Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Vplyv vlastníckych a trhových pomerov na medenorudné dolovanie - 2. časť
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 20.3.2007

Priúzka spätosť československého medenorudného dolovania so zahraničnými podnikmi nesľubovala už od počiatkov nič dobrého. Nemecká firma nemala záujem na vybudovaní huty v ČSR. Nerátala ani s dlhodobým nájmom a neskoršie vlastníctvom slovinských baní. Mala skôr záujem na udržaní prosperity hlavne mitterberskej huty (sesterská Mitterberger Kupfer A. G.), k čomu využívala konjunkturálne nálady na svetových trhoch medi.

Plány frankfurtskej spoločnosti a jej rakúskych a nemeckých spoločníkov sa zakladali na znalosti situácie svetovej mediarskej produkcie, ponuky a politiky svetového mediarskeho kartelu. Kartel, ktorý sústredil 90 % svetovej medenej produkcie, ovládali najmocnejšie skupiny producentov (severoamerickí ťažiari Guggenheim Bros a Anaconda, belgickí majitelia katanžských bani Union Miniére de Haut Katanga). Pevnosť kartelu dávala menším hutám a baniam záruku, že si uchovajú rozsah výroby. V rokoch 1927—1929 kartel za všeobecnej konjunktúry postupne zvyšoval ceny medi, čo prišlo Krompašským závodom na meďveľmi vhod. Stierali sa tak účinky zvyšujúcich sa výrobných nákladov a klesajúceho obsahu medi v rude i v koncentrátoch. Výhodné ceny sa však v celosvetovom meradle spájali s nadprodukciou: len závody amerického kartelu mali v roku 1930 viac ako 800.000 ton rafinovanej a surovej medi na sklade. Rast cien a zásob viedol ku katastrofe.

Prvé príznaky krízy na trhu medi sa objavili na začiatku roku 1929. Americkým ťažiarom sa podarilo získať na svoju stranu väčšinu veľkých výrobcov a hroziace obmedzenie ťažby a rafinácie riešiť ďalším, ale prenikavejším zvýšením cien (o 26 percent). Cena medi potom prevýšila dokonca i priemernú cenu hliníka. V priebehu roku sa však ukázalo, že zvýšenie cien nie je liekom, pretože neviedlo ani k zníženiu zásob ani k zvýšeniu rentabilnosti produkcie. Vtedy sa proti americkej skupine podstavili európski baissisti, ktorých viedla belgicko-katanžskä Union Miniére. Nezhody neodstránila ani medzinárodná konferencia mediarskych ťažiarov, ktorá sa konala v lete 1930 v New Yorku. Naopak, faktický neúspech konferencie vyvolal najrozličnejšie špekulácie oboch zápasiacich strán. Avšak žiadne umelé zásahy do procesu odbytu nevedeli odstrániť obrovský zotrvačný tlak neprestajne rastúcich zásob.

Pokles sa síce začal už na jar 1929, ale potom sa ceny ustálili a zdalo sa, že trvalejšie. Dovtedy ceny totiž stúpali: z 1009,3 Kč za metrický cent v roku 1927 na 1615,17 Kč v marci 1929. V máji potom prudko klesli, metrický cent medi stál zrazu 989,11 Kč. K definitívnemu zlomu v cenových pomeroch došlo začiatkom roku 1930. Pokles bol potom už taký prudký, že medzi producentmi nastala panika.

Keď veľkí magnáti medenej produkcie podľahli v boji s neovládateľnými silami kapitalistickej výroby a odbytu, drobnejší podnikatelia, zostávajúc vo vleku ťažiarskych magnátov, neboli schopní tejto lavínovej katastrofe už vôbec čeliť. Zároveň sa krízové poruchy objavili v ostatných priemyselných odvetviach, ktoré odoberali medený tovar (v elektrotechnickom, strojárenskom a automobilovom priemysle). Rozpory vo vnútri mediarskeho kartelu chaos a paniku ešte zvyšovali.

Pre zachovanie rentabilnosti najväčších medených baní a hút, pre spomalenie poklesu cien a v snahe vyvolať relatívny nedostatok medi na trhoch, aby sa mohli rozpredať hromadiace sa zásoby, primäl medzinárodný kartel svojich silnejších členov obmedziť produkciu a slabších zastaviť výrobu. Vtedy boli zastavené mnohé bane v Juhoslávii, Rakúsku, Švédsku a Španielsku. Nemecké a rakúske podniky, otrasené pádom viedenskej kreditnej banky, museli sa celkovému vývoju podrobiť. Zatiaľ čo nemecké podniky sa do určitej miery vymanili spod zvislosti od kartelu získaním značných podpôr a subvencií štátu, museli mitterberské huty zastaviť prevádzku. Na vládny zásah sa huta zamerala na využitie niklu, obsiahnutého v mitterberských rudách, a preto sa rekonštruovala, Niklové oxidy nachádzali na svetovom trhu lepšie uplatnenie. Firma Beer, Sondheimer a spol. po určitom váhaní, spôsobenom spomalením poklesu cien medi, prevádzku v Krompašských závodoch na meď 29. augusta 1931 zastavila a závody stáli potom dlhé roky opustené. Československá medenorudná produkcia vtedy prakticky zanikla a do roku 1937 sa neobnovila.

Všetkým však už bolo zrejmé, že bez vlastnej huty sa medená ruda nemôže v Československu s úspechom dobývať. Hlavne pod vplyvom narastania hrozby vojny a tým možnosti zbrojnej konjunktúry začali si mnohí vplyvní a verejní činitelia (niektorí viac z hľadiska národných a štátnych záujmov, iní zasa zo snáh špekulatívnych) uvedomovať, že bezvýhradná závislosť na cudzine nikdy neumožni využiť medenorudné bohatstvo republiky.

O kúpu krompašského podniku sa zaujímal ešte pred jeho zastavením štát. Skoro sa však vzdal všetkých snáh, pretože jednak ponúkaná cena závodov bola príliš vysoká, jednak situácia na trhoch nevzbudzovala nijaké nádeje. V roku 1934 sa založila nová banská spoločnosť MONTANIA, na čele ktorej stáli sociálnodemokratickí funkcionári Bečko a Svetlik. Spoločnosti sa podarilo rozvíriť dostatočne širokú kampaň za vybudovanie huty na med'. V krátkom čase získala dva milióny korún kapitálu, ktorý upísali predovšetkým verejné korporácie a samosprávne orgány. Avšak s týmto kapitálom ani za aktívnej pomoci brnenskej Zbrojovky nemohla MONTANIA v žiadnom prípade pomýšľať na obnovenie ťažby v zatopených baniach, obnoviť ťažobné zariadenie a postaviť úpravne a hutu. Podarilo sa jej vybudovať len neveľkú dielňu na výrobu medi elektrolytickou cestou bez väčšieho významu.

Oveľa väčší úspech mala dvojica ostravských obchodníkov so starým železom, Nathan Schôpfer a Jozef Fould. Skupinu spočiatku financoval Schopferov nevlastný brat Heinrich Mayerhofer, ktorý bol za určitých podmienok ochotný vložiť do podniku celý milión korún. Nádeje na prevedenie transakcie boli tým väčšie, že frankfurtskej firme bol Fould už známy z rôznych, i nečistých manipulácií a obidve skupiny pútali nevyslovené vzájomné záväzky. Fouldovi veľmi záležalo na odkúpení závodov, veď sa rozhodol splatiť všetky dlžoby viaznúce na podniku (asi pol milióna korún). Stará firma preto pre formálne závady okamžite zrušila predtým vyhlásený konkurz a v rýchlosti uzavrela s Fouldom a jeho novými spoločníkmi zmluvu o predaji závodov.

Za tri mesiace, v júni 1935, bola celá dlžoba splatená. Fould, ktorý sa ináč špecializoval na odkupovanie a predaj starších, ale použiteľných strojových zariadení do cudziny (na Blízky Východ) a súčasne získané železo odpredával hutám, zamýšľal sprvu zariadenia v Slovinkách a Krompachoch v duchu svojej doterajšej obchodnej činnosti rozpredať. Keď sa však podarilo nájsť niekoľko ďalších podnikateľov, ktorí boli ochotní vložiť do podniku peniaze, zmenili sa aj jeho plány.

Utvorené domáce konzorcium, finančne podporované švajčiarskou Werkzeugsmaschinenfabrik Oerlikon, Bihrle & Co, zložilo akciový kapitál vo výške 6 miliónov Kč. Tento kapitál umožnil nielen obnovenie banského a úpravárenského zariadenia, ale podarilo sa kúpiť (vďaka Fouldovej zbehlosti a predchádzajúcim stykom) za cenu starého železa hutné zariadenie mitterberských hút. V novembri 1937 začala úpravňa spracúvať rudu z odvalov a celý podnik sa postupne uvádzal do prevádzky.

1. časť   2. časť