Minerály a horniny Slovenska :: prepni na celú stránku
|
Zbieranie minerálov |
Trlenská dolina (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané: 1.8.2010
Na výlet do Trlenskej vyrážam z Ružomberka na bicykli – je pracovný deň, utorok, ale popoludní mám možnosť vyraziť, takže neodolávam. Nasadám na tátoša a vyrážam. Prechádzam ružomberským sídliskom Baničné, ktoré leží na vyvýšenine pod masívom Sidorova a Veľkej skaly na úpätí Veľkej Fatry.
Spúšťam sa dole k rieke Revúcej a prichádzam na červenú cyklotrasu do Korytnice. Postupujem proti prúdu po bývalej trase úzkokoľajky „Korýtko“. Cestička je za Ružomberkom na niekoľko sto metroch v hroznom stave, nie, že by bol asfalt rozbitý, ale je tak hrboľatý, že sa dá ísť len minimálnou rýchlosťou.
Biely Potok
Po šiestich kilometroch jazdy prichádzam do mestskej časti Biely Potok ktorá je vlastne samostatnou obcou, len administratívne spadá pod Ružomberok. Po ľavej strane mám veľké dolomitové kameňolomy na Skalke a Bielej púti. Napravo prechádzam popod už „zrekultivovaný“ vápencový lom pod Sidorovom. V Bielom Potoku sa našťastie hrboľatý asfalt končí, cesta vedie teraz po dedinských uliciach. Mám krásny výhľad na Sidorovo priamo z jeho úpätia. Prechádzam popri doline Uhlisko, kadiaľ vedie žltý turistický chodník na Vlkolínec.
Po ďalších dvoch kilometroch cesty s miernym stúpaním a klesaním sa dostávam k ústiu Trlenskej doliny. Dolina začína pod neďalekým fatranským Šiprúňom (1465m) a má smer východ-západ. Zastavujem na chvíľu a dávam si pauzu.
Dogerské skaly
Sú jednou z prírodných pamiatok doliny, ktorá si zasluhuje pozornosť najmä paleontológov. Ako už názov (trochu umelý myslím) napovedá, jedná sa o dogerské súvrstvia rohovcových vápencov, ktoré sa nachádzajú v lesnatom teréne na strmom svahu nad cestou. Skalné útvary sú nízke, takže na prvý pohľad nie je chránené územie veľmi atraktívne. Ani sprístupnenie pre turistov, okrem údolnej cesty a niekoľkých „čiernych“ chodníkov tu nie je. Našťastie pribudli v poslednom čase informačné tabule a panely, ktoré sú inštalované pri doline.
V doline
Postupujem ďalej, najprv prudším stúpaním, potom už miernejšie hore Trlenskou. Po cca dvoch kilometroch prichádzam na pekné miesto, kde odbočuje cesta na Vlkolínec. Tu sa križujú štyri cesty – najlepšia sa stáča na sever pod nádherné bralá Sidorova, kde leží v 700 metrovej výške Vlkolínec. Ďalšia vedie ďalej popri potoku do Trlenskej pod Šiprúň. Tretia cesta vedie k chatám pod Vlčou skalou a k známej jezuitskej chate. Štvrtá cesta je tá, po ktorej som prišiel :-)
Na moje netrénované nohy je tých desať kilometrov z Ružomberka sem aj dosť, takže ďalej už nejdem. Našťastie mám možnosť si vychutnať relatívne nerušené ticho a pokoj v doline – prázdninová sezóna na Vlkolínci ešte nezačala, takže tu stojí len niekoľko áut, inak je kľud.
Keďže nechcem manželkinu trpezlivosť napínať donekonečna, balím saky-paky a otáčam sa domov. Zjazd Trlenskou po vynikajúcej rovnej ceste je nádherný – pred sebou vidím vrchol nízkotatranského Brankova. Jediný dramatický moment zažívam pri stretnutí s mikrobusom, ktorý vozí ako pravidelná linka návštevníkov z Ružomberka na Vlkolínec. Šofér sa správa na ceste ako pravý grobian, a tak hoci idem rýchlosťou len okolo 20 km/h, takmer končím v priekope, pretože do kopca uháňajúci mikrobus nemieni uhnúť ani milimeter. Ďalšia cesta domov je našťastie už pohodlná a rýchla, trvá približne pol hodiny.
Trlenská dolina