Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Slovenské baníctvo v r. 1918-1938 - Organizačná štruktúra slovenského rudného podnikania (2. časť)
zdroj: Rudné baníctvo na Slovensku v r. 1918-1938, Zdeněk Němec
pridané: 7.11.2007

Zhoda najväčších kapitalistických podnikov na úseku slovenských rudných bani sa v roku 1920 ešte prehĺbila. V predchádzajúcom roku zaznamenali slovenské banské závody veľký vzrast výrobných nákladov, pričom zároveň rástla všade i položka miezd. Vzrast miezd podmienilo mimoriadne úsilie zabrániť vo všeobecne napätých pomeroch roku 1919 a 1920 sociálnemu výbuchu. Zvýšenie miezd podporila i mzdová politika maďarskej revolučnej vlády, ktorá krátky čas spravovala slovenské územie; ani po odchode maďarskej Červenej armády neodvažovali sa nové závodné správy mzdy robotníkom znížiť. V druhej polovici roku 1920 sa však pomer sil už natoľko vy-jasnil, že podnikatelia mohli postupne realizovať niektoré opatrenia na zastavenie rastu robotníckych miezd a na ich postupné odbúranie.

Iniciátormi spoločných akcií v tomto smere boli české podniky, Vítkovické ťažiarstvo a Banská a hutná spoločnosť. Z ich popudu sa 10. septembra 1920 zišli v Bratislave zástupcovia popredných banských ťažiarov na Slovensku, popri Vitkovických železiarňach, Banskej a hutnej spoločnosti aj zástupcovia slovenských závodov Rimamuránskej spoločnosti, Hornosliezskej priemyselnej spoločnosti pre železničné potreby (Markušovce) a Hornosliezskej železiarskej spoločnosti (Nálepkovo), ktorým sa podarilo kodifikovať a ustáliť mzdovú hladinu a v niekoľkých jednaniach dosiahnuť dohodu s robotníctvom v otázke pracovných pomerov. Sociálny impulz bol teda hlavným a prvým podnetom k organizovaniu ťažiarov na Slovensku. Už na tejto porade sa hovorilo o spoločných problémoch, výrobných i od-bytových, a na popud členov organizácie slovenských priemyselníkov ťažiari na Slovensku súhlasili s vytvorením spoločnej záujmovej organizácie.

septembra 1920 sa konala ustavujúca schôdza Banskej a hutníckej sekcie pri Zemskej skupine pre Slovensko Ústredného sväzu československých priemyselníkov. Každá zúčastnená strana sledovala svoj vlastný zámer, hoci sa hneď od začiatku od tejto organizácie veľa nesľubovalo. Na jej čelo sa dostal ústredný riaditeľ rimamuránskych závodov Rudolf Biró. Najvýraznejšou postavou tohto združenia však bol jej tajomník Otto Kapp.

V nasledujúcom roku túto organizáciu rozpustili a ustanovili samostatný Sväz banských a hutníckych závodov na Slovensku, ktorého stanovy ako záujmového spolku slovenských banských a hutníckych ťažiarov schválilo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska 18. mája 1921. Cieľom sväzu mala byť ochrana záujmov slovenského baníckeho a hutníckeho podnikania. Náplň činnosti sväzu sa v prvom období zameriavala predovšetkým na otázky mzdové a sociálne. Podnikatelia prostredníctvom tejto organizácie vystupovali (ale-bo sa o to snažili) voči robotníkom jednotne.

Organizácia však nikdy neprekonala odlišné hospodárske, ale aj politické a národnostné záujmy vedúcich ťažiarov v spišskom revíri na jednej a v gemerskom revíri na druhej strane. Druhým úsekom činnosti sväzu bolo presadzovanie požiadaviek banských podnikateľov voči štátu, hlavne vo veci dávok, daní a poplatkov, dopravy a regulovania vývozu a dovozu. Táto činnosť od roku 1925 po-stupne prevažovala. Tretím hlavným úsekom činnosti Sväzu banských a hutníckych závodov na Slovensku bola poradná úloha pri novelizácii, úprave a vydávaní nových banských zákonov a nariadení, ako i poradná úloha pri pôsobnosti štátnych banskopolicajných orgánov.

Sväz banských a hutníckych závodov bol však organizáciou dobrovoľnou a nezdružoval nikdy viac ako 12 podnikov. Nemohol mať väčší vplyv v spoločenskom živote. Okrem toho nálady, ktoré sa medzi jeho členmi šírili, nevyznievali v prospech podnikov českých krajín a keď nebolo povinnej disciplíny, nedali sa utíšiť. Preto pod patronátom Vitkovického ťažiarstva a Banskej a hutnej spoločnosti a za aktívnej účasti slovenských akcionárov a úradníkov, vedených činorodým vládnym komisárom pre banské a hutnícke záležitosti B. Križkom, s využitím platného banského zákona z roku 1854, došlo 29. marca 1926 k založeniu Slovenského banského revíru.

Vzorom mu bola v prvom rade Riaditeľská konferencia Ostravsko-karvinského revíru v Ostrave. Účelom revíru bolo „plniť úlohy vyplývajúce z banského zákona, podporovať spoločné záujmy banských podnikateľov revíru a vystupovať ako ich predstaviteľ vo verejných zäležitostiach, týkajúcich sa ktoréhokoľvek smeru baníctva". Na rozdiel od Sväzu banských a hutníckych závodov bolo členstvo v revíri povinné. Obligatórnu formu organizácie podmieňovala aj nutnosť začleniť do zväzku štátne banské a hutnícke závody a konsolidovať vplyvný styk s Banskou revírnou radou, rozhodcovskými súdmi a pod. Vzájomný pomer, kompetencia a súčinnosť Slovenského banského revíru a Sväzu banských a hutníckych závodov upravila osobitná zmluva.

Z osobnosti, ktoré sa s činnosťou revíru na dlhý čas spájali, treba menovať aspoň Karola Kolaciho, ktorý bol v tom čase riaditeľom Banskej a hutnej spoločnosti a stal sa predsedom Slovenského banského revíru hneď pri jeho založení, Ďalej Karola Staucha, generálneho riaditeľa štátnych banských a hutníckych závodov, ktorý sa stal predsedom revíru v roku 1932 (a zostal nim až do zásahu Ministerstva verejných prác v roku 1938) a konečne opäť Otta Kappa, ktorému zverili riaditeľstvo kancelárie revíru.

V roku 1936 sa k revíru pričlenil krátko predtým založený Banský revír pre Podkarpatskú Rus a na novom zakladajúcom zhromaždení 18. apríla 1936 ustanovili Spojený banský revír pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, čim sa vlastne dokončila i organizácia banských ťažiarov v Československu. Na rozdiel od mnohých organizácií v českých krajinách a od Sväzu majiteľov baní v Prahe, ktorý sa sústreďoval hlavne na problémy ťažby uhlia, bola organizačná štruktúra slovenského baníctva jednoliata, s voľnejším, širším zameraním na dobývané i dosiaľ nedobývané nerasty Slovenska.

1. časť   2. časť