Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Zbieranie minerálov

Vlkolínec - penovce (1. časť)
zdroj: Rastislav Sabucha
pridané:
7.8.2010

Vlkolínec je známy ako jedna z pamiatkových lokalít zapísaných v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Má ale jednu veľmi peknú prírodnú zaujímavosť. Na Vlkolínec vyrážam z Ružomberka na bicykli. Postupujem po značenej cyklotrase (a zároveň zelenej turistickej značke) na juh, prechádzam sídliskom Baničné a popri záhradkárskej kolónii Kosovo vychádzam na planinku Gejdák.

Tu sa asfaltka mení na prašnú cestu a pri ďalšej záhradkárskej osade začína prudko stúpať popod Sidorovo. Zosadám z bicykla a tlačím do strmého svahu – čas mladosti a cyklistickej hrdosti už dávno pominul. Naberám výšku, sem – tam sa pokochám výhľadmi na Nízke Tatry aj dozadu na mesto. Po niekoľkých zákrutách a vcelku príjemnom stretnutí s pasúcimi sa ovečkmi vychádzam pod Krkavú skalu, kde sa cesta našťastie narovnáva a smerom k Vlkolíncu stúpa už len veľmi mierne.

Krkavá skala

Táto krásna prírodná pamiatka je dobre viditeľná z cesty, čo predtým nebolo. Teraz je pod ňou malé zarastajúce rúbanisko, ktoré vyzerá, akoby vzniklo zámerne kvôli výhľadu na ňu. Zelená turistická značka odbočuje na chodník – bývalú „Mederlyho cestu“, ktorá viedla až na Vlkolínske lúky a dalo sa po nej jazdiť vozom či kočom. Vedie tesne popod skalu. Ja však neodbočujem ale smerujem priamo k Vlkolíncu. Na konci stúpania pred dedinkou zastavujem a kochám sa výhľadom.

Nad Vlkolíncom

Pred sebou mám panorámu Šiprúňa, Polčíkova a Malina Brda, Trlenskú dolinu, vidím aj do diaľky Revúckou dolinou až ku Zvolenu. Z Nízkotatranských kopcov je na dosah Ostrô, Brankov aj Salatín. Vzadu na východe sa blýskajú Tatry. Je veľmi horúci deň – viac ako 30 stupňov, takže som aj poriadne vysmädol. Zjazd do Vlkolínca je vcelku jednoduchý, treba si však dávať pozor na kop naplaveného piesku na ceste, ktoré majú tendenciu nepríjemne točiť predným kolesom bicykla.

Na Vlkolínci sa dlho nezastavujem, je tu ľudí ako na trhu, takže stred dedinky radšej obchádzam a spúšťam sa popri preplnenom parkovisku do doliny.

Penovec

Na ceste si musím dávať veľký pozor – v letnej sezóne je preplnená autami aj pešími turistami. Výskyt penovca, ktorý mám na mysli je celkom pri ceste pred s veľkou serpentínou už pod Vlkolíncom. Vápnitá hornina sa usadzuje na mieste vytekania silného prameňa. Má bledohnedú farbu, je mäkký, niekedy sa doslova rozsýpa. Miesto je porastené vlhkomilným machom aj kríkmi. V lete je pramenný penovec menej nápadný ako v jeseni alebo na skorú jar, keď sú opadané listy.

Prístup

Najlepší je peši alebo na bicykli, ak chcete prísť autom, je lepšie ho nechať na parkovisku pri dedine alebo asi o kilometer nižšie na križovatke ciest v Trlenskej doline. Priamo pri penovci je cesta veľmi strmá a frekventovaná, často sa tu obchádzajú autá, takže by som tu radšej nezastavoval.

Robím si niekoľko záberov lokality aj okolia – krásny je predovšetkým pohľad na rozložité bralnaté Sidorovo. Horninu domov neberiem – je mokrá a rozpadáva sa – iba čo by som si zablatil ruksak.

Návrat

Čaká ma krásny, tri kilometre dlhý zjazd Trlenskou dolinou až do Bieleho potoka. Potom ešte sedem kilometrov po cyklotrase do Ružomberka. Celý výlet aj so zastávkami mi trvá rovné dve hodiny.


Vlkolínec - penovce

272
Vlkolínec - penovce

1. časť    2. časť