Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO (Geológia) - kotliny - Podunajská panva (1. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 7.4.2008

Podunajská panva je svojím rozsahom totožná s geografickým pojmom Podunajská nížina. Na západe je obmedzená Malými Karpatami, na sever vysiela výbežky medzi Malé Karpaty a Považský Inovec a medzi Inovec a Tríbeč. Na východe ju obmedzujú vulkanické pohoria: Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy. Na juhu prechádza do Panónskej panvy,

Podunajská panva začala vznikať vo vrchnom tortóne a sformovala sa najmä v pliocéne a štvrtohorách. V tortóne bol jej stred v oblasti Trnavy, postupne sa však oblasť naj intenzívnejšieho klesania presúvala na juh, v pliocéne ku Kolárovu, v štvrtohorách ku Komárnu. Na stavbe panvy sa zúčastňujú i staršie útvary, a to paleogén a starší miocén, vystupujú však zriedka a celkom nezávisle od dnešného tvaru panvy. Vyskytujú sa obyčajne na severných a juhovýchodných okrajoch panvy a ich sedimentačné priestory majú odlišný pôvod, a preto k výplni počítame len sedimenty z vrchného tortónu a vyššie, pričom hlavná výplň je pliocénna. Celková mocnosť neogénu sa odhaduje na 5000 m.

Podložie panvy tvoria prevažne tektonické jednotky vnútorných Karpát, tatridy, veporidy a miestami i krížňanský príkrov. V juhovýchodnej častí sem zasahuje Maďarské stredohorie. Zväčša priamo pod neogénnymi sedimentmi sa nachádza kryštalínikum tatríd a veporíd, zatiaľ čo druhohory sú málo rozšírené. Táto skutočnosť svedčí o tom, že oblasť panvy bola v období pred tortónom vyzdvihnutá a tak silne erodovaná, že druhohorné, prípadne treťohorné sedimenty boli odplavené.

V juhovýchodnej časti Podunajskej nížiny v okolí Štúrova sa hlbinnýmí vrtmi zistil paleogén, ktorý má od vnútrokarpatského paleogénu odlišný vývoj - panónsky (budínsky). V spodnom eocéne sa na tomto území vytvárali na starom podklade jazerné močiarovité depresie s bohatým rastlinstvom, v ktorých vznikli sladkovodné íly a vápence a v ich nadloží uhľonosné vrstvy, sivé až čierne íly so slojmi uhlia. Z tohto obdobia pochádza uhoľná panva dorog-tokodská v Maďarsku. U nás pri Obide takisto navŕtali uhoľný sloj vyše 5 m mocný, ale vo veľkej hĺbke. Uhľonosné vrstvy pri Obide obsahujú sladkovodnú faunu (Bithynia carbonaria, Melanopsis doroghensis, Brachyodontes corrugatusl. V nadloží sú brakické vrstvy v piesčito-ílovitom vývoji, poukazujúce na postupné prenikanie mora do oblasti sladkovodných jazier. Vyššie nasledujú už morské sliene s veľkými dierkovcami - operkulínami a s Turritella tokodensis, a znovu regresívne piesčité sliene, pieskovce s vložkami arganogénnych vápencov s faunou numulitov, koralov a mäkkýšov (Nummulires perforarus, Thecosmilia, Pleurotoma deshayesi a iné). V okrajových častiach spodnoeocénnej sedimentačnej oblasti nastalo až prerušenie sedimentácie. Po tomto krátkom prerušení v lutéte sa usadzujú pestré vrstvy - íly, uhoľné íly, piesky, organogénne vápence a sliene s Nummulites striatus. V priabone pokračovala sedimentácia organogénnymi vápencami, pieskovcami, ílovitými pieskami a ílmi. V tomto období sa začínajú prvé prejavy neovulkanickej činnosti, o čom svedčí horizont tufitov biotitických andezitov.

Sedimentácia bola prerušená vynorením a denudáciou celej oblasti. Nový sedimentačný cyklus sa začína v oligocéne. Oligocénne vrstvy ležia nesúhlasne a transgresívne medzi Štúrovom a Mužlou na eocénnom podklade. Naspodku je znovu sladkovodné pestré súvrstvie s tenkými slojmi uhlia, ktoré v nadloží prechádza do brakických a morských sedimentov, piesčito-ílovitých a slienitých, s bohatou faunou dierkovcov (Clavulinoides szaboi, Planulina cosrata) rupelu.

V spodnom miocéne (akvitane) dochádza k novému a plošne rozsiahlejšiemu zaliatiu morom. Akvitanské sedimenty sú známe z okolia Kováčova a Štúrova. Sú zastúpené naspodku pieskami a pieskovcami s vložkami zlepencov, vyššie ílami a slieňmi. V najvyšších častiach sa súvrstvie znovu stáva brakickým až sladkovodným. Obsahuje bohatú faunu mäkkýšov (Turritella venus, Panopea meynardi, Glycimeris obovate, Pedalion heberti).

Spodnoburdigalské sedimenty sú známe len zo západných a severných okrajov a v4bežkov panvy (Vadovce, Čachtice, Bánovská a Handlovská kotlina). Zo severných okrajov panvy a stredného Považia sa burdigalské more spájalo cez oblasť Myjavskej pahorkatiny a severovýchodnú časť Malých Karpát s Viedenskou panvou. Tieto sedimenty sú zastúpené najmä uhličitanovými zlepencami a pieskovcami s ílovitými vložkami. Súvrstvie je bohaté na skameneliny mäkkýšov (Pecten hornensis, Pecten burdigaliensis, Tympanotonon margaritaceus, Ostrea crassisžma, Džplodanta rotundata).

Po období spodného burdigalu more ustúpilo i zo severného a západného okraja Podunajskej panvy a jej väčšia časť bola v spodnom miocéne súšou.

Po prerušení sedimentácie sa vo vrchnom helvéte (karpat) more znovu prelialo z Viedenskej panvy cez severnú časť Malých Karpát do Podunajskej nížiny, avšak len do jej severozápadnej časti, t, j. do oblasti Trnavy, Piešian a Nového Mesta nad Váhom. Sedimenry karpatu ležia nesúhlasne na staršom podklade a majú dvojaký vývin. V oblasti Malých Karpát sú to zlepence (jablonické), v ostatnej časti íly a sliene, miestami s faunou lastúrnikov (Amussium denudatum, Lucina wolffi J.)

Spodný tortón je známy len z východného okraja panvy vo vývine morskom a kontinentálnom. V morskom vývine (lanzendorfská séria) sú to vápnité - ílovité vrstvy s vložkami litotamniových vápencov a andezitových tufitov. V kontinentálnom vývoji prevládajú sopečné horniny, brekcie, aglomeráry, tufy a tufity.

Vrchný tortón je vyvinutý v celej panve. Od tohto obdobia sa začala vytvárať Podunajská nížina zhruba v dnešnom rozsahu. Nastáva výrazné klesanie pozdĺž synsedimentárnych zlomov smeru JZSV a S-J, sprevádzané sopečnou činnosťou vo východnej časti. Na východnom okraji sú časté litotamniové vápence.

1. časť   2. časť