Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Vplyv vlastníckych a trhových pomerov na medenorudné dolovanie - 1. časť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 19.3.2007

Jediná väčšia mediarska výrobňa na Slovensku sa po roku 1918 nachádzala v Krompachoch (pri železiarňach Pohornádskej spoločnosti). Elektrolytickou cestou spracúvala medené medziprodukty, ktoré vznikali pri úprave dobývanej železnej rudy a pri železiarskej výrobe. Spolu s krompašskými závodmi sa likvidovala aj táto výrobňa. Nedostatok domáceho odbytu zapríčinil zánik ďalších závodov, ktoré mohli medenú rudu a z nej vyrobené polotvary potrebovať. Elektrolýza v Banskej Bystrici sa zameriavala na spracúvanie polotovarov a odpadkov, a české mediarske podniky sa plne orientovali na dovoz surovej medi zo zahraničia alebo na medené odpadky v hutných prevádzkach. Obmedzenie odbytu podporilo, pravdaže, úpadok medenorudného baníctva v celej republike. Úpadok v českých baniach prebiehal rýchlejšie a s trvalejším účinkom: medené baňa pri Karlových Varoch, kde sa medená ruda získavala beztoho len ako vedľajší produkt, prestala vyrábať v roku 1919. Medenorudný závod v Dolných Verneroviciach (vyrábal priemerne 100 ton rudy ročne) po prerušení prevádzky v roku 1920 definitívne likvidoval v roku 1925.

Pomer ťažby medenej rudy v rokoch 1919—1925 na Slovensku a v Čechách jasne dokresľuje vtedajšie pomery v tomto rudnom odbore. Slovenské medenorudné baníctvo na rozdiel od ťažby v Ce-chäch zostávalo nad'alej v pozornosti podnlkateľov disponujú-cich dcstatoéne veľkým kapitälom; pozornosť sa zameriavala v prvom rade na bane v Slovinkäch. Boli to nemecki kapitalisti, ktori zotrvävali na predvojnových tradiciäch a predpokladali opäť zvýšený dopyt po domäcej (a stredoeurópskej) medi, hľadali výhodné a dobývateľné ložiská medenej rudy. Juhoslovanské medenorudné bane sa však už dávno predtým dostali do sféry belgických záujmov a dovoz rúd z Juhoslávie, hoci enormne vysoký, nemohol nahradiť vlastnú, priamu exploatáciu. Preto využili tieseň Kruppových mitterberských hút, ktoré mali nedostatok dobrých medených rúd a prostredníctvom frankfurtskej spoločnosti Beer, Sondheimer a spol. si v roku 1925 prenajali slovinské bane.

História tohto jednania je zatiaľ zväčša neznáma. Skromné informácie máme len o pohnútkach dohody oboch zúčastnených strán. Celé jednanie pravdepodobne sprostredkovala viedenská Metall - und Erz A. G. V roku 1924 bola do Krompách vyslaná skupina frankfurtských a mitterberských odborníkov vedená inžinierom Eugenom Oppenheimom, ktorý pôsobil v tej dobe už nejaký čas v Československu. Komisia si prezrela zvyšné zariadenie a odhadla kvalitu žíl v slovinských baniach. Odborný posudok vyznel priaznivo. Okrem toho závod ležal pri jedinej československej železničnej dráhe, ktorá túto oblasť spojovala priamo s rakúskymi hranicami. Nájomcovi vyhovovalo, že podľa dohody troch už spomínaných železiarskych skupín sa v Slovinkách určitý Čas nesmela dobývať železná ruda.

Riaditeľ československých závodov Rimamuránskej spoločnosti ing. Krausz, jeden z inšpirátorov dohody, dokazoval na druhej strane, že spoločnosť zmluvou získa, pretože bane a závod ležali stále bez úžitku. Nedalo sa už nič rozpredať. Niekoľko záujemcov o kúpu zvyšku zariadení v Krompachoch sa nemohlo brať vážne. Ani štát ponuku na kúpu baní neprijal. Vyhliadky do budúcnosti neboli pre Rimamuránsku spoločnosť temer žiadne, spoločnosť ťažko zápasila s udržaním vlastných železiarní v Ozde. A frankfurtská firma bola ochotná prijať í podmienku niekoľkopercentnej účasti Rimamuránskej spoločnosti na zisku s podmienkou kontroly nad druhom a výškou ťažby v duchu intencii zakladaného stredoeurópskeho železiarskeho kartelu. Na jeseň 1925 a v priebehu roku 1926 sa vykonali všetky prípravné práce a začala sa dobývať medená ruda. Napriek nespokojnosti robotníctva s výškou a vyplácaním miezd, niekoľkým štrajkom, pomerne vysokým výrobným a dopravným výdavkom podarilo sa zvýšiť ťažbu rudy zo 45000 ton v roku 1927 na 73000 ton v roku 1930.

V tej dobe nebola však v Československu huta, ktorá by mohla spracúvať medenú rudu (koncentráty). Z 5 až 7 závodov, ktoré v Československu vyrábali meď, prichádzali pre odber krompašských koncentrátov do úvahy len závody spoločnosti UNION v Mariánskych Horách pri Ostrave, Spolku pre chemickú a hutnícku výrobu v Osti n. L. a štátny závod v Banskej Bystrici.

Spoločnosť UNION, ktorá vlastnila jedinú neveľkú hutu v Československu, nebola zariadená na používanie medenej rudy, ale zhutňovala výhradne priemyselné odpadky zo zlievární a valcovní. Vyrábala 500 až 400 ton medi ročne, ale nevyužívala ani tretinu svojej výrobnej kapacity. Avšak ani v prípade nutnej, a dokonca i projektovanej prestavby nemohla používať krompašské medené koncentráty, pretože obsahovali mnoho síry. Kapacita rafinácie banskobystrického elektrolytického závodu sa pohybovala okolo 600 ton ročnej výroby medi. Závod sa však zásoboval polotovarmi predovšetkým zo štátnych banských a hutníckych závodov a z huty v Mariánskych Horách. Ostecký závod vyrábal síce v kartelovom zväzku s novou majiteľkou Krompašských závodov na med', ale jeho kapacita a technologické možnosti dovolili spracovávať len desatinu až pätinu ponúkaného množstva koncentrátov. A tak sa musela (a frankfurtská firma s tým rátala ešte skôr, než závody prenajala) krompašská hutná medená ruda vyvážať na zhutňovanie prevažne do Mitterbergu pri Bischofshotene v Rakúsku a do Freibergu v Sasku.

1. časť   2. časť