Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Banská Bystrica - história baníctva v regióne - 3. časť
zdroj: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu, zost. Stanislav Kmeť, Osveta Martin 1989
pridané: 2.4.2007

Na všetkých rozhodujúcich úsekoch bola výrobná a hospodárska činnosť vysoko organizovaná. Od roku 1573 až do polovice 19. storočia platil tzv. Maximiliánov banský poriadok, ktorý bol vlastne pracovným a disciplinárnym kódexom pre banské a hutné kolektívy; vyšiel aj v slovenskej mutácii. Pracovníci jednotlivých prevádzok tvorili pracovné skupiny podľa „technológie" výroby — napríklad hutu riadil šafár, pri „šmelcovacej" peci robili štyria, ak sa ruda drvila, piati. Stojí za zmienku, že v niektorých prevádzkach, napríklad v Hronci, existovala zadaptovaná cechová organizácia. Nerozhodovala síce o výrobe ako cech remeselníkov, ale o vnútornej organizácii pracovného kolektívu. Vysoký stupeň organizácie vykazujú aj tie prevádzky, ktoré svojím charakterom nenavodzovali ani počet pracovníkov, ani ich špecializáciu. Tak prácu drevorubačov riadil drevársky majster a drevorubači boli rozdelení do pracovných skupín, zvaných dingy, na čele s vedúcim, ktorý bol zodpovedný za splnenie úloh. V dingoch boli zoskupení aj uhliari.

K povinnostiam komory patrilo aj zásobovanie obilím, soľou a železom, čo bolo príčinou mnohých nedorozumení a nespokojnosti, najmä pre vysoké ceny a nekvalitný tovar. Osadníci mali k dispozícii komorské mlyny, napríklad v Riečke, Uľanke, Kostiviarskej, Starých Horách a Motyčkách, a jatky, ale najmä krčmy, ktoré komora zásobovala vlastnou produkciou (mlyny a krčmy na Handloch patrili Breznu). Komora osadníkom poskytovala aj bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a existovali už bratské pokladnice. Zdanlivo to boli výhodné sociálne podmienky, komora sa však snažila zvyšovať produkciu, ale znižovať výrobné náklady, zlacňovať predovšetkým ľudskú prácu. K otvoreným konfliktom dochádzalo najmä v čase drahoty, nedostatku životných potrieb a pri obmedzovaní pracovných príležitostí. V 17. storočí sa baníci v Španej Doline „vzbúrili" osem ráz, so svojimi sociálnymi požiadavkami vystúpili aj hutníci. Napríklad v Hronci ovládla bratskú pokladnicu správa závodu, ktorá rozhodovala o výške a podmienkach pre udelenie sociálnej výpomoci; v roku 1809 zvýšili nemocenské dávky dvojnásobne, ale spolovice ich mali uhrádzať spolupracovníci chorého, čo v roku 1810 podnietilo masové vystúpenie. Od drevorubačov komora zasa chcela „dlhšie" drevo, — teda namáhavejšiu manuálnu prácu, chcela im obmedziť chov domácich zvierat a prestať ich zásobovať obilím.

V tejto kategorizácii pracujúcich spočívala špecifickosť sociálnej štruktúry obyvateľstva. Išlo o osobne slobodných zamestnancov eráru, ktorí za svoju prácu dostávali plat, ale boli zároveň majiteľmi výrobných prostriedkov, mali pôdu a lúky a boli užívateľmi naturálnych pôžitkov. Takto sa vo výrobnom vzťahu stretávali kapitalistické a feudálne prvky. Ak v období svojho vzniku mali takéto výrobné vzťahy demokratickejší charakter ako vtedy dominujúce poddanstvo a nevoľníctvo; v 18. storočí začínajú byt' tieto feudálne prvky ich záťažou, brzdou pri formovaní sa robotníckej triedy.

Druhú, akúsi „pridruženú“ kategóriu zamestnancov mediarskeho podniku tvorili povozníci, teda poddaní obcí Majer, Riečka, Uľanka a Podlavice a čiastočne Jakub a Kostiviarska.10 Poddaní z Uľanky sa starali najmä o prevádzku komorského pivovaru a píl — rúbali a vozili pre pivovar drevo, slad a odvážali pivo na Spaniu Dolinu; na píly v Uľanke a Harmanci vozili kláty. Tieto a ostatné povinnosti vykonávali podľa dohody z roku 1692, ktorú pri tzv. urbárskych reguláciách — úprave poddanských pomerov cisárovnou Máriou Teréziou v roku 1771 a v ďalších rokoch - už nikto nevedel prečítať. Za väčšinu prác ich komora vyplácala, len niektoré práce boli kompenzované bezplatným používaním obecnej luky. Poddaní ostatných obcí vozili rudu do hút, prevážali hutné produkty zo Starých Hor do Banskej Bystrice a Tajova a od hút odvážali aj trosku. Majerčania, Podlavičania a Riečania každý tretí týždeň vozili na dvoch vozoch striebro do Banskej Štiavnice. Naspäť voziť olovo alebo „jarec" (menšie kúsky rudy) do huty v Banskej Bystrice. Z harmaneckej a uľanskej píly vozili dosky, laty, hranoly a iný materiál do baní a hút ale aj do Banskej Štiavnice, kde jedna fúra trvala dva dni.

K baniam vozili aj iné potrebné náležitosti, napríklad z Banskej Bystrice „gápelské" povrazy, banské kolesá - jedno banské koleso sa viezlo na piatich vozoch. Okrem týchto všeobecných povinností mať jednotlivé obce aj svoje špeciálne. Podlavičania a Riečania vozili do hút vo vlastných vreciach drevné uhlie (cez deň urobiť len jednu fúru). Poddaní z Kostiviarskej vozili stavebný materiál, piesok, vápno, skaly. Riečania dopravovali k Hronu „surovice" (cez deň urobili len jednu fúru). Majerčania, Podlavičania a Riečania kosili a hrabali seno na komorských lúkach pri Banskej Bystrici. Majerčania vozili drevo do komorského úradu a deputátne drevo a seno.11 Okrem toho pracovali so záprahmi pri hrabliach a vyťahovaní pltí (plť sa vyťahovala šiestimi záprahmi), a pretože boli „po ruke" vozili všetko, čo bolo treba — do hámru aj do „komorhofu". Rozsah týchto povozníckych prác bol značný, niekedy aj každý deň a neprerušene niekoľko týždňov. Tí poddaní, ktorí nemali povozy (želiari), pracovali ručne. Ich hlavnou pracovnou náplňou bolo rúbanie dreva, keď si povinnosti nesplnili, platili pokuty. Ďalej vykonávali pomocné práce pri baniach a hutách, pri tesároch a kováčoch, vyťahovali drevo na hrabliach, kosili a hrabali lúky. Keď prišiel do Banskej Bystrice komorský gróf, museli z každej obce ísť po štyria želiari (predtým dvaja) do jeho osobných služieb na „potrebný čas", niekedy aj na päť týždňov, za čo nič nedostali.

Za všetky tieto práce komora platila podľa ňou stanovených noriem, podľa hmotnosti nákladu, dĺžky trasy a podobne. Najnevýhodnejšia bola práca s povozom pri hrabliach — niekedy furman odviezol za pol dňa iba jednu fúru, za čo dostal 2 graj. Nevýhodné bolo aj vozenie dreva do huty v Tajove - Podlavičania a Riečania sa naspäť vracali nenaložení a stratili najmenej pol dňa. Keď sa vozili trámy, vyšlo 18-20 povozov a 30 chlapov; práca trvala 2 - 3 dni, za čo všetci zarobili iba 6 zlatých, teda na jedného s povozom pripadli iba 4 grajciare na deň).Pretože to boli poddaní - užívateUa polí a lúk - museli platiľ nájomné - Podlavice platiU 71 zlatých, Majer 32 zlatých, Jakub 30 zlatých, Riečka 26 zlatých, Uranka 21 zlatých a Kostiviarska 11 zlatých. ŽeUari v UIanke nepracovali, za čo platili 13 zlatých 18 graj. Na ,„kuchyňu" sa predtým dávali naturálie - sUepky, vajcia, potom komora od svojich poddaných žiadala 37 zlatých. Poddaní všetkých obcí zhodne tvrdili, že asi v roku 1760 si komorskí páni vymysleli „vymieňanie" sa z nejakých záhradných robôt, a preto im ročne museli platiť 70 zlatých 45 graj. Na Nový rok, ked sa do „komorhofu" chodil predstavovať nový richtár (aj znovuzvole-ný), niesol ako dar od poddaných kohúta alebo sĽepku.13

Aké pomery však boli v samom meste Banskej Bystrid? Pretože táto fáza jeho vývoja, keď mešťania ovládali starohorské a špaňodolinské bane, je historickými prameňmi nedostatočne doložená, ťažko sa dá zrekonštruovať ekonomická, sociálna a kultúma silueta mesta. Isto okrem ťažiarov — patricijov bývali v meste aj remeselníci. V polovici 15. storočia sa začali združovať do cechov (najstaršími doloženými sú cechy mäsiarov, obuvníkov a krajčírov). Osobitné postavenie medzi remeselníkmi mali zlatníci, striebrotepd a zvonolejári. Za čias Thurzovcov a Fuggerovcov sa Banská Bystrica dostala do európskeho povedomia ako významné výrobné a obchodné stredisko. Okrem baníckeho povstania celé 16. storočie a potom aj nasledujúce storočie prinieslo mestu vela politického a občianskeho nepokoja. V Uhorsku po roku 1526 sa začal politický a vojenský zápas stavov s ústrednou viedenskou vládou. Do krajiny vtrhli Turci, obsadili aj južné Slovensko a dostatí sa až po Divín (okr. Lučenec). Vsetky bojujúce strany mali záujem o podporu, ale najmä o materiálne zdroje banských míest. Takéto politické pomery nebývajú pre hospodárske podnikanie priaznivé. Pretože najväčšímpostrachompre mesto boli Turci, od polovice 16. storočia sa začal budovať nový fortifikačný systém. Turci napokon mesto ani bezprostredne neohrozili, ale stavovské a cisárske vojská ho neobchadzali. Počas povstania Stefana Bočkaia mesto v roku 1506 vyhorelo a počas povstania Gabriela Betlena bolo dočasným sídlom uhorského snemu, ktorý tu zvolil Betlena v roku 1620 za krára. Bojujúce strany od banských miest žiadali mimoriadne vojcnské dane a „pôžičky".

Záujem mešťanov o banské a hutné podnikanie neustal ani v takýchto pohnutých časoch, lenže možnosti uchytiť sa rýchle ubúdali. Nové sledné a kutacie práce boli náročné a rizikové, ťažba menej kvalitných rúd a z ťažko prístupných ložísk nákladná, technológia zhutňovania čoraz drahšia. Orientácia na ľubietovský banský revír nevyšla. V meste nebolo dosť kapitálu na finančne už náročné podnikanie. V roku 1692 založila mestská rada v Kostiviarskej dielňu na výrobu kôs, kosákov a iného náčinia, ktorá sa udržala ako mestský podnik. To však nenahradilo postupné straty v železohutníctve, z ktorého štát vytlačil mešťanov, a to nie iba v okolí - mesto malo napríklad podiely aj v železiami v Tisovci (okr. Rimavská Sobota). Komorasa usilovala o samostatnosť vo všetkých technických potrebách pre bane a huty. V takejto situádi bolo rozhodujúce, že na okolí existovala početná skupina námezdne pracujúceho obyvaterstva odkázaná na nákup životných a rôznych osobných potrieb a poddané obyvateístvo disponujúce skromnými finančnými prostriedkarni. Ešte aj osadníci z Čierneho Hrona uvádzali, že chodia nakupovaf do Banskej Bystrice.

Význam mesta ako správneho centra sa zväčšil získaním sídla Zvolenskej stolice (1789). Toto všetko poskytovalo vhodné podmienky najmä pre rozvoj remesiel a obchodu. Už v 16. storočí sa na cechovom základe organizujú ďalší remeselníci, zámočníci, klampiari, kováči, zbrojári, garbiari, čižmári, remenári, sedlári, debnári, korytári, stolári a maloochodníci, kramári. Banská Bystrica tak nadobúda remeselnícko-obchodnícky charakter. V 18. storočí sa aj v Uhorsku a na Slovensku začali zakladať manufaktúry ako nové výrobno-organizačné formy najmä v oblasti výroby predmetov osobnej spotreby. K prvým manufaktúram na pôde mesta patrila súkenka založená asi v roku 1725. Hospodárske a spoločenské postavenie mesta založené aj na Zväze stredoslovenských banských miest14 bolo priverkou prekážkou ekonomickému a spoločenskému rozvoju susedného poddan-ského mestečka Radvane, ktoré zostalo bez konkurencie len vo výrobe strelného prachu, a neďalekého mestečka Slovenskej Ľupče.

Až do zrušenia poddanstva mesto bolo aj zemepánom. Torzom z jeho bývalej moci v Starohorskej doline bolo deväť poddaných želiarov na Pieskoch a štyria v Richtárovej. V Podlaviciach patril mestu len jeden poddaný, ktorý ročne platil nájomné 1 zlatý 30 graj. a z furmanky sa vykupoval 12 zlatými.15 Okrem toho mestu dával barana, 2 kapúnov, 20 vajec a 2 koláče. Rudlová, Sásová, Kynceľová a Nemce patrili mestu celé, v Jakube 12 sedliakov a 6 želiarov a v Kostiviarskej 8 sedliakov a 7 želiarov. Všetci poddaní - sedliaci a želiari - obrábali mestský majer, vozili hnoj, orali, siali, žali, zvážali obilie, kosili a hrabali mestské lúky. Jednotlivé úkony týchto poľnohospodárskych prác vykonali za pol dňa. Želiari rúbali drevo „nakrátko", na ohrev, a sedliaci ho zvážali na mestský dom alebo ako deputátne drevo inde. Keď mesto budovalo, poddaní vozili všetok potrebný stavebný materiál. Z hôr vozili šindle do skladov a borovicové róry pre mestský vodovod a do domov.

Na harmaneckú pílu privážali kláty a z píly vozili rezivo do mesta. Do mestskej tehelne vozili všetko potrebné drevo. V naliehavých prípadoch chodili poľovaf a chytaf ryby. Len za tri čmnosti dostávali plat - za zvážanie sena do stodôl, vozenie dreva a vápenca do vápenice v Harmanci a za odvážanie vápna do mesta. Na robotu si nesťažovali - pripadá im tak na 2 - 3 dni do týždňa, niekedy nerobili pre mesto nič aj viac ako mesíac. Ako nájomné platili mestu Kostiviarčania a Jakubčania po 6 zlatých 18 graj., Rudlovčania 12 zlatých 36 graj., Kynceľovčania 4 zlaté 20 graj. a Nemčania, ktorí predtým neplatili nič, platili 8 zlatých 24 graj. Ked na Nový rok predstavovali richtára, z každej obce dávali mestskému richtárovi sliepku alebo kapúna. Zaujímavosťou je, že v Rudlovej bolo päť celých usadlostí opustených; nikto na nich trvalo nebýval a mesto ich dávalo do prenájmu za 920 zl.

1. časť   2. časť   3. časť