Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Zbieranie minerálov |
Litava (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 18.2.2010
Jedného pekného dňa na začiatku júna ma zbalil kolega so sebou na služobnú cestu. Keďže išlo o miesto, kde som predtým ešte nebol, celkom rád som sa pridal. Vyrážame zo Zvolena smerom na juh. Zatiaľ o cieli veľa neviem, len toľko, že treba ísť kdesi k Veľkému Krtíšu. Prvé kilometre nás vedú notoricky známou trasou zo Zvolena smerom na juh cez Neresnickú dolinu. Prechádzame popri Brezinách, Podzámčoku až do Dobrej Nivy. Za Dobrou Nivou naša cesta odbočuje cez Sásu a Pliešovce ďalej na juhovýchod. Vstupujeme na „pôdu“ Krupinskej planiny.
Cesta stúpa, vchádzame do zalesnenej časti pohoria a naberáme výšku. Dokonca prekonávame aj niekoľko serpentín. Lesy však po niekoľkých kilometroch končia a striedajú ich otvorené lúčne plochy a háje. Sme na vrchu. Pri pohľade na mapu vidím, že sme sa vyškriabali pomerne vysoko – do 500, takmer 600 metrovej nadmorskej výšky. Na „džípíeske“ vidím, že mapa sa nemýli.
Senohrad
Blížime sa k „hlavnému mestu“ Krupinskej planiny – Senohradu. Táto obec bola možno niekedy aj mestečkom, nachádza sa v centrálnej polohe na mierne zvlnenej planine. Neďaleko nej sa dvíha aj najvyšší bod tohto nevysokého pohoria – Kopaný závoz. Tento dosahuje nadmorskú výšku niečo cez 700 metrov.
V Senohrade sa nezastavujeme, obdivujem len z auta zaujímavú hontiansku architektúru a celkom pekný kostol.
Pohľad na Štiavnické vrchy
Pokračujeme ďalej na juh a juhovýchod. Z otvorenej planiny máme krásny výhľad na všetky strany. Vďaka peknému počasiu vidíme hádam desiatky kilometrov na všetky strany. Sedím napravo, takže sa díva m hlavne na západ. Lúky striedajú polia a lesíky, nechce sa mi veriť, že sme v takej výške, krajina vyzerá ako na dne kotliny.
Vzadu na západe sa predo mnou odvíja panoráma Štiavnických vrchov, nad ktorou ako neodmysliteľný maják vytŕča Sitno. Nahováram kolegu na fajčpauzu a zastavujeme. Počasie je na začiatok júna dosť chladné, necelých 15 stupňov, aj preto je taký dobrý výhľad. Vyberám z auta ďalekohľad a mierim na Sitno. Televíznu vežu rozoznávam dosť dobre, viac nič. Točím kukerom doprava a vidím pred sebou krásne rozvinutú „horskú“ skupinu štiavnických velikánov – Paradajz, Tanád a Myšiu horu. V duchu zdravím Banskú Štiavnicu. Nasadáme do auta a ideme ďalej.
Litava
Cesta klesá k údoliu Litavy. Táto neobyčajná riečka pretína Krupinskú planinu hlbokým a skutočne divokým údolím, ktoré nie je sprístupnené žiadnou výraznejšou komunikáciou. Svahy sa nad riečkou dvíhajú do značnej výšky a sú veľmi strmé – skutočný kaňon.
Naša cesta pretína údolie Litavy po prudkom klesaní lesom, hneď nato sa strmo škriabe na druhý breh. Je pracovný deň, na ceste však stretávame minimum áut. Teším sa, že sa dostaneme na dohľad k známemu, ale pomerne ťažko prístupnému hradu Čabraď. Verím, že sa kukneme aj do dediny, ktorú dôverne poznám z detských čias, keď sme hrávali „meno, mesto, zviera, vec“ - teda do Čabradského Vrbovka.
Naša poloprázdna cesta sa zrazu končí, prichádzame na križovatku s hlavnou cestou, vedúcou do Šiah smerom k Veľkému Krtíšu. Táto je už autami zaplnená podstatne viac. Zastavujeme a začíname študovať mapy. Podľa nich máme zamerať lesnícku výskumnú plochu vzdialenú niekoľko kilometrov od Čabradského hradu. Keďže sa nachádza v hornej časti svahu, budeme k nej musieť prísť zvrchu. Čaká nás teda asi kilometrová prechádzka po lese s ťažkým meračským výstrojom.
Od hlavnej cesty vedie k Čabradskému hradu modro značkovaný chodník, kúsok ho sledujeme, potom opúšťame auto a podľa GPS kráčame dubovým lesom na miesto činu.
V stene kaňonu
Prichádzame tam náhle, rovný terén sa prudkým zlomom skláňa nad Litavu. Škoda, že dno doliny zhora nevidíme, les je tu neprerušovaný. Zostup dole vyzerá vyslovene hrozivo, strmý svah je miestami spestrený odkrytými skalnými útvarmi. Naša výskumná plocha je ale len sto metrov od okraja zrázu. Aj tak, postaviť v tomto teréne na statív meraciu stanicu s počítačom za niekoľko sto tisíc chce odvahu. No nič, hádam je to poistené. Robota ide vcelku dobre, takže končíme načas.
Horniny
Krupinská planina je situovaná viacmenej južne od našich stredoslovenských sopiek. Je tvorená takmer výlučne andezitovými pyroklastikami – vyvrhliny pochádzajú spolovice zo štiavnického stratovulkánu, spolovice z Javoria. V skalných „nosoch“ v lesnom poraste možno miestne horniny študovať vynikajúco. Andezitový tuf sa skladá z pomerne veľkých častíc pestrého sfarbenia. Navrhujem kolegovi, či by sme sa neprešli naľahko dolu k rieke, ten však takéto plytvanie energiou rázne zamieta.
Končíme s robotou a vychádzame na „svetlo Božie“ - teda na náhornú rovinu. Ovešaní haraburdím vyzeráme skôr ako zatúlaní geodeti, nie lesníci. Sme radi, keď sa dostaneme späť k autu.
Cesta do Zvolena
Spiatočná cesta nám ubieha v dobrej nálade, máme síce neskoré popoludnie, ale deň sa celkom vydaril. Vraciame sa trochu inou trasou (veľkou zachádzkou) – naozaj preto, aby sme navštívili ten Čabradský Vrbovok. Nakoniec zisťujeme, že obec je hodná svojho mena, rastú tu hlavne „kriaky“ a býva tu možno desať obyvateľov :-) – možno ešte väčšia divočina ako tá, z ktorej ideme. Návrat po ľudoprázdnej ceste do Zvolena absolvujeme v poriadku za hodinu.
Meandre Litavy