Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Samuel Mikovíny – prvý slovenský inžinier (1. časť)
zdroj: http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz
pridané: 26.6.2011

Bol významným zememeračom, kartografom a autorom prvých podrobných máp slovenských žúp. Narodil sa roku 1686 v Turičkách pri Lučenci v rodine evanjelického farára a učiteľa. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. Vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú dráhu. Roku 1719 to bola kresliarska prax v Altdorfe pri Norimbergu, kde študoval na tamojšej univerzite matematiku. Od roku 1725 bol stoličným inžinierom v Bratislave. Tu budoval protipovodňové hrádze, ale po desiatich rokoch ho menovali za hlavného merača stredoslovenských banských miest, a tak odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol i prvým riaditeľom banskej školy. Zaslúžil sa aj o vznik prvej banskej akadémie v Európe, ktorú založili po jeho smrti.

Mikovínyho zásluhy sú predovšetkým v zememeračstve a v kartografii. Medzi prvými v strednej Európe používal pri mapovaní triangulačnú metódu, ktorou zhotovil mapy uhorských a slovenských žúp. Úzko spolupracoval s Matejom Bellom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov. Bol vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Navrhol pre štiavnické bane výstavbu vodného systému, ktorý pozostával zo 16 jazier a 60 km hrádzí. Odvodnil močariská na okolí Taty v Uhorsku, staval kráľovský palác v Budíne, zhotovil plány na reguláciu Váhu v okolí Trenčína a podieľal sa na ďalších priekopníckych úpravách.

Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom na dvore kráľa Karola III. Odborná literatúra označuje Mikovínyho za prvého slovenského inžiniera a za otca slovenskej kartografie. Zomrel 23. marca 1750 pri práci na regulácii Váhu v okolí Trenčína.

Najvýznamnejším predchodcom Samuela Mikovíniho bol Matej Kornel Hell - hlavný banský strojmajster, koncom 17. a v prvých desaťročiach 18. storočia. V priebehu druhého decénia 18. storočia postavil, resp. prebudoval viaceré vodné nádrže a súčasne na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom - stangenkunsty, ktoré vyčerpali zatopené bane. Banskoštiavnické bane boli zachránené pred zánikom, nie však na dlho. Množstvo vody akumulovanej v doterajších vodných nádržiach nepostačovalo na stúpajúce potreby banskej a úpravníckej prevádzky. Keď bol suchý rok, situácia sa natoľko zhoršovala, že vodné nádrže sa rýchlo vyprázdnili. Úpravnícke zariadenia na spracovanie rúd - stupy museli stáť a v baniach, ktoré dosahovali z roka na rok čoraz väčšie hĺbky, museli neefektívne pracovať pri čerpaní vody a vertikálnej dopravy stovky ľudí a koni. Najreálnejším východiskom z danej situácie mohlo byť len vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému, ktorej úlohy sa ujal s maximálnou zodpovednosťou Samuel Mikovíni.

Tento vynikajúci matematik, geodet, kartograf a staviteľ prišiel do Banskej Štiavnice z poverenia cisára Karola VI. zo dňa 28. septembra 1735 za cisársko-kráľovského geometra (v našom ponímaní inžiniera) stredoslovenských banských miest a súčasne bol poverený organizovaním banskej odbornej školy v B. Štiavnici, ktorej sa stal aj prvým riaditeľom. Počas svojho pôsobenia v tomto meste (ba dokonca už aj pred týmto príchodom) projektoval a budoval ďalšie vodné nádrže omnoho väčšie, ale hlavne konštrukčne veľmi pevné a ekonomické. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhých zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. V konečnom dôsledku vytvorí v podstate ten systém vodných nádrží - tajchov, ktorý nielenže definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíri na celý zbytok 18. storočia, ale prevažne aj na celé 19. a začiatok 20. storočia.

Mikovíni mimo stavby nových vodných nádrží opravil prakticky aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže, ktoré v tom čase slúžili banskej prevádzke, postavil, alebo aspoň opravoval či zväčšoval hrádze vodných nádrží Rozgrund, Velká Vindšachtská, Veľká a Malá Richňavská, Evička, Bakomi, Veľká a Malá Kolpašská, Horná a Dolná Hodrušská, Krechsengrund, Kornberg, dve Komorovské, Belianska a dve Michalštôlnianske. Od pol. 18. storočia boli vybudované len Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž (Počúvadlo postavil žiak S. Mikovíniho Jozef Karol Hell). Na princípe využitia vody ako energetického zdroja vznikli v Banskej Štiavnici v polovici 18. storočia v tom čase najefektívnejšie banské vodočerpacie mechanizmy na svete, z ktorých hlavne vodnostlpcový čerpací stroj sa postupne šíril aj do ostatných banských centier v Európe - Čiech, Nemecka, Francúzska, Nórska, ale aj Anglicka. Technika ťažby rúd, vodočerpacia, úpravnícka i hutnícka technika v 18. a prvej polovici 19. storočí v mnohých prípadoch bola najvyspelejšia v Európe. Vzhľadom na túto skutočnosť a koncentráciu najprogresívnejších banských, úpravníckych a hutníckych zariadení v habsburskej monarchii bolo aj rozhodnutie panovníčky Márie Terézie v roku 1762 o založení prvej baníckej akadémie a súčasne prvej vysokej školy technického charakteru na svete jednoznačné. Miestom pôsobenia tejto svetoznámej alma mater na vyše 150 rokov sa stala Banská Štiavnica.

Samostatnú pozornosť si zasluhujú na tú dobu vysoko progresívne technické parametre vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice. Absolutórium si v tomto smere zaslúži zvlášť vodná nádrž Rozgrund, ktorú S. Mikovíni vyprojektoval a postavil v rokoch 1743 - 1744. Táto vodná nádrž je aj z hľadiska dnešných hydrotechnických požiadaviek mimoriadne progresívnou stavbou. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 a sklon na vzdušnej strane 1:1,25 - 1:1,75. Až do vybudovania francúzskej priehrady Meurad v roku 1855 bol Rozgrund bezkonkurenčne považovaný za najprogresívnejšie a najodvážnejšie postavenú hrádzu vodnej nádrže na svete.

Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínim pred viac ako dva a pol storočím je v svojej podstate zachovaný dodnes. Vodné nádrže - tajchy už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Tieto prekrásne blankytné oči Štiavnických vrchov slúžia ako zdroje pitnej a úžitkovej vody, ale hlavne sú to miesta oddychu a rekreácie tisícok ľudí od nás i zo zahraničia. Sú však a iste budú aj v budúcnosti miestami trvalej úcty a obdivu voči ich geniálnemu tvorcovi Mikovínimu.

Zdroj: http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz/index2osbnosti.htm

1. časť     2. časť