Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História baníctva

História železorudných baní v Železníku (7. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané:
16.2.2010

História železorudných baní v Železníku VII - do 2. svetovej vojny

Založením Československej republiky sa pre železníckych baníkov veľa nezmenilo. Naďalej pretrvávali biedne pracovné aj mzdové pomery, závody podliehali vojenskej správe. Nezaviedli sa nové metódy dobývania rudy, aj technika zostala rovnaká ako v 19. storočí. Ťažba sa obmedzovala, ale i tak sa na Železníku vyťažilo 11% celoštátnej železorudnej ťažby. Nepríjemnou novinkou bola nezamestnanosť, okrem prepúšťania sa obmedzovali aj pracovné dni, takže boli okrem trvalo nezamestnaných aj čiastočne nezamestnaní. Počas hospodárskej krízy mnoho nezamestnaných odišlo na západ a za oceán.

Baníci požadovali odchod dozorcov a úradníkov dosadených za vojny, žiadali zvýšenie miezd a rozhodli sa pracovať len osem hodín denne, teda zaviedli v Železníku osemhodinový pracovný čas ešte pred vydaním zákona 91/1918. Robotníci boli združení v odborových organizáciách a vzhľadom na ťažké podmienky, zlé platy a nedostatok potravín pochopiteľne inklinovali k sociálnoľavicovým myšlienkam. Zakladali organizácie sociálnodemokratickej strany, tá ale však problémy podľa ich predstáv neriešila, preto sa vytvárala ľavica, a už v júni 1921 vznikali v Turčoku a v Sirku organizácie Komunistickej strany ČSR, v Rákošskej Bani v júli 1922, v Železníku a v Rákoši v roku 1923.

Rimamuránska spoločnosť si svoje postavenie aj majetky udržala aj po vyhlásení ČSR. Jej účastiny aj miesta v správnej rade mali aj vládni úradníci. V spoločnosti zostala úradným jazykom maďarčina. V roku 1919 prepustila polovicu robotníkov a druhá polovica pracovala v skrátenom pracovnom čase - štyri dni v týždni. V roku 1921 sa obnovila normálna prevádzka, ale o rok musela byť zatopená baňa v Rákoši. V roku 1924 znovu prepúšťali v Železníku a pracovalo sa len tri dni v týždni. Až do roku 1937 sa prevádzka neustále obmedzovala. Začiatkom druhej svetovej vojny plánovala spoločnosť odčerpanie vody zo zatopenej šachty v Rákoši a obnovenie prevádzky, plány sa však neuskutočnili.

Od roku 1919 pokračovalo razenie Dolnosirkovskej aj Hornosirkovskej štôlne. Veľkoprofilové nárazisko Hornosirkovskej štôlne Rimamuránska spoločnosť plánovala vystužiť betónom. Robotníci s týmto nemali zatiaľ skúsenosti a preto najprv vystužili betónovými tvárnicami menšiu chodbu v Dolnosirkovskej štôlni. Táto výstuž sa osvedčila a rovnako vystužili aj príjazdové chodby od ďalších šácht a nárazisko Hornosirkovskej štôlne. Betónová výstuž vydržala od výstavby koncom 20. rokov až do konca prevádzky. Po požiari v roku 1926 vznikla v Železníku banská záchranná služba, ktorá používala dýchacie prístroje Dräger. V roku 1927 postavila spoločnosť nové prevádzkové budovy pred štôlňou Ladislav.

V roku 1920 sa vyťažilo v Železníku a v Rákoši len 5,6 tisíca ton, najviac sa vyťažilo v roku 1941, vyše 152 tisíc ton. V roku 1920 bola podpísaná v Rimamuránskej spoločnosti prvá kolektívna zmluva s robotníkmi. Zárobky zostávali na predvojnovej úrovni. Na zmiernenie veľkého rozdielu poskytovala drahotný príspevok, ktorý však stále znižovala. Aj počas krízy mala spoločnosť zisk 10-14 miliónov Kč a vyplácala dividendy. Zisk počas druhej svetovej vojny bol ešte vyšší, vyše 20 miliónov korún.

Štátne bane po vyhlásení republiky prijímali českých úradníkov. Prevádzka závisela od prevádzky vysokej pece v Tisovci, práca sa tiež obmedzovala. V roku 1932 zastavili ťažbu v baniach, robotníkov preložili do Kremnice alebo na výstavbu cesty Plešivec-Rožňava. Ťažbu obnovili v roku 1936. Štôlňu Alžbeta premenovali v roku 1921 na Šrobárovu, pred ňou postavili ďalšie pražiace pece. Do polovice 20. rokov vymenili drevené stožiare na lanovej dráhe do Tisovca za železné. V roku 1938 predal štát všetky bane a huty na Slovensku účastinnej spoločnosti Československej zbrojovke v Brne. O rok neskôr Zbrojovku ovládol ríšsky koncern Hermann-Göring-Werke, ktorý pre Slovensko vytvoril účastinnú spoločnosť Železiarne Podbrezová, do ktorej patrili do roku 1945 aj bane v Železníku. Okrem roku 1934, keď sa neťažilo, najnižšia ťažba štátnych baní bola v roku 1933 2,5 tisíc ton, najvyššia vyše 64 tisíc ton bola v roku 1941. Štátne bane vykazovali na rozdiel od Rimamuránskej spoločnosti stratu - v roku 1943 takmer sedem miliónov korún slovenských.

Coburgova spoločnosť si rovnako ako Rimamuránska aj po roku 1919 ponechala ako úradný jazyk maďarčinu. Tiež prepúšťala a obmedzovala prevádzku. V roku 1925 sa finančné problémy firmy prejavili zmenou majiteľa a názov firmy sa zmenil na Mannesmann-Coburgove závody účastinná spoločnosť. O dva roky bane aj železiareň v Chyžnianskej Vode predali účastinnej spoločnosti Cuproferrum. Finančné ťažkosti ale viedli k exekúcii majetku a čiastočnému predaju v dražbe. V roku 1930 ťažba v týchto baniach prestala, v tomto roku sa vyťažilo cez osem tisíc ton rudy. Coburgove závody mali v roku 1920 čistý zisk 5 miliónov Kč, neskôr vykazovali len stratu.

Spoločenský život bol v Železníku aj po vzniku ČSR pomerne biedny, jadrom boli čítacie spolky v Železníku aj v Rákoši. Úradníci Rimamuránskej spoločnosti neobjednávali slovenské časopisy ani knihy až do roku 1926. Divadelné predstavenie po slovensky sa konalo až v roku 1928. Kultúrne akcie štátnych baní po pokusoch s chatrnou návštevnosťou postupne zanikli. Počas nedieľ a sviatkov sa robotníci schádzali v časti Na kríži v kolkárni. Pred ňou postavili v 20. rokoch besiedku aj s tanečným kruhom, kde sa konali koncerty závodnej hudby. V Rákoši bolo kultúrne vyžitie rovnaké ako v Železníku. Príjmy čítacích spolkov pochádzali len z členských príspevkov. V roku 1928 v Železníku začali v spolku premietať diapozitívy počas prednášok a v roku 1929 aj nemé filmy. Od leta 1929 sa premietalo v novej zhromažďovacej miestnosti pred baňou Ladislav. O tri roky premietali aj zvukové filmy. Na premietanie sa schádzali ľudia aj z okolitých dedín. Bolo to jediné kino v okrese.

1921 vznikol hudobný súbor, baníci sa inšpirovali baníckou hudbou v rožňavskom závode, ktorú založili už v roku 1914. Baníci podali žiadosť riaditeľovi závodu, ten založenie súboru schválil, ale peniaze na dychové nástroje neposkytol. Baníci sa dohodli, že odpracujú 5-6 nedeľných zmien a zárobok sa použije na zakúpenie hudobných nástrojov. Riaditeľ im pridelil zle vetrané pracoviská s vysokou teplotou. Tieto brigády absolvovali aj iní baníci, ktorí nechceli hrať v súbore, ale podporovali banícku hudbu. V roku 1921 nazbierali dobrovoľnými zmenami 20 780 Kč, na zakúpenie dychových nástrojov ešte museli žiadať pôžičku od spoločnosti vyše 8 600 korún. Baníci prispievali na hudbu z platu dvoma korunami mesačne. Kapelníka Františka Papša zohnali na inzerát. Papš zložil aj pochod Železník, ktorý nacvičili ako prvý. Súbor hrával v obciach, kde robotníci bývali, na oslavách a postupne aj v Revúcej, Tisovci a Banskej Bystrici.

V roku 1931 povolil riaditeľ spoločnosti aj športový klub a o dva roky si znovu prispením brigád robotníci a mládež vybudovali futbalové ihrisko na kopci. Na odvetné zápasy do okolitých obcí chodievali futbalisti pešo. V roku 1935 založili aj závodný hasičský zbor.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Fotografie: Lucia Kramaričová

337 (36K)
Budova správy štátnych baní, vzadu budova
Rimamuránskej spoločnosti

1. časť   2. časť   3. časť   4. časť   5. časť   6. časť   7. časť   8. časť   9. časť   10. časť