Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Dúbrava - leto 2010 (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané:
11.8.2010

Na výlet do Dúbravy vyrážam spolu s dcérkou autom. Počasie je otrasné, mraky visia nad Liptovom a dážď visí vo vzduchu. Cestujeme z Ružomberka na východ po výpadovke, pri Liptovskom Michale prechádzame na bočnú cestu. Obchádzame Partizánsku Ľupču, ďalej hore-dole až k Ľubeli. Tam ešte 4 kilometre kým prídeme k Dúbrave.

Dedina leží v hlboko zarezanom údolí na kotlinovom paleogéne. Vedie ňou neuveriteľne kľukatá cesta. Prechádzame popri krásnom kostolíku, ktorý je vzácnou stredovekou pamiatkou. Cesta do Krížskej doliny, kde sa dúbravské bane nachádzajú je zle udržiavaná, z oboch strán zarastajúca. Približujeme sa k Nízkym Tatrám, nad nami sa dvíha rozložitá vápencová Siná.

Pri vstupe do doliny prechádzame popri malom vápencovom lome. Cesta dolinou k banskému „kombinátu“ nie je veľmi strmá. Vedie dnom doliny popri viacerých chatách, kde vládne čulý ruch. Nakoniec asi po troch kilometroch prichádzame k vstupu do závodu. Spustená rampa tu síce nie je ale auto nechávame stáť pred bránou.

Poslednú návštevu sme v Dúbrave absolvovali v roku 2002 – teda je to už niekoľko rokov. A veru dosť sa tu toho zmenilo. Veľké výsypky, ktoré boli plné antimonitu a ankeritu sú zarastené a zavezené hlinou, všetko sa to zelená a je len minimálna šanca tu niečo objaviť.

Podobne aj hálne nad cestou – zarástli na nepoznanie. Vstupujeme do závodu. Vítajú nás prázdne koterce, kde pred rokmi bývali štvornohí strážnici. Vrátnica opustená, okolie ostatných budov tiež. Vyzerá to, že už to tu nikto ani nestráži. Pri ceste je na ploche niekoľkých štvorcových metrov vysypaná vybagrovaná hlušina z haldy. Aspoň tú zbežne skúmame, antimonit nenachádzame žiadny ale trochu ankeritu áno.

Prechádzame závodom ďalej – rozpadajúce sa stavby, pri ceste ako na výstavke lokomotíva a niekoľko banských vagónikov. Je tu osobný, klanicový aj vývozný – celá zbierka. Neďaleko hrdzavie pozostatok lanovej dráhy – trosky vozíka. Kráčame po hlavnej ceste hore, počujeme vrčanie kosačky. Napodiv prichádzame k veľmi dobre udržiavanej chate, kde sa chystá guláš v kotlíku a celkovo vládne vynikajúca nálada. Pozvanie sme nedostali, preto pokračujeme ďalej. Tu sa na nás začne hnevať obloha a striedavo nás fŕka spŕškami dažďa. Prší čoraz intenzívnejšie, naša nálada už poklesla pod únosnú hranicu. Otáčame smerom k autu.

Zastavujeme pri veľkej plechovej hale, ktorá stojí na relatívne málo zarastenej navážke. Skúšame ju obísť dozadu – dá sa. Dúfame, že aspoň tu by sme mohli nájsť nejaké minerály. Skutočne, v kremenných žilkách sa sem – tam objavia náznaky uhličitanov. Antimonit však žiadny.

Fotografujeme všetko naokolo, aby sme si raz mohli zaspomínať. Škoda, že roku 2002, keď som tu bol naposledy som nemal foťák, bolo by to zaujímavé porovnanie. Každopádne, v dolnej časti závodu sa možnosť získania vzoriek dúbravských nerastov znížila asi už na minimum.

Jediný nález antimonitu objavujem napokon priamo pri kolese našej škodovky. Malý kusový sivočierny kamienok – veľký asi dva centimetre. No čo – vďaka aj za to.

Cestou späť si obzeráme zrekultivované nádrže, kde sa usadzovala antimonitová ruda pri spracovávaní. Dážď síce ustal, ale dokonale depresívne prostredie rozpadajúceho sa banského závodu by rozhodilo aj silnejšiu povahu, ako má naša päťročná dcérka. Preto odchádzame z doliny a ideme sa na chvíľu potešiť k Liptovskej Mare.


Baňa v Dúbrave

274
Vláčik

1. časť    2. časť    3. časť