Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hnilčík (2. časť)
zdroj: www.hnilcik.ocu.sk
pridané: 18.4.2010

V povojnovej Československej republike naďalej dominuje baníctvo ako hlavné povolanie tunajších obyvateľov. Prízrak celosvetovej hospodárskej krízy sa vynoril pozvoľna a fatálnym spôsobom poznačil osud hnilčíckeho baníctva. V roku 1922 banský závod Bindt stratil samostatnosť a bol včlenený do závodu v Máriahute.

V rokoch 1922-1923 a 1932-1937 bane neťažili (pracovali v udržiavacom režime) v dôsledku hospodárskej krízy. V roku 1931 sa však definitívne zastavilo dobývanie železnej rudy na Roztokoch, pričom likvidácia závodu prebiehala do roku 1937. Svetovú hospodársku krízu a 2. svetovú vojnu prežilo iba dobývanie rúd na Grétli.

Po zastavení baní stratili tunajší ľudia zamestnanie. Niektorí riešili neradostnú situáciu vysťahovaním sa do Ameriky, iní si našli prácu pri výstavbe železničnej trate Margecany - Červená skala. V súvislosti so stavbou tejto železnice zriadila stavebná firma Bartha a Holý v roku 1932 pod kopcom Zlatník kameňolom na výrobu štrkov, používaných pri stavbe koľajového lôžka trate.

Druhá svetová vojna patrí medzi ďalšie tragické obdobia v živote tunajších ľudí. Neistotu vyvolal najmä zámer velenia ustupujúcich nemeckých vojsk vybudovať v okolitých kopcoch silné obranné línie. Na Hlinisku i Trubačovci dodnes môžeme nájsť v lesoch dlhé línie zákopov, ktoré pretínali naprieč aj hnilčícku dolinu pri Gezwängu.

Povojnové obdobie charakterizuje obnova zničených banských zariadení na Grétli.

Na Hnilčík prichádza na svoje nové pôsobisko kňaz František Hadri-Drevenický, básnik, lokálny historik a etnograf. Hneď na začiatku svojho pôsobenia sčítava svoje ovečky: v celom Hnilčíku v roku 1945 spolu žije 1 528 ľudí, z toho 578 v spodnom Hnilčíku, 463 v hornom Hnilčíku, 222 na Roztokoch, 82 v Domkoch a 183 na Bindte. Vývoj populácie v ďalšom období charakterizuje neustály pokles, najmä v 50. a 70. rokoch, keď množstvo ľudí odchádza za prácou, alebo za pohodlnejším životom v mestských sídliskách. V rokoch 2000-2002 klesá počet obyvateľov pod hranicu 500 obyvateľov, obrat nastáva až v súčasnom období.

Tesne po 2. svetovej vojne Hnilčík nemal súčasnú podobu. Vedľa seba jestvovali dve administratívne jednotky: spodná časť spolu s Bindtom a osadou Delava tvorili obec Hnilčík, horná časť (od Chotára po Furmanec spolu so Zimnou dolinou, Roztokami, Cechami a Štolvekom) patrili ako miestna časť - osada Hnilčik pod mesto Spišská Nová Ves. V roku 1959 sa uskutočnila územná reorganizácia: k obci Hnilčík pričlenili osadu Hnilčík a Roztoky, odčlenená bola osada Delava (pričlenená k obci Hnilec). V roku 1962 obec nadobudla súčasnú administratívno-správnu podobu (vznikol súčasný kataster).

Povojnové obdobie sa vyznačuje aj vybudovaním infraštruktúry v obci. V roku 1957 sa zavádza verejný telefón, pričom až v roku 1970 sa zaviedla automatická telefónna centrála a telefóny do bytov občanov. V roku 1957 došlo k elektrifikácii obce. Ukončuje sa na Bindte v roku 1960, v roku 1966 sa elektrifikujú osamelé osady Cechy - Štolvek a horáreň na Grétli. Štátnu cestu, dovtedy „prašnú“, začal rekonštruovať štát od roku 1960. V obci rekonštrukcia cesty pokračovala v rokoch 1961 – 1966. Cestu pokryl asfalt.

V samotnej obci pribudli viaceré stavby. V rokoch 1951-1953 bola vybudovaná tzv. slobodáreň. V ubytovni pôvodne bola aj závodná kuchyňa (do roku 1957), neskôr bufet, predajňa mäsa a kino. V blízkosti vystavali aj zdravotné stredisko (tzv. Ambulačku), v ktorom ordinoval obvodný lekár dvakrát do týždňa, detský lekár raz do týždňa a zubný lekár dvakrát do týždňa. Zdravotné stredisko slúžilo do roku 1965. Na celom Hnilčíku v roku 1957 fungovali 4 základné školy (na Bindte, v obci, v osade, na Roztokoch) a jedna materská škola (Hnilčík - obec). Od 1. marca 1958 začal fungovať v Hnilčíku poštový úrad.

Výkopom 4. mája roku 1959 sa začala výstavba kultúrneho domu, pričom už 31. decembra toho istého roku ochotníci osvetovej besedy v novej sále zahrali divadelnú hru Alojza Jiráska Kolíska v réžii baníka Jána Golitku. Úplné dokončenie výstavby kultúrneho domu bolo až v roku 1963.

Prvý skupinový vodovod vybudoval Štefan Faith so susedmi na Furmanci, keď zachytili prameň pod horou Zlatník. Zdrojom vody bola banská voda zo štôlne Georgi (ľudovo Jorga), kde sa zriadil zásobník a osadilo potrubie. V rokoch 1994-1995 vybudovali nový vodojem s obsahom 100 m3 v dolnej časti Hnilčíka pri ústí dolinky Tokárne. Obecný úrad v rokoch 1996-1997 postavil pri ústí štôlne nový vodojem s kapacitou 30 m3 a rozvod vody do celej osady i na Poľanu. Dnes voda postačuje pre starousadlíkov, ako aj pre chalupárov a chatárov.

Po roku 1989 zanikla aj posledná baňa na Novej štôlni. Po zmene spoločenských pomerov prestal štát poskytovať Železorudným baniam, š.p., Spišská Nová Ves cenové dotácie na ťažbu a spracovanie železných a medených rúd. Medená ruda z ložiska Gezwäng žila bola už predtým hlboko stratová, keď náklady na jej vydobytie, dopravu a úpravu na medený koncentrát boli až niekoľkonásobne vyššie ako odbytové ceny - po roku 1989 porovnávané so svetovými cenami. Nové spoločenské podmienky mali negatívny vplyv aj na ďalších obyvateľov Hnilčíka, ktorí vplyvom konverzie strojárskej výroby a zániku textilného a nábytkárskeho priemyslu v okresnom meste stratili zamestnanie. Vysoká nezamestnanosť v regióne sa odrazila aj na obecnej úrovni.

Obecná samospráva si uvedomila potrebu koncepčného riešenia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych problémov obce a dala si vypracovať strategické rozvojové dokumenty. Prvým z nich je Pre-feasibility štúdia mikroregiónu Hnilčík a okolie (vypracovala Architektonická kancelária Ing. Arch. Františka Papcúna, Markušovská cesta 1, 052 01 Spišská Nová Ves), druhým je Plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Hnilčík, spracovaný kolektívom: Dipl. Ing. Ján Ondarišin – regionálny rozvoj a cestovný ruch, Jana Sámelová - projektový manažer, Ing. Miriam Harnišová - stavebníctvo, životné prostredie, starosta obce - p. Fabián, členovia obecného zastupiteľstva.

Mapa