Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Železná minulosť Hodruše - Hámrov (1. časť)
zdroj: Ing. Karsten Ivan
pridané: 18.4.2008

V súvislosti s históriou obce Hodruša –Hámre sa už stáročia hovorí prakticky len v súvislosti s dobývaním a spracovaním rúd zlata a striebra.

V lesku (a biede) oboch drahých kovov sa v histórii akosi  stratili zmienky o spracovaní  železa a iných kovov v našej doline. Možno je to tým, že ostatných päťsto rokov písali dejiny zlato -strieborné bane a neskôr chýrna „Továreň na výrobu strieborného riadu“ – Sandrik

Paradoxne, v susednej Vyhnianskej doline sa  z povedomia ľudí a mnohokrát aj zmienok odbornej verejnosti nenápadne vytratili vedomosti o dobývaní a spracovaní zlatostrieborných rúd, a za posledných dvesto rokov sa hovorí o „železných“ Vyhniach. Je to tak zrejme kvôli starým názvom:  Isenpach =Eisenbach (Železný potok), aj dnešnému menu obce Vyhne – veď kto už kedy počul o tom, aby sa v kováčskej vyhni spracovávalo niečo iné ako železo ?!

O svoj kus  slávy a histórie sa zaslúžila chýrečná, viac ako dvestoročná Kachellmannovská zlieváreň a strojáreň.

Novšia história zatláča tú staršiu postupne do pozadia, až sa dávne fakty postupne stanú len legendou. Napriek tomu, ak sa podrobnejšie ponoríme do historických podkladov, mnohokrát zistíme, že nie všetko bolo a udialo sa tak, ako by to na prvý  a jednoduchý  pohľad vyzeralo .

Vo Vyhniach sa stovky rokov ťažilo a spracovávalo okrem železa aj zlatostriebro, a naopak – v Hodruši-Hámroch sa okrem striebra a zlata stovky rokov ťažilo a tavilo aj železo.

Po krátkom prebehnutí do vedľajšej Vyhnianskej železnej doliny sa teraz vrátime do Hodrušskej doliny, a ukážeme si, že nie všetok  kov, ktorý sa tu ťažil a tavil, niesol chemickú značku Ag. a Au.

Ľudská pamäť je síce krátka, ale pamäť ľudstva ako celku pretrváva tisícročia.

Inak si nemožno vysvetliť fakt, že miestne názvy vrchov, hôr, dolín, osád pretrvávajú v niektorých prípadoch  aj tisícročia po zániku kultúr, ktoré im meno dali a mnohokrát aj zotretí všetkých očividných dôkazov , ako odkaz na ich bývalú funkciu a korene pôvodu. Ak sa  pri niektorej doline , hore, sídlisku alebo potoku vyskytne prívlastok alebo koreň slova napríklad „zlato“ , takmer na 100% nájdeme v zemi, skalách alebo piesku tento kov  a to aj v tom prípade, že  písomné  historické podklady o žiadnom výskyte zlata ani nechyrujú. Ak sa nejaký vŕšok, hora, výbežok alebo hoci len pole volá nejako ako pohanská, zámčok, kostolište, hrádok alebo podobne, určite na ňom nájdeme stopy osídlenia, aj keď zaniklo pred tisíckami rokov .

Slovný koreň názvu Hodruša dodnes nie je uspokojivo vyriešený,  ale ani ojedinelý. V Nízkych Tatrách  nájdeme tiež dnes už neosídlenú dolinu Hodruša, Hodruška, ba aj v už spomínaných Vyhniach sa jedna bočná dolina s železnými rudami volá Hodruška. Možno je koreň tohto názvu ešte pred slovanského –  teda germánskeho alebo keltského pôvodu. V každom prípade je zaujímavé, že všade, kde sa názov Hodruša , Hodruška ako názov vyskytuje, nájdeme bane (mimochodom, vždy sú na týchto lokalitách prítomné kvalitné železné rudy).  

Možno sa už nikdy nedozvieme čo znamenajú niektoré ďalšie miestne názvy vrchov v Hodrušskej doline ako Zumra, Môltra, Kietne.

Naproti uvedenému slovný koreň pôvodného názvu spodnej časti obce Hodruša – Hámre  - Dolné Hámre je jasný: Hammer, Hämmern z nemeckého názvu pre veľké kovacie kladivo, poháňané väčšinou vodným kolesom. Á propos,  obyčajné  domáce kladivo sa v doline volá dodnes starým názvom : hámrik.

Od 16 storočia sa pomerne zriedkavo slovo hámor používalo tiež pre drviarne rudy na vodný pohon – stupy, názov Dolné Hámre je však oveľa starší – prvá písomná zmienka o obci je ešte z roku 1351. Názov hámor v sebe neskôr začal zahŕňať celú hutnícko – kováčsku prevádzku V 18. a 19 storočí sa význam slova hámor  alebo hámre spája v názvoch obcí Slovenska takmer výlučne so železiarskou výrobou kovaného tovaru, s výnimkou  Medeného hámra v Banskej Bystrici.

Umiestnenie kovacích hámrov v priestore Dolných Hámrov je až prekvapujúco logické – zatiaľ čo ktorékoľvek iné hámre na Slovensku poháňané vodou museli byť po väčšinu zimy kvôli namŕzaniu vody na pohonné koleso počas mrazov odstavené, hámre v Dolných Hámroch zásobovalo relatívne teplou  4 oC a teda nemrznúcou vodou veľké prírodné jazero nad osadou.

Rozprestieralo sa od dnešného Muráňa – Hámorského cintorína -  až po  dnešný Sandrik, a zadržiavalo niekoľko miliónov m3 vôd Hodrušského potoka, bolo pomerne hlboké – pravdepodobne okolo 30 – 40 metrov. Ako je známe, sladká voda už v hĺbke 10 m nikdy nezamŕza, preto že sladká voda dosahuje minimálny možný objem práve pri teplote 4oC. Táto teplota zostáva konštantná od 10 m až do veľkých hĺbok  A tak kým v tuhých zimách inde na Slovensku vodou poháňané vyhne a kladivá museli stáť, tunajšie veselo búchali.  

V literatúre sa síce spomína, že v Dolných Hámroch existovali železné hámre, ale dnes už takmer zanikli zmienky o tom, kde  a ako sa železo v Hodrušsko – Hámorskej doline získavalo.

Na výrobu železa sú potrebné 2 hlavné suroviny : železná ruda  a palivo. V staroveku a stredoveku bolo palivom výlučne drevné uhlie, na ktoré poskytovali surovinu miestne rozsiahle bukovo dubové lesy . Neskôr, po zlepšení technologických postupov tavby železných rúd sa k základným surovinám pridružila  aj tretia  surovina vápenec – ako troskotvorná prísada.

Najlepšou , a zároveň najvzácnejšou rudou železa je magnetit, ďalej hematit a potom je tu limonit, ktorý je produktom zvetrávania oboch predchádzajúcich druhov rúd.

Na fakt, že práve magnetitovo – hematitové rudy spolu s limonitom sa pomerne hojne vyskytujú aj v Hodrušsko – Hámorskej doline, a tieto rudy boli predmetom intenzívnej ťažby a spracovania sa dnes už aj v odbornej literatúre takmer úplne zabudlo.

Keď sa však poriadne zahĺbime do archívnych podkladov, a tieto údaje porovnáme so skutočnosťami, zistenými v miestnom teréne, všetko zrazu začne do seba krásne zapadať.

Na starých banských mapách nájdeme 2 lokality označené ako „Stará železná baňa – Régi Vaskóbánya“  Jednou z nich je sústava rozsiahlych povrchových dobývok  Včelín (Čelín) západ a Včelín juh pri okraji katastra Dolné Hámre , druhou lokalitou je  Juhovýchodný výbežok Kerlinského hrebeňa – tzv. Trenč nad Banskou Hodrušou. Treťou , veľmi významnou lokalitou dobývania a zrejme aj spracovania železných rúd je celý priestor Malého a Veľkého Kerlingu ktorého súčasťou je  v stredoveku zaniknutá banícka osada Kerling (Karlík) medzi Jalšovou dolinou (Erleingrund) a historickým centrom Banskej Hodruše . Tu všade sa podľa autorových terénnych výskumov  nachádzali a ešte nachádzajú kvalitné, ľahkotaviteľné a pritom bohaté železné rudy  - napríklad magnetit  obsahuje vyše 50 % železa. Ďalšou známou lokalitou ťažby železa je magnetitové ložisko Do Vápna juhozápadne od  Kopaníc . Časť Kopaníc dnes označovaná ako Dômky sa v minulosti označovala ako Železiarske dômky  

Dobývanie  a spracovanie železa pritom neprebiehalo len v nejakom  obmedzenom rozsahu – dnes viditeľná vyrúbaná najvýraznejšia časť skarnového ložiska Včelín západ je tvorená „zárezom“ vo svahu rozmeru 150 x 40  m priemernej hĺbky 15 m. To predstavuje vyťaženie 300 000 ton horniny, ak uvažujeme mocnosť samotnej magnetitovo- hematitovej polohy 5 až 10 m, tak samotnej rudy mohlo byť len z tejto (malej)  časti ložiska teda vyťažené 30 000 ton rudy. Pri  uvažovanej skromnej výťažnosti 10% čistého kovu  je to 3 000 ton získaného železa len z tejto časti dobývky . Magnetit však obsahuje viac ako 50% čistého železa.

Rádovo môžeme v Hodrušskej doline teda reálne počítať  s vydobytím a spracovaním desiatok tisícov ton čistého surového železa.

Ing. Karsten Ivan

1. časť   2. časť