Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Chemické vzdelávanie na baníckej akadémii v Banskej Štiavnici (1. časť)
zdroj: www.historia.szm.sk
pridané: 19.8.2009

V druhej polovici 18. storočia sa na Slovensku popri filozofických, teologických a právnych vedách pestujú už aj prírodné a technické vedy. Počiatky vysokého technického školstva na Slovensku sú späté so vznikom Banskej akadémie v Banskej Štiavnici v roku 1762. Jej založenie, ktorého 240. výročie sme si nedávno pripomenuli, sa stalo významným medzníkom vo vývoji nielen vysokého technického školstva na Slovensku, ale aj vo vývoji vysokého technického školstva celej Európy.

Banská škola Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici

Nedostatok stredných odborných kádrov v baníctve a hutníctve donútilo viedenský dvor zaviesť organizovanejšiu formu prípravy banských odborníkov. Pred založením štiavnickej akadémie pôsobila v Banskej Štiavnici banská škola, ktorá vznikla z baníckej prípravky. Bola založená už v roku 1737 a jej poprednou osobnosťou sa stal vynikajúci banský odborník a kartograf Samuel Mikovíni. Pre rozvoj poznatkov o chemickom zložení rúd a minerálov mala na Baníckej škole v Banskej Štiavnici značný význam aj výučba skúšobníctva (Probierkunst) a metalurgických procesov (Schmelzkunst). V súvislosti s vyučovaním skúšobníctva zriadilo sa na tejto škole i chemciké laboratórium.

Samuel Mikovíni

Roku 1746 vznikla banícka škola v Smolníku, ktorá mala vychovávať banských odborníkov v teórii a praxi predovšetkým pre bane a huty v obvode Košickej komory. Nedostatok kvalifikovaných odborníkov, rýchly rozvoj banských vied a technológie, potreba zvýšiť príjmy si vyžadovali založiť vyššie odborné banské učilište. Aj keď vzápätí po založení štiavnickej akadémie vznikli podobné školy aj v iných štátoch Európy napr. Banská akadémia zriadená r. 1765 v saskom Freibergu, bola to práve Banská akadémia v Banskej Štiavnici, kde sa po prvýkrát začali prednášať i technické disciplíny univerzitným spôsobom.

Založenie Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici v 18. storočí

Jednou z prvých školských reforiem Márie Terézie a zároveň najvýznamnejším činom na tomto poli bolo zriadenie Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Jej vznik si vyžiadal predovšetkým ďalší rozvoj banskej výroby, tvoriacej v tom čase jednu z najvýznamnejších oblastí hospodárstva monarchie a taktiež výrazný zdroj príjmov štátnej pokladnice, ktorý bol nemysliteľný bez dostatočného počtu teoreticky pripravených kádrov. Jej zriadenie sa realizovalo na základe rozhodnutia Márie Terézie z 13. decembra 1762, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Banská Štiavnica (Schemnitz) – v tom čase tretie najväčšie mesto Uhorska, bola komisiou uznaná za najvhodnejšie banské mesto, kde bude mať škola všetky podmienky na rozvíjanie svojej činnosti. Dňa 13. júna 1763, bola ako prvá založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň vymenovaný jej prvý profesor, ktorým sa stal Mikuláš Jacquin (1727-1817) rodák z holandského Leydenu – vedec európskeho formátu. Prednášať začal v roku 1764 po ročnej lehote, ktorú si vyžiadal na zriadenie nového laboratória a mineralogickej zbierky.

Mikuláš Jacquin

Už o rok – 13. augusta 1765 bola zriadená druhá katedra štiavnickej banskej vysokej školy – Katedra matematiky a mechaniky, ktorej profesorom a vedúcim sa stal Dr. Mikuláš Poda z Grazu v Rakúsku. Jeho zásluhou sa nám zachovali opisy a presné parametre strojov a zariadení, medziiným aj ohňových mašín a Hellových strojov, ktoré sa v štiavnickom banskom revíre používali. Zriadením týchto dvoch katedier bolo zabezpečené systematické prednášanie najvýznamnejších teoretických predmetov univerzitným spôsobom. Tretia – Katedra náuky o banských dielach – bola zriadená roku 1770, keď škola nadobudla svoju definitívnu podobu a bol jej po počiatočných rozpakoch pri jej pomenovaní dekrétom zo 14. apríla 1770 daný názov Banská akadémia. Dĺžka štúdia sa podľa priloženého podrobného študijného plánu stanovila na 3 roky, pričom v prvom ročníku sa prednášala matematika a mechanika, v druhom chémia, mineralógia a metalurgia a v treťom náuka o banských dielach. V rámci náuky o banských dielach sa v poslednom ročníku prednášalo aj lesníctvo. Do štiavnickej Banskej akadémie sa sústredila výchova banských odborníkov z celej habsburskej monarchie a všetky ostatné formy výučby banského dorastu v monarchii sa zrušili.

Katedru náuky o banských dielach viedol do roku 1772 vynikajúci odborník a pedagóg Krištof Traugot Delius (1728-1779) z Walhausenu v Durínsku, ktorý tu počas dvojročného pôsobenia napísal učebnicu baníctva Teoretický a praktický úvod do baníctva, ktorá sa používala viac ako sto rokov nielen na štiavnickej akadémii, ale aj na iných banských školách v zahraničí, kde bola preložená i do francúzštiny. Po jeho odchode bol na jeho miesto vymenovaný Tadeáš Peithner, profesor banských vied na pražskej univerzite, kde bola katedra chémie založená na základe jeho návrhu, tým istým dekrétom Márie Terézie z roku 1762. V roku 1772 bola táto katedra zrušená. Škola postupne nadobudla ucelený organizačný systém. Prednášky z matematiky v rámci prvého ročníka sa spájali s cvičeniami z kreslenia a rysovania. V rámci matematiky sa prednášala aj fyzika, atmosférická elektrina a základy optiky. Najväčší dôraz sa kládol na vyučovanie chémie, mineralógie, skúšobníctva a hutníctva v druhom ročníku. Jadro prednášok z baníctva v treťom ročníku tvorili prednášky o stavbe banských diel a úpravníctve.

Prednášky sa konali 4-krát do týždňa, vždy po 2 hodiny doobeda. Vo voľných dňoch poslucháči praxovali. Na konci každého ročníka sa konali riadne skúšky v prítomnosti predstavených školy. Na konci tretieho ročníka sa konala aj praktická skúška. Potom nasledovala jednoročná povinná prax v niektorom z banských centier monarchie. Až po jej ukončení a odovzdaní diplomovej práce, na ktorú sa kládli vysoké požiadavky, a ktorú vypracovávali v odbore, v ktorom aj praxovali, mohol poslucháč získať definitívne absolutórium. Opakovať skúšku sa dalo dvakrát, ak neuspel, musel poslucháč opakovať ročník, ak znova neobstál, bol zo školy vylúčený. Klasifikovala sa aj prax, talent, chovanie a usilovnosť. Na školu mal prístup každý, bez ohľadu na triedny pôvod, kto obstál v prijímacej skúške z aritmetiky a geometrie a splnil požiadavku predbežnej praxe (do roku 1797 jednoročnej a od tohto roku dvojročnej).

Poslucháči akadémie sa delili na dve skupiny. Najprísnejšie kontrolovanou skupinou boli riadni poslucháči. Druhú skupinu tvorili mimoriadni poslucháči. Sem patrili jednak zahraniční študenti najmä z nemeckých štátov, ale i z Dánska, Španielska a iných európskych krajín, a taktiež poslucháči tzv. banskí žiaci (Bergschüler), ktorí síce pochádzali z rôznych oblastí monarchie, ale s ktorými sa po skončení školy nerátalo pri obsadzovaní banských úradov. Riadni poslucháči sa delili na štipendistov, ktorých počet bol ku koncu 18. storočia stanovený na 70, a na dobrovoľných poslucháčov, ktorých tiež mohlo byť najviac 70.

Ak stúpol celkový počet poslucháčov nad stanovených 140, mohli sa ďalší prijímať už len ako banskí žiaci. Štipendium sa pohybovalo vo výške 150 - 300 zlatých ročne. Škola dosiahla nebývalú úroveň hlavne zásluhou vysokej odbornej úrovne jej profesorov, ktorých okrem pedagogickej činnosti zakladajúci dekrét akadémie zaväzoval vypracovávať a tlačou vydávať svoje prednášky ako učebnice. Úlohou profesorov matematiky a mechaniky bolo navyše aj konštruovanie a vylepšovanie strojov a zariadení v štiavnickom banskom revíre. Profesori chémie a mineralógie boli najlepšie platení a mali v akadémii najväčšiu autoritu a právomoc.

Vybudovanie moderného chemického laboratória

Prvým profesorom katedry chémie a mineralógie bol vymenovaný Mikuláš Jozef Jacquin, ktorý po absolvovaní univerzitných štúdií v Louvai a Paríži prišiel do Viedne z kadiaľ bol následne povolaný do Banskej Štiavnice. Dostal príkaz od viedenského dvora vybudovať do roka chemicko-metalurgické laboratórium ako základ vysokej banskej školy.

V moderne vybudovanom chemickom laboratóriu, ktoré bolo najvýznamnejším zariadením školy, M. Jacquin, ktorého sám Lavoisier považoval za zakladateľa experimentálnej chémie, dôsledne spájal teóriu s praxou a viacerými pokusmi dokázal neopodstatnenosť tzv. flogistonovej teórie. Tým sa zaradil medzi prvých prívržencov Lavoisierovej oxidačnej chémie. Aj náplň Jacquinových prednášok bola originálna, opierajúca sa o vlastné výskumy, na ktoré kládol veľký dôraz.

Od roku 1769 prednášal chémiu po Jacquinovom odchode do Viedne na lekársku fakultu Antonio Scopoli z Cavalese v južnom Tirolsku, ktorému zároveň ponúkli miesto profesora aj na petrohradskej banskej akadémii. Scopoli, pôvodným povolaním lekár, autor 22 vedeckých prác, vydal roku 1772 v Banskej Štiavnici významné, po latinsky písané dielo Základy systematickej a praktickej mineralógie, ktoré preložili i do nemčiny. V diele Rok prírody opísal faunu a flóru v okolí Banskej Štiavnice už podľa systému švédskeho prírodovedca K. Linného, s ktorým bol v osobnom styku. Jeho prednášky, spisy a nákresy sa dostali až do Švédska, Dánska, Saska a Ruska.

Zuzana Višňovcová, Katedra chémie FPV UMB

Samuel Mikovíny