Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Jezuiti v Banskej Štiavnici (2. časť)
zdroj: www.jezuiti.sk
pridané: 29.11.2009

Pokojná činnosť

Roku 1710 jezuiti sa vrátili do Banskej Štiavnice a usilovali sa nanovo vybudovať a rozvinúť apoštolskú činnosť. Práve v tom istom roku zúrila v meste morová epidémia, ktorá si vyžiadala okolo 6000 obetí, asi polovicu obyvateľov mesta. Pátri vtedy nasadili všetky sily na pomoc chorým, umierajúcim, bezprístrešným vojnovým zajatcom. V tejto službe sa osobitne vyznačil P. Andrej Kontil. (Potom ešte jedenásť rokov pracoval ako misionár v okolí Banskej Štiavnice. Narodil sa v Poprade roku 1679, do Spoločnosti vstúpil roku 1696, zomrel v Skalici roku 1744.)

Po týchto bolestných skúškach a neistotách štiavnickí jezuiti mohli v 18. storočí v pokoji rozvinúť svoju činnosť v škole i v pastorácii. Náboženský stav v polovici 18. storočia: v meste bolo asi 80% katolíkov, okolie bolo celé katolícke. Až do konca svojho pôsobenia jezuiti získavali ročne priemerne štyridsať konvertitov. Dôstojnou oslavou storočnice pôsobenia Spoločnosti Ježišovej v Banskej Štiavnici bola stavba kalvárie ako prejav vďačnosti Bohu. So stavbou sa začalo roku 1744, práce trvali do roku 1751; 22 kaplniek kalvárie tematicky originálne riešených je citlivo vložených do prírodného prostredia. Stavbu viedol P. František Perger.

Pre slovenských pútnikov a návštevníkov kalvárie vydali už roku 1748 v Trnave knižku: „Krátke naučení ročních pobožnostech a odpustkov v Stiavnicy na novovystavenej hore Kalvarii co tam na svatých Schodach za obvzláštné sv. reliquie sa nacházejú“. Štiavnickí jezuiti mali na starosti aj pastoráciu na okolí mesta: pôsobili v Banskej Belej, Kolpachu, Piargu, Štefultove, Žakýli a Teplej, stálu misijnú stanicu mali na „Windšachte“ – v Štiavnických Baniach. Táto misia sa stala roku 1746 samostatnou rezidenciou.

Po dokončení kalvárie štiavnickí jezuiti pokračovali v čulej stavebnej činnosti. Veľké starosti mali so stavbou rezidencie v rokoch 1755-58. Vyriešili to tak, že dve renesančné budovy, ktoré dovtedy používali, spojili v jeden barokový stavebný celok. Roku 1759 posvätili základný kameň mohutného Trojičného súsošia. Súsošie navrhol a postavil sochár Dionýz Stanetti; dielo bolo dokončené roku 1764. V rokoch 1760 až 1762 jezuiti postavili novú budovu gymnázia, roku 1766 budovu rezidencie v Štiavnických Baniach. Personálny stav štiavnickej rezidencie v 18. storočí (včítane rezidencie v Štiavnických Baniach): v roku pátri magistri rehoľní bratia spolu

1717 6 - 1 7
1725 6 - 1 7
1735 8 - 3 11
1740 8 1 3 12
1745 10 1 3 14
1750 9 4 3 16
1755 11 2 3 16
1760 11 3 3 17
1770 17 - 3 20

Superiori rezidencie (súčasne zastávali úrad farára)

1710-1713 Adam Kirchmajer
1713-1716 Bartolomej Pirger
1717-1721 Gašpar Riss
1722-1724 Krištof Goldschmid
1725-1728 Filip Pez
1729-1733 Jozef Müller
1734-1737 Šebastián Šteiner
1738-1741 Godfried Pamer
1742-1743 Ján Pirolt
1744 Anton Grüber
1745-1746 Filip Pez
1746-1751 Šebastián Jenig
1752-1762 Benedikt Mayerl
1763-1773 Michal Münich

Pastoračná činnosť. Gymnázium

Hlavným poslaním jezuitov v Banskej Štiavnici bola pastoračná činnosť, lebo v tomto kraji v 16. a 17. storočí sa celkom rozpadla základná cirkevná štruktúra. Ich poslaním bolo obnoviť túto štruktúru a to sa im podarilo. Zvládli aj pastoráciu prudko sa rozvíjajúceho banského mesta. Keďže obyvateľstvo bolo slovenskej a nemeckej národnosti, aj zloženie rezidencie tomu zodpovedalo: polovica pátrov mala určenie ako nemeckí kazatelia, katechéti, spovedníci; polovica ako slovenskí kazatelia, katechéti a misionári na okolí. Ako slovenskí kazatelia a misionári pôsobili v Banskej Štiavnici a na okolí pátri Andrej Kontil, Juraj Peško, Martin Stiffa, Andrej Hodermarský, Daniel Dubravius, Andrej Cervini, Ján Tamáši, Martin Cár, Juraj Poštek, Ján Astl, Štefan Rajčáni, Ján Trsťanský, Ján Stančák, Michal Frigeri, Andrej Beznic, Andrej Lumtzer, Juraj Mihalec, Ján Holinský, Štefan Lipkai, František Estereicher, Andrej Petrovič, Michal Münich.

Popri pastoračnej starostlivostí jezuiti už od začiatku viedli školu, nižšie gymnázium, na ktorom učil spočiatku jeden páter a jeden svetský učiteľ. Okrem toho jeden páter mal na starosti určitý dohľad na ľudové školy. Roku 1750 jezuiti zriadili úplné gymnázium zavedením ročníka rétoriky. Ako na iných jezuitských školách aj v Štiavnici žiaci hrávali divadlá a mávali verejné deklamačné vystúpenia. Roku 1757 hrali Júdu Makabejského, roku 1759 Teofila, roku 1760 O troch babylonských mládencoch. — Po zriadení Banskej akadémie niektorí pátri prednášali aj na nej. Tak od roku 1766 P. Mikuláš Poda bol profesorom mechaniky a hydrauliky.

Horlivé pôsobenie jezuitov v Banskej Štiavnici malo odozvu aj v kňazských a rehoľných povolaniach. Zo Štiavnice a okolia pochádzali pátri: Ján Adami, Martin Babič, G. Gašpar, Maximilián Hell, Ľudovít Jungen, Ignác Kolakovský, Matej Korponai, Samuel Mainx, Jozef Martinides, Ján Schwelner, František Walitzek, rehoľný brat Martin Javorek a ďalší.

Ako vidno z uvedených faktov, štiavnickí jezuiti v polovici 18. storočia naplno rozvíjali svoju pastoračnú, školskú a stavebnú činnosť. Tým ťažšie ich muselo zasiahnuť ako bolestná rana zrušenie Spoločnosti roku 1773. Pátri zostali ešte niekoľko rokov na svojich miestach. Roku 1776 gymnázium odovzdali piaristom. P. Michal Münich spravoval faru, ale odmietol stať sa farárom. Roku 1780 ju odovzdal diecéznemu kňazovi. Spoločníci Ježišovi nastúpili krížovú cestu, ktorej monumentom je dodnes jedinečná štiavnická Kalvária.

Zdroj: Emil KRAPKA, Vojtech MIKULA, Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, Dobrá Kniha, Cambridge 1990, s.135-138.

Trojičný stĺp. Foto: rs