Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Železná minulosť Hodruše - Hámrov (2. časť)
zdroj: Ing. Karsten Ivan
pridané: 21.4.2008

Napriek dnes všeobecne rozšírenému názoru, že na získanie železa z rudy je potrebná vysoká pec,  je táto myšlienka úplne chybná. Vysokú pec potrebujeme, ak chceme z rudy získať liatinu alebo roztavené surové železo.

Na získanie kilogramu kujného železa z niekoľkých kilogramov bohatej rudy, ktorou magnetit a hematit bezo sporu je, dodnes postačia veľmi jednoduché prostriedky: mech na dúchanie vzduchu zhotovený z dreva a kože, trochu kremenného piesku, vhodná ílovitá zem, drevené uhlie a prachu z uhlia, pár hodín práce ... a to je všetko!

Vo vhodnom hlinitom svahu v blízkosti ložiska železnej rudy stačí vyhĺbiť vodorovne pár desiatok centimetrov dlhý otvor - tunel, potom treba  zhora  kolmo vyhĺbiť jamu s priemerom niekoľkých desiatok centimetrov tak aby sa oba výkopy stretli. Kolmú jamu a jej dno treba vymazať zmesou vykopaného ílu s kremenným pieskom, prípadne zo zvyšného ílu postaviť nad jamou širší komínik a môžeme taviť železo.

Rudu nadrvíme nadrobno napríklad väčším kamenným okruhliakom na kamennej podložke , prichystáme si drevené uhlie. Vodorovný výkop – tunel zamurujeme vlhkou hlinou zmiešanou s pieskom,  do tejto stienky urobíme otvor pre výfuk mecha. Zhora vhodíme pár lopát rozpáleného drevného uhlia, na to ďalšie uhlie a začneme dúchať  mechom. Postupne zhora prisypávame pár centimetrovú vrstvu drvenej rudy striedavo s vrstvou uhlia . Pár hodín takto pokračujeme za stáleho pumpovania mechu, cyklus ukončíme vrstvou uhlia a pri doháraní uhlia už vzduch nefúkame. Po vychladnutí pece na spodku piecky vylomíme múrik a vyberieme hubovitý kus surového kujného železa. Z tohto kusa potrebujeme vykovať trosku, ktorá je v ňom obsiahnutá, a na to potrebujeme ťažké kladivo hámra.

V hámri sa  hubovitý kus železa opäť rozžeravilo vo vyhni, a pod ťažkým kladivom sa z neho vykovali nečistoty vo forme trosky. Následným kováčskym zváraním niekoľkých kusov železa by sme takto získali požadovaný polotovar železa – tyč, kváder alebo hrubý plech, ktorý už môžeme predať inému kováčovi.

Originálne slovanské piecky na železo vyzdvihnuté z miesta použitia, môžeme napríklad zhliadnuť v baníckom múzeu v Rožňave.

Stopy po taviacich peciach slovanského typu (možno aj keltských) už dávno zotreli stáročia, ale pri archeologickom prieskume by sme ich pravdepodobne našli na južných a západných svahoch nad uvedenými primárnymi výskytmi magnetitov.

 Hodrušskou dolinou totiž vanú prevládajúce vetry západného a juhozápadného smeru – čo je zákonitosť, ktorá sa nemení po tisícročia- a zhodou okolností väčšina primárnych výskytov železných rúd je na svahoch otočených k juhu a juho-východu . Tavné piecky nad primármi by teda takto nedymili baníkom na miesta dobývania

Nepriamym dôkazom úpravy a spracovania železných rúd v blízkosti ranostredovekej a možno oveľa staršej osady Kerling sú stovky ton rovnomerne nadrvenej horniny zrnitosti 10- 50 mm (s obsahom kremeňa) na západnom svahu lokality Todtenbeine (K mŕtvym kostiam). Tieto jalové zložky vyťaženej horniny tu zostali po ručnom roztĺkaní a triedení železných rúd.

Neskôr – pravdepodobne v 12 až 13 storočí- sa zavádzaním vodných kolies ako jedinej alternatívy zdroja pohonnej energie jednoduchých strojov okrem ľudskej a zvieracej sily,  technológia spracovania rudy prirodzene preniesla na dno doliny k potoku. S príchodom tirolských a neskôr saských baníkov po tatárskom vpáde spolu s nimi prišli pokročilejšie technológie ako dobývania, tak aj spracovania rúd. V prípade spracovania železa sa na našom území začali stavať vyššie pece z kameňa, v ktorých sa dali kovy už taviť aj odlievať. Ako troskotvorná prísada sa často používal vápenec, ktorého ja na okolí dostatok – napríklad aj na vrchole už spomínaného Včelína, Kopaniciach a mnohých iných miestach.

Takéto pece si však vyžadovali intenzívny prívod vzduchu , ktorý sa dal zabezpečiť len dúchacími mechmi poháňanými vodným kolesom. Že sa tavenie (hlavne železa) robilo aj v Dolných Hámroch, svedčí miestny názov V troskách . Názov lokality má koreň slova v hutníckom odpade, ktorý zabraňuje okysličovaniu roztaveného kovu tým že pláva na jeho hladine a zároveň prijíma nežiadúce prímesi ako síra, fosfor a podobne. Tento odpad sa dodnes nazýva troska.

Železné a drahokovové baníctvo a hutníctvo veľmi dlhé obdobie – najmenej 500 rokov- ako v Hodrušskej, tak aj vo Vyhnianskej doline fungovali súčasne vedľa seba ako rovnocenní partneri. Železné  kvalitné rudy sa napríklad v lokalite Čelín západ dobývali ešte v 14 – 15 storočí podpovrchovým spôsobom, o čom svedčí  autorov nález hlineného kahanca – palčiaka na uvedenej lokalite .

V 16. storočí sa spomínajú bane na Trentscheri, kde sa ťaží zlato, striebro aj železo (Péch Antal: História, súčasnosť a budúcnosť Štiavnického baníctva)

Možno ešte treba objasniť, načo vlastne bolo treba také množstvá železa , rádovo v stovkách ton až tisícoch ton ročne.

Samozrejme, väčšina železa bola použitá na výrobu nástrojov a pomôcok –kladivká a želiezka na razenie a dobývanie rúd, čakany, lopaty a motyky používané pri ich nakladaní. Veľké množstvá železa bolo spracované na klince, kramle a podobne pri drevených stavbách banského aj nebanského charakteru. S rozmachom používania vodnej energie na čerpanie banských vôd, ťažbu rudy a jej úpravu sa spotrebovávalo veľké množstvo pásového železa na spoje namáhaných častí drevených strojov. Vyhniansky a Hodrušský revír zásoboval železom najmä Banskú Štiavnicu a okolie.

Rozmach železného baníctva bol však rázne a energicky ukončený v roku 1630 nariadením Kráľovskej banskej komory, že železa je už dostatok( rozmach Horehronských železiarskych závodov), a preto sa nariaďuje ukončenie jeho dobývania a spracovania. Všetky uvoľnené kapacity sa mali sústrediť na dobývanie a spracovanie drahokovových rúd. Nariadenie bolo zrejme okamžite zrealizované, nakoľko baníctvo v tom období zažívalo technologickú revolúciu – pri razení a dobývaní sa začalo strieľať čiernym prachom . Tento technologický skok prudko znásobil rýchlosť dobývania rúd a razenia banských diel, za ktorými začali zaostávať napríklad technológie čerpania banských vôd a podobne. Všetky tieto faktory si vyžadovali zvýšený prísun pracovných síl, ktorých sa už na ekonomicky menej zaujímavé železiarstvo v baníckej doline nedostávalo.

Kvalitné železné rudy teda ešte v Hodrušskej a susednej Vyhnianskej doline zostali, a ešte nejakú dobu  aj zostanú. Na Hodrušské železiarske bane a hámre sa však už za 400 rokov takmer zabudlo. Dúfam, že týmto príspevkom som ich opäť pripomenul .

Hodruša – Hámre Február 2008, Ing. Karsten Ivan

1. časť   2. časť