dokonca o povozníkov konkurenčný boj. Toto nielenže zdražovalo prevádzku, ale jej neraz spôsobovalo vážne výrobné ťažkosti.

Hrončiansky komplex vyrástol na vlastnej miestnej rudnej základni. V chotári každej obce tohto regiónu — od Donovál a Starých Hôr, Lučatína, Poník a Dúbravice, v Slovenskom rudohorí i na predhoriach Nízkych Tatier, až za východné a juhovýchodné hranice okresu — všade sa dolovala železná ruda. Hlavné rudné zázemie štátnych pecí bolo v Ponikách, Ľubietovej, Hronci, Osrblí, Čiernom Balogu a za Hronom v Jasení, Dolnej a Hornej Lehote, Bystrej, Mýte pod Ďumbierom a v Jarabej. Optimistické prognózy o zásobách rudy sa nepotvrdili. Ešte pred spustením výroby v Podbrezovej sa uvažovalo o výstavbe vysokej pece na bohatých gemerských alebo spišských rudách, tu však komora nemala lesy. Pokus o prenajatie pece na Hnilci od mesta Dobšinej a jej zásobovanie drevom z Bacúcha sa ukázal neúnosný. Okolnosti nútili štát exploatovať aj málo produktívne bane a udržiavať veľmi nákladnú vysokopecnú prevádzku. Rekonštrukciou vysokej pece v Pohronskej Polhore v roku 1856 sa zdvojnásobila jej produkcia.

V rokoch 1858—1862 sa zvýšil tavebný priestor vysokých pecí v Hronci, preto tam dostali dúchadlá na parný pohon. Najzaostalejšou bola pec v Ponikách; jej odstavením sa zlepšilo zásobovanie ľubietovskej pece rudou. Pec v Ľubietovej prešla takou istou rekonštrukciou (1871) ako pece v Hronci. Dolovanie rudy bolo čoraz nákladnejšie. Vyťaženej rudy bolo málo, bola málo kvalitná, musela sa upravovať a bola ťažko spracovateľná. Tieto okolnosti a možnosť získania surového železa dovozom z iných štátnych podnikov alebo kúpou (inak takáto závislosť na iných producentoch surového železa v podmienkach neúprosnej konkurencie nebola vhodná a príjemná) spôsobovalo postupné zanikanie banskej prevádzky a vyhasínanie vysokých pecí (1874 Poniky a Pohronská Polhora, 1882 Hronec a v roku 1909 sa zrútila pec Ďalšou citeľnou nevýhodou podbrezovských železiarní bola absencia minerálnych palív, ťažkosti s ich získavaním a s dopravou. Hutníctvo železa založené na drevnom uhlí bolo už v polovici 19. storočia aj v uhorských podmienkach zastarané.

Nešlo len o to, že lesov ubúdalo, ale používanie uhlia hutnícku výrobu urýchľovalo, skvalitňovalo a zlacňovalo. Ťažba uhlia v breznianskom a priechodskom chotári zaviazla už v štádiu pokusov. Výnosnejšie bane boli v Badíne a v Kováčovej, tých sa však zmocnil konkurenčný podnik — spoločnosť Union. Handlovský revír, o ktorý mal štát záujem, ovládal gróf Pálffy a po ňom účastinná spoločnosť. Modrokamenský uhoľný revír mal miestny význam, mal uhlie s nižšou kvalitou a bol komunikačne ťažšie prístupný. Najbližšiu a najvhodnejšiu uhoľnú panvu v okolí Šalgótarjánu vlastnil najväčší uhorský železiarsky monopol Rimamuránsko - šalgótarjánska spo-ločnosť, a tak štát bol nútený používať drevné uhlie. Drevo mal predsa zadarmo, jeho právomoc nad drevorubačmi trvala a technológia pudlovania drevo „šetrila“ - do pudlovacích pecí sa nedávalo drevné uhlie, ale vysušené drevo; štát vôbec nezaujímalo, že sa to premietalo do technologického zaostávania. Obmedzené množstvo uhlia, koksu a brikiet štát kupoval v Šalgótarjáne a v Karvinej.

Vplyv týchto tzv. objektívnych príčin, stojacich v ceste projektu veľkého hutného kombinátu na Horehroní, prehlbovala presadzujúca sa kapitalistická ekonomika. Prevzatie hrončianskeho komplexu do správy budapeštianskej vlády, po vyrovnaní v roku 1867, jej záujem na hospodárskom rozvoji Uhorska, vrátane dostavby Podbrezovej, ktorú Viedeň odkladala, nevyvážili zdedené problémy a ukázalo sa, že ani uhorská vláda nebola zárukou včasného progresívneho riešenia budúcnosti podnikania. Štát ako podnikateľ v konfrontácii so vznikajúcimi železiarskymi monopolmi bol stále tlačený do ekonomickej defenzívy, strácal nepružnou a nepredvídavou obchodnou politikou pozície na trhu. Každá hospodárska kríza zasahovala tento technicky zaostávajúci hutný komplex čoraz citeľnejšie, a tak postupne štát zastavoval, odpredával nerentabilné prevádzky a ďalej koncentroval výrobu v Podbrezovej súčasne s jej nevyhnutnou modernizáciou.

Po spustení výroby koľajníc hrončianske železiarne vybavovali najskôr štátne objednávky, napríklad koľajnice na prekládku trate Bratislava—Štúrovo, a potom objednávky pre Tiskú železničnú spoločnosť, ktorá prevzala od štátu výstavbu tratí vo východnom a južnom Uhorsku. Koľajnice sa vyrábali v Podbrezovej a ostatný materiál (klince, skrutky, platne) najmä na Piesku; ostatné hámre produkovali tyčové železo pre trh. Tovar sa odvážal do Štúrova alebo Miškovca, ale aj cez Ružomberok po Váhu do Šale. V rokoch 1858—1861 vypukla hospodárska kríza, ktorá najskôr postihla trhovú produkciu. Pretože tyčové železo nemalo odbyt, prestalo sa vyrábať v Moštenici, Jasení, Bystrej a v Osrblí. Kríza priniesla zánik starej technológie v hámroch a v rokoch 1858—1861 sa skujňovacie a vykúvacie pece v Kostiviarskej, Jasení, v Banskej Bystrici a na Piesku prestavali na pudlovacie a zváracie.

Kríza zasiahla aj výrobu koľajníc — oživili ju až objednávky na výstavbu trate Košice—Žilina—Bohumín a Budapešť—Lučenec—Zvolen—Vrútky. Kríza priniesla poučenie, že úzka výrobná špecializácia je veľmi nebezpečná, preto zodpovední pracovníci navrhovali v Podbrezovej rozšíriť vyrábaný sortiment o produkty, ktorými trh nebol presýtený (stredný a tenký plech, technické stavebné železo). V roku 1860 sa v Podbrezovej napríklad vybudovala univerzálna valcovňa a rozbehol sa náhradný program. V súvislosti s neodkladným prekonávaním technologickej zaostalosti, čo kríza neúprosne nastolila, sa v hrončianskom komplexe objavuje už parný pohon dúchadiel pri peciach v Hronci a v Ľubietovej a v Hronci aj nová technológia zlievania (kuplovacie pece).

Od roku 1867 sa s novou iniciatívou začala pripravovať dostavba druhého krídla v Podbrezovej. Dostavané bolo v roku 1875 a bolo určené na výrobu kotlových plechov. Pretože sa zintenzívnila aj výstavba železničných tratí, vzrastá potreba koľajníc. Ich výroba kulminovala v roku 1871, potom však neustále klesala, aby sa v roku 1884 navždy zastavila. Z náhradného výrobného programu (profilové železo), s ktorým sa neprestalo ani počas konjunktúry pri výrobe koľajníc, sa stáva program nosný. Zmeny vo výrobnom programe boli progresívne, ale technologické zaostávanie obmedzovalo ich náležitý rozvoj, prípadne ďalšiu modernizáciu produkcie. Zlepšovanie výroby na základe zastaranej techniky nemalo výraznejší vplyv na efektivitu výroby a konkurenčnú schopnosť. Vyraďovanie zastaraných prevádzok (v Moštenici 1878, v Jasení a na Osrblí 1880) a ďalšia koncentrácia výroby priniesli síce ekonomický efekt — posilnili postavenie Podbrezovej, ale šance na vnútornom trhu zásadne nezmenili. Od roku 1876 začal byt' podnik stratový — dostával sa do existenčnej krízy. Železiarne zachránila generálna prestavba, ktorú riadila správa štátnych železiarní pod vedením známeho odborníka a znalca pomerov v hrončianskom komplexe A. Kerpelyho.

Prestavba prebiehala v rokoch 1881-1885 a jej podstatou bola definitívna likvidácia nerentabilných vysokých pecí a malých zastaraných prevádzok, sústredenie všetkej výroby do Podbrezovej, Hronca, na Chvatimech a Piesok, zmodernizovanie výroby na úrovni súčasnej techniky, orientácia na tovar hľadaný na trhoch a napojenie Podbrezovej na železničnú sieť. V rámci tejto prestavby Podbrezová získala rúrovňu, výkonnejšie valcovacie trate na parný pohon, prvé martinské pece na výrobu plávkovej ocele, strojársku dielňu (z Hronca), začali sa dovážať minerálne palivá a využívala sa aj vodná energia (turbíny). Pridružené prevádzky sa špecializovali a jeden výrobok sa vyrábal v uzavretom cykle - vo Chvatimechu sa materiál na výrobu lisovaných nádob pripravoval, v Hronci sa nádoby liali, lisovali a smaltovali. Touto prestavbou Hronec svoje postavenie v železiarskom komplexe definitívne stratil a správa železiarní sa presťahovala do Podbrezovej. Po prestavbe vzrástla spracovateľská kapacita železiarní štvornásobne, produkcia plechu šesťnásobne a ostatného valcovaného materiálu ešte výraznejšie. Závod produkoval konštrukčné a mostové ocele, hrubé a tenké plechy, valcované a ťahané rúry, smaltovaný riad, rozličné súčiastky a inštalačné prvky pre domáci trh aj do ďalších častí monarchie, Sedmohradska, Rakúska, Sliezska, Haliče i za hranice (Egypt).

Slabé miesta tejto prestavby obnažila najbližšia hospodárska kríza na prelome storočí. Spôsobila zánik ešte zostávajúcich malých prevádzok (v Kostiviarskej), predaj zlievárne v Hronci plzenskej firme Bartelmus (1901) a ďalšiu modernizáciu (o zavedení elektrickej energie sa uvažovalo od roku 1894, ale výstavba hydroelektrární sa začala zase len po tvrdej lekcii, prešlo sa definitívne na minerálne palivá). Postavila sa nová hala oceliarne, zrekonštruovala sa stará oceliareň, rúrovňa dostala do roku 1909 tri nové valcovacie trate, univerzálnu valcovaciu trať premiestili na Piesok, kde sa od roku 1904 zvarovalo vodným plynom a v roku 1908 postavili novú valcovaciu trať na hrubé plechy. V týchto rokoch sa modernizovala aj prevádzka v Chvatimechu. Od roku 1906 produkcia železiarní v Podbrezovej zaznamenáva markantný vzrast, žiaľ, podmienili ho záujmy monarchie na Balkáne a prípravy na vojnu, ktorá vypukla v roku 1914. Hrončiansky komplex si zasluhuje pozornosť z niekoľkých dôvodov. K prvým patrí jeho priekopnícka funkcia v rozvoji hutníctva v okrese. Každú novú technológiu bolo potrebné preveriť v konkrétnych prevádzkových podmienkach, pri spracúvaní rudy a surového železa s určitým chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami. Bez vlastného experimentovania mohol hrončianske skúsenosti prevziať „susedný“ podnikateľ Priehradný.

Koháry prizýval do Pohorelej k riešeniu problémov prevádzky a prestavby majstrov z Hronca. Z hrončianskych skúseností čerpal aj Ferdinand a po ňom August Koburg, takže ovplyvnili vývoj aj v pohorelskom komplexe, ktorého jadrom zostávali vysoké pece v Červenej Skale a v Pohorelej. Po rekonštrukcii v rokoch 1837—1839 sa podstatne zvýšila výrobná kapacita, v Pohorelej pribudla nová zlieváreň s hámrom. Pretože pece nestačili kryť potrebu surového železa, Koburgovci prenajali dve pece v Gemeri. Vysokopecnej prevádzke aj na Gemerskom Horehroní chýbali základné podmienky efektivity a stala sa časom neúnosná. V roku 1882 vyhasla vysoká pec v Červenej Skale a v roku 1893 aj v Pohorelej.

Koburgovci ako náhradu kúpili vysokú pec v Červeňanoch (1883) a novú pec postavili v Stratenej (1917). V rokoch 1892-1894 postavili dve martinské pece na výrobu ocele. Inak technologický a organizačný vývoj tohto komplexu možno registrovať iba približne. Skujňovanie sa síce začalo obmedzovať už v 50. rokoch, v roku 1855 sa končí skujňovanie v Pohorelej, 1863 v Zlatne, 1869 na Červenej Skale, ale v Závadke pretrváva až do roku 1883. Súčasne sa začala zavádzať technika valcovania tyčového železa a plechu (1844 v Pohorelej, 1852 v Zlatne a Valkovni, 1855 v Švábolke). Pohorelský komplex produkoval najmä oceľ, plechy a pozinkovaný riad. Pretože mal v zálohe veľký finančný a materiálny potenciál, držal krok s ostatnými producentmi a odolal ich konkurencii. Hoci Koburgovci postavili v rokoch 1913—1917 v Trnave modernú valcovňu a oceliareň, svoj podnik na Horehroní chceli udržať.

1. časť   2. časť   3. časť   4. časť