Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Chemické vzdelávanie na baníckej akadémii v Banskej Štiavnici (2. časť)
zdroj: www.historia.szm.sk
pridané: 20.8.2009

Antonio Scopoli

Najväčší rozmach vedeckého bádania a svetové meno nielen ako technická vysoká škola, ale aj ako významné centrum vedeckého bádania v chémii a metalurgii nadobudla banskoštiavnická akadémia v období rokov 1779-1792, keď tu na katedre chémie, mineralógie a metalurgie pôsobil Scopoliho nástupca, vynikajúci chemik, absolvent akadémie Anton Ruprecht, rodák zo Smolníka. Už hneď po svojom nástupe podal požiadavku na rozsiahle opravy školskej budovy a dokonalejšie vybavenie chemického laboratória. Popri veľkom množstve laboratórnych látok a potrieb z domácich zdrojov zadovážil aj množstvo chemických látok a minerálov z celej Európy. V rokoch 1782-1785 sa Ruprecht intenzívne zaoberal problémom telúru a prácami jeho objaviteľa F. Müllera, žiaka M. Jacquina. Pre svoje pokusy vybavil chemické laboratórium, ktoré vzbudzovalo obdiv celej európskej verejnosti najmodernejším zariadením, takže sa tu dali prevádzať i najnáročnejšie experimenty.

Dobrá povesť tohto laboratória do Banskej Štiavnice priviedla k štúdiu aj takých známych európskych vedcov ako boli taliansky fyzik Volta a chemici Tondi, Savaresi a ďalší. Ruprecht vo svojej výskumnej práci dospel až k objavom bária, vápnika, horčíka, hliníka, mangánu i volfrámu, no nedokázal ich ešte presne identifikovať. S Ruprechtovým menom je neodmysliteľne spojené zavedenie tzv. európskej amalgamácie. V súčinnosti s Ignácom Bornom, autorom tejto metódy, ju prvýkrát vyskúšali v Sklených Tepliciach roku 1786, v prvej amalgamačnej hute na svete, vybavenej špeciálnym hutníckym zariadením, ktorej výstavbu viedol práve A. Ruprecht. A. Ruprecht sa zaslúžil aj o dobudovanie skutočne reprezentačnej mineralogickej zbierky štiavnickej akadémie, ktorej základ tvorili predovšetkým exempláre zo slovenských baní a banských oblastí habsburskej monarchie. A. Ruprecht ju systematicky doplnil o minerály z celého sveta, ktoré získaval prostredníctvom vyslanectiev, kúpou alebo výmenou za minerály zo slovenských banských revírov.

Ďalšou pozoruhodnosťou akadémie bol aj postupne budovaný kabinet modelov. Zbierky rozličných pomôcok, prístrojov pre banské meračstvo, úpravníckych a skúšobníckych zariadení, hutníckych pecí a strojov slúžili nielen ako názorná vyučovacia pomôcka, ale aj ako modely projektovaných veľkých strojov na skúšanie v malom. Výborne bola vybudovaná aj akademická knižnica, obsahovala všetko, čo vtedy mohla pre prírodovedné a technické vzdelávanie, tlač poskytnúť. Ako vyplýva zo zachovaných inventárov tejto knižnice, už v roku 1780 obsahovala 1826 titulov, čo predstavovalo 2411 samostatných knižných jednotiek.

V poslednej tretine 18. storočia, v období svojho najväčšieho rozkvetu, sa štiavnická akadémia stala uznávaným vedeckým centrom Európy, navštevovaným mnohými významnými európskymi vedcami. Banskú akadémiu v Štiavnici navštívili v tom čase okrem iných aj profesor Muray zo Švédska, Dr. Jerešovský z Ruska, profesor B. Hacquet a škótsky lekár a prírodovedec R. Towson, ktorí sa o nej a jej poslucháčoch vyslovili s veľkým uznaním.

Významným ocenením vedeckej práce štiavnickej banskej akadémie bolo uznanie, ktorého sa dostalo jej 15 profesorom, asistentom a poslucháčom, ktorých súdobí francúzski vedci Lavoisier, Berthollet, Fourcroy a Morveau menovali priateľmi antiflogistického systému, ktorým venovali nemecký preklad svojho diela (Methode de Nomenclature chémique), ktoré vyšlo roku 1793 vo Viedni.

Dôkazom dobrej povesti akadémie bol aj záujem o jej absolventov v zahraničí. Napríklad absolventi akadémie sa zúčastnili známej banskej expedície baróna von Nordenflychta do Ameriky roku 1788 a získali tam významné postavenie. Viacerých diplomovaných akademikov pre svoje americké bane najala anglická banská spoločnosť. Ďalších 12 začiatkom 18. storočia povolal do svojich služieb sultán Mohamed, z ktorých jeden tu dosiahol až hodnosť riaditeľa baní tureckej ríše. Ďalší dvaja absolventi, jeden ako profesor a druhý ako vedúci laboratória, pracovali v Mexiku.

Zatiaľ čo posledná tretina 18. storočia bola obdobím najväčšieho rozkvetu štiavnickej akadémie, predstavuje prvá polovica 19. storočia v jej vývoji etapu stagnácie a hľadania. Bolo to obdobie, keď si priemyselná revolúcia, prebiehajúca v krajinách západnej Európy so svojím rozvojom strojovej továrenskej výroby vynútila potrebu novoorientovaných kádrov, čím dala podnet k vzniku moderného typu technických škôl - polytechník, ktoré začali v pertraktovanom období po vzore Paríža vznikať vo všetkých kultúrnych európskych centrách. Na štiavnickej akadémii sa však i naďalej zotrvávalo na tradičnom encyklopedickom spôsobe výučby a k zavedeniu špecializácie štúdia sa prikročilo oveľa neskôr. Hlavnou príčinou zaostávania tohto nového trendu vývoja v Uhorsku bolo zámerné udržiavanie prežitého feudálneho poriadku, ktorý sa stal brzdou rozvoja kapitalistických výrobných síl a tým i dôvodom oneskoreného nástupu priemyselnej revolúcie v našich krajinách.

Ďalším faktorom prehlbujúcim krízu, v ktorej sa akadémia nachádzala, boli národnostné rozpory, ku ktorým začalo dochádzať už v 30-tych rokoch v súvislosti s narastaním maďarizačných snáh, a ktoré vyvrcholili v revolučnom roku 1848 odchodom 133 nemeckých a českých poslucháčov z akadémie. Táto skutočnosť mala za následok, že roku 1849 došlo k zriadeniu vyšších banských učilíšť v Loebene v Rakúsku a v Příbrame v Čechách, ktoré boli roku 1865 povýšené na banské akadémie, čím štiavnická akadémia prestala byť jedinou školou svojho druhu s pôsobnosťou pre celú monarchiu. Definitívne svoj medzinárodný význam štiavnická akadémia stratila roku 1867, po zavedení vyučovacej reči maďarskej namiesto nemčiny. Snahu vymaniť sa z krízovej situácie vlastnými silami a zaviesť na akadémii vhodný systém štúdia zodpovedajúci požiadavkám doby, možno badať z viacerých reforiem štúdia, ku ktorým v tomto období postupne došlo.

Predovšetkým to bolo rozdelenie banského a lesníckeho štúdia zriadením samostatného ústavu lesníctva roku 1809, čo sa prejavilo i v zmene názvu školy na Banskú a lesnícku akadémiu. Začiatkom dvadsiatych rokov prinieslo zásadnú zmenu a zvýšenie úrovne výučby matematiky a fyziky zavedenie prednášok z vyššej matematiky, ktorých náplňou bolo diferenciálny a integrálny počet. Za zavedenie prednášok z vyššej matematiky, ktorá sa dovtedy v rámci monarchie prednášala len na pražskej univerzite, patrí zásluha profesorovi matematiky a mechaniky Jozefovi Shitkovi, odborníkovi v hydrodynamike, ktorý prepracoval teoretické princípy a technicky zlepšil Hellove vodostĺpcové stroje. Pribudli aj nové katedry. Roku 1839 Katedra rysovania a deskriptívnej geometrie, roku 1840 Katedra geológie, na ktorej takmer 30 rokov pôsobil profesor geológie Ján Petko, rodák z Drietomy, pod vedením ktorého dosiahla katedra vysokú úroveň.

Roku 1846 došlo ku zmene aj v riadení školy. Riaditeľom akadémie zostal naďalej hlavný komorský gróf, avšak pre spravovanie školy bolo vymenované samostatné kolégium - senát. Doba štúdia sa pre banských poslucháčov predĺžila na štyri roky a pre lesnícke štúdium zostala trojročná. K ďalším vynikajúcim osobnostiam a vedecky činným odborníkom, pôsobiacim v tom čase na akadémii, patrili i profesori chémie Michal Patzier a Alojz Wehrle, fyzik a matematik Kristián Doppler, známy odborník v optike a akustike (tzv. Dopplerov princíp). Vysokú odbornú úroveň mal aj mesačník akadémie Banícke a hutnícke listy, ktorý vychádzal v maďarčine od roku 1868. Zavŕšenie tohto obdobia stagnácie a zároveň ustálenie vyučovacieho systému školy prinieslo až zavedenie špecializácie štúdia v roku 1872, keď bolo banské štúdium rozdelené do štyroch odborov – banského hutníctva farebných kovov, hutníctva a železa, banského strojníctva a staviteľstva a štúdium lesníctva do dvoch odborov – všeobecného lesníctva a lesného inžinierstva. Prijatím špecializácie štúdia na Banskej a lesníckej akadémii a zriadením polytechniky v Budapešti (1850) bol aj v Uhorsku vytvorený ucelený systém vysokého technického školstva, nevyhnutného pre ďalší rozvoj práve nastupujúcej priemyselnej revolúcie v našich krajinách.

Dobrú vedeckú povesť štiavnickej akadémii pozdvihli aj profesori Š. Farbaky, Š. Schenek, E. Hermann, O. Csétti, A. Kerpelly a mnohí iní.

Po zrušení odboru strojného a staviteľského roku 1895 sa štúdium na akadémii rozčlenilo do štyroch odborov (pôvodný názov fakúlt) – banského inžinierstva, železohutného inžinierstva, kovohutného inžinierstva a lesného inžinierstva. V školskom roku 1904/1905 bolo štúdium predĺžené na 4 roky aj pre odbor lesného inžinierstva a zmenený názov akadémie na Vysokú školu banskú a lesnícku na čele s rektorom voleným na 2 roky. Škola sa končila štátnou záverečnou skúškou a absolventi mali právo používať titul "inžinier".

V tejto podobe škola pretrvala až do roku 1918, keď spolu so zánikom rakúsko-uhorskej monarchie skončila aj jej činnosť. Československá vláda po odmietnutí prísahy vernosti novovzniknutej československej republike profesorským zborom školy ju v januári 1919 zrušila, čo bola pre ďalší rozvoj technických vied na Slovensku, ktoré zostalo takmer celých dvadsať rokov bez vysokého technického školstva, nenahraditeľná strata. Len s poľutovaním dnes možno konštatovať, že československá vláda neprejavila v tom čase dostatočný záujem o jej záchranu a odmietla všetky návrhy na jej obnovenie. Napriek prerušeniu činnosti štiavnickej akadémie bohaté tradície, ktoré svojím pôsobením vytvorila, nezanikli. Na Slovensku i naďalej pôsobili v oblasti baníctva, hutníctva a lesníctva mnohí z jej absolventov. Boli to práve oni, ktorí sa v čase predmníchovskej republiky aktívne zapojili do širokého frontu bojovníkov za zriadenie vysokého technického školstva na Slovensku.

Po vzniku Slovenskej vysokej školy technickej nachádzame mená absolventov štiavnickej akadémie medzi jej prvými učiteľmi i akademickými funkcionármi napr. rektorom SVŠT a dekanom Odboru lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva bol profesor S. Kriška a prodekanom Baníckej fakulty SVŠT profesor S. Hlôška, obidvaja absolventi štiavnickej akadémie. V rokoch 1941-1952 bolo súčasťou Slovenskej vysokej školy technickej aj oddelenie banského inžinierstva a v rokoch 1939-1946 aj oddelenie lesného inžinierstva, ktoré výchovou banských a lesných inžinierov priamo nadviazala na pôsobenie štiavnickej akadémie. Týmto obnovením kontinuity výchovy banských a lesných inžinierov na Slovensku sa práve Slovenská vysoká škola technická stala pokračovateľkou a dedičkou bohatých tradícií technického vzdelávania, vytvorených jej predchodkyňou Baníckou a lesníckou akadémiou.

Význam Baníckej akadémie

Význam baníckej akadémie aj na tomto úseku presahoval hranice bývalej monarchie. Jej profesori v priebehu celej druhej polovice 18. storočia nadväzovali vedecké kontakty s odborníkmi v zahraničí a naopak, svojimi technickými objavmi dokumentovali vysokú úroveň slovenského baníctva a rozvoj všetkých vedeckých disciplín, no najmä chémie. Výsledky ich výskumov alebo správy o nich boli publikované nielen v odborných časopisoch habsburskej ríše, ako napríklad vydávaných Abhandlungen einer Privatgesselschaft in Böhmen, vo viedenských Privilegierte Anzeigen, ale od osemdesiatych rokov aj v zahraničných časopisoch. Z nich treba spomenúť Journal Chemische Annalen, Bergmannische Journal, ktorý vychádzal vo Freibergu a francúzsky odborný časopis Journal des mines.

Pôvod banskoštiavnickej akadémie nesiahal do dávneho stredoveku ako pražskej Karlovej univerzity alebo bratislavskej Academie Istropolitany. Ani dĺžka trvania tejto školy sa nedá porovnať s chýrnymi európskymi univerzitami. Na pôvodnom mieste existovala viac ako 150 rokov. Stačilo to však na to, aby si vydobyla jedno z najčestnejších miest medzi vtedajšími vysokoškolskými ustaňovizňami na svete, ba aby ich v mnohom aj predstihla. Vznik aj činnosť tejto školy boli neodmysliteľne zviazané s našim najvýznamnejším banským mestom v minulosti – Banskou Štiavnicou. Banskoštiavnická Banícka akadémia bola v 2. polovici 18. a v priebehu 19. storočia naozajstnou kolískou vedy a nositeľkou pokroku nielen v oblasti baníctva a hutníctva, ale aj mnohých viacerých prírodovedných disciplín, predovšetkým chémie.

Požitá literatúra

1. AGRICOLA, G.: Dvanáct kníh o hornictví a hutnictví. Praha : Národní technické múzeum, 1976, 504 s.
2. ČEČETKA, J., VAJCÍK, P.: Dejiny školstva a pedagogiky na Slovensku do prvej svetovej vojny, Bratislava : SPN, 1958, 133 s.
3. Editions Jacq des Gabay: Antoine Laurent Lavoisier – Traité elementaire de chimie. http://www.gabay.com/sources/Liste_Fiche.asp?CV=103 , 2000.
4. FOLTA, J., NOVÝ, L.: Dejiny prírodných vied v dátach. 1. vyd. Bratislava : Smena, 1981, 376 s.
5. KOPÁČ, J.: Dejiny školství a pedagogiky v Československu. 1 vyd. Brno : PF UJEP, 1971, 225 s.
6. SERÁTOR, M., LINKEŠOVÁ, M.: Kapitoly z histórie chémie. 1. vyd. Trnava : PF TU, 2000, 108 s. ISBN 80-88774-77-2.
7. SMIK, L.: Dejiny prírodných vied so zameraním na chémiu. 1. vyd. Košice : PF UPJŠ, 1988, 151 s.
8. TOMEČEK, O. – HERČKO, I.: Chémia a mineralógia na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. 1 vyd. Banská Bystrica : SCHS, 2001, 125 s. ISBN 80-967846-3-3.

Zuzana Višňovcová, Katedra chémie FPV UMB

Banská Štiavnica. Foto: rs