Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Brezno - história baníctva (2. časť)
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 8.7.2007

Hlavným zdrojom ekonomických príjmov mešťanov sa stávalo poľnohospodárstvo. Charakter pôdnych fondov mesta predurčoval chov statku a oviec, čo sa začalo prejavovať aj v sociálnej štruktúre mesta, v organizácii poľnohospodárskej výroby (hospodárske dvory a salašepo chotári), v celkovom životnom štýle a kultúre jeho obyvateľov. Z poľnohospodárskych ambícií mestskú komunitu usvedčuje prípad bývalej mýtnej stanice - Mýta pod Ďumbierom. Zo sťažnosti obyvateľov tejto obce zroku 1764 vyplýva, že im Brezno obmedzuje tradičné práva, že ich mešťania vytláčajú zo spoločných úžitkov, obrali ich o mlyn, chcú ich vytlačiť z rybolovu a žiadajú aj nájomné za dávnu odkúpené pozemky.

Mýtňania nemali nič písomne potvrdené, nestačilo ani svedectvo najstaršej ženy a ani ich vlastná pramať; do roku 1765 neplatili mestu nič, ani nevykonávali pre mesto nijaké práce. Spor sa skončil v roku 1768 dohodou, že obec bude platiť mestu 100 zlatých ročne, za obecné polia a lúky. Ďalších 240 zlatých a od každej ovce - dojky 2 graj., ako poddaní budú Mýtňania trhať konope, kosiť mestské lúky, obrábať vymedzené polia, voziť hnoj, páliť vápno a dovážať ho do Brezna.

Nové šance pre mesto a mešťanov vznikali s narastajúcou spoločenskou spotrebou železa a s výskytom spracovateľných železných rúd na teritóriu Brezna; okrem banských lokalít na svahoch Nízkych Tatier železo sa dolovalo aj v Slovenskom Rudohorí - na Čiernom Hrone. V Brezne a na okolí ešte nebola núdza o energetické zdroje (drevo, voda) a pracovné sily. V polovici 18. storočia založili mešťania vo Vagnári (pri Brezne) hámor na výrobu poľnohospodárskych pracovných nástrojov. Existoval síce celé storočie, ale miestny význam nikdy neprekročil. Brezňania založili aj ťažiarstvo na exploatáciu železných rúd v Jarabej. Prevádzka bam' a vtedajšia technológia výroby železa bola nad ich finančné možnosti, a tak sa potom do železohutníctva angažovali iba povozníctvom, čo poznačilo ďalší vývoj mesta.

V priebehu 18. a 19. storočia sa zmenil sídlištný ráz mestského teritória. Okrem mesta vznikli satelitné osady - Bujakovo, Halny, Padličková, Vagnár - a územie smerom k Čiernemu Balogu a Pohronskej Polhore osídľovali „vrchári“ - za pôdou migrujúci Detvania, Hriňovčania a ďalší. Pôvodne drevárske osady sa menili na obce so značným počtom obyvateľov. So vzrastajúcou industrializáciou Horehronia a s rozvojom vnútorného obchodu sa Brezno stáva dôležitým komunikačným uzlom na trase z Horehronia do Banskej Bystrice, z Pohronia do Liptova, Spiša, Gemera a do Malohontu. Svojou poľnohospodárskou výrobou, remeslami a vyšším stupňom organizácie spoločenského života bolo priaznivým prostredím pre priemyselné prevádzky.

Nové železiarne s osadami a obcami vznikali dokonca v chotári mesta (Bystrá, Pohronská Polhora, Michalová), lenže v odľahlých a ešte neosídlených oblastiach. Napriek všetkým týmto možnostiam a prednostiam industrializácia mesto vlastne obišla a proces urbanizácie nedostal potrebnú dynamiku. Mesto nadobudlo a uchovalo si roľnícky charakter, a tak sa aj progresívnejšie érty v sociálnej štruktúre jeho obyvateľov prejavili oneskorene a so značnými sociálno-politickými prekážkami.

V čase povýšenia Brezna na mesto boli v okolí Ľubietovej výnosné bane na meď, ktorých prevádzku svojimi pôžičkami a investíciami umožňovali banskobystrickí mešťania. Pri baniach nepochybne boli aj taviace zariadenia. Výnosnosť baní viac určovali možnosti povrchovej ťažby ako kvalita rudy. Všetko nasvedčovalo na ěřveľkorysejší vývoj. Mesto vlastnilo ďalšie ekonomické a sociálne podniky (mlyn kúpele, oslobodenie od cirkevného desiatku). Začiatkom 16. storočia aj ľubietovské bane ovládali Thurzovci. Podľa výkazu tajovskej huty v ľubietovských baniach (na Kolbe) sa ťažila len druhoradá meď. V nasledujúcom období je banská a hutná prevádzka zdokumentovaná tak torzovito, že si nemôžeme urobiť obraz ani o tom, kto, kde a vlastne čo ťažil. Neťažila sa iba meď, ale aj olovo a železo.

V roku 1563 celý banský revír prehliadla odborná komisia a zistila že ľubietovské bane sú zanedbané, okolité lesy zdevastované uhliarmi a pastiermi a bane na Ponikách málo pcrspektívne.V ľubietovských baniach sa po Thurzovcoch uplatňovali predovšetkým banskobystrickí ťažiari. Finančne im pomáhali obchodníci a nepriamo aj komora, ktorá mala monopol na výrobu medi a trh s ňou. V roku 1629 sa pracovalo v dvoch baniach, v jednej bola hrubšia žila v druhej len na 2-3 prsty. Podnikateľskú aktivitu podporovala predovšetkým Ľubietová. Pri obnove ďalších baní bola ochotná poskytnúc ťažiarom zadarmo drevo v hodnote 300 zlatých. Na lúke zvanej Peklo postavila taviacu pec. Keď komora odmietla zvýhodňovať ľubietovských ťažiarov pri preberaní medi, prevádzka baní začala byt' pre nich stratová. Komisia, ktorá navštívila ľubietovský revír v roku 1634 našla väčšinu baní mimo prevádzky, dokonca zavalených. Keď bane opustil posledný ťažiar, Ľubietová ich ponúkla Banskej Bystrici, ktorá v roku 1675 odkúpila za 600 zlatých polovicu dvoch baní (Trojičnej a Helenbach) a zaviazala sa investovať na obnovenie ich prevádzky ďalších 600 zlatých.

Ľubietová sa na prevádzke baní zúčastňovala iba s finančnou pomocou Banskej Bystrice, a pretože dlhy nevedela zaplatiť, odstúpila veriteľovi aj svoje banské podiely. Po málo efektívnych rokoch a pokusoch koncom roku 1720 Banská Bystrica vrátila bane Ľubietovej. Ľubietová si našla nového partnera - banskú komoru, ktorej záujem trval len asi dve desaťročia. Po roku 1746 sa mesto namáhalo s baňami samo najviac preto, aby nestratilo politicko-spoločenské postavenie banského mesta, člena Zväzu stredoslovenských banských miest. V decembri roku 1810 prevzal potom všetky bane štát a ťažil meď ešte asi štyridsať rokov. Aj Ľubietová mala v zálohu bane na železo. Z prvých písomných správ o ťažbe železa, pochádzajúcich z prelomu 16. a 17. storočia, sa dozvedáme o starých, opustených baniach. V priebehu 17. storočia sa nafáralo niekoľko sľubných železnorudných žíl a lokalít, napríklad Jamešná na svahoch Vepra.

Vysoká pec v Ľubietovej postavená miestnym ťažiarstvom patrila k prevratným technickým novinkám v hutníctve železa a ľubietovské ťažiarstvo malo ambície prevziať aj jarabský revír, ktorý predčasne vyčerpal Brezňanov. Stačilo však necelé storočie a Ľubietová zostala zastúpená v takom nádejnom ťažiarstve iba symbolicky, takže sa ani železohutníctvo nestalo základňou ďalšieho ekonomického a spoločenského rozvoja mesta. Komora, reprezentujúca feudálny štát, ani tu nikdy neprihliadala na regionálne potreby, hoci ťažila z prírodného bohatstva tohto kraja a z jeho fyzických zdrojov. Poľnohospodárstvo na teritóriu mesta poskytovalo šance iba na prežitie.

Mestu patrili dve poddanské obce - v čase tereziánskej reformy bolo v Strelníkoch 43 domácností (z toho 10 želiarskych) a na Povrazníku 12. Poddaní obrábali mestské polia a lúky. Do Ľubietovej vozili potrebný stavebný materiál, na mestskú pílu pravidelne kláty a z píly dosky do mesta, k vápenici vápenec a drevo a odvážali vápno, do Ľubietovej vozili mlynské kamene a soľ z Banskej Bystrice. Boli povinní voziť mestských pánov po služobných cestách a mestskému notárovi deputátne drevo. Vozili aj drevo do pivovaru, ale za to ich mesto platilo. Celé Strelníky platili mestu nájomné 69 zlatých a 2 graj. (od niektorých polí a lúk duplicitne - aj mestským „pátrom“ 17 zlatých) a Povrazník 10 zlatých 30 graj.

1. časť   2. časť   3. časť