Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Hodruša - Hámre (1. časť)
zdroj: www.hodrusa-hamre.sk
pridané: 28.1.2008

Časť obce Dolné Hámre

Osídľovanie dnešných Dolných Hámrov sa začalo v 14. storočí za panovania uhorského kráľa Ľudovíta I. kedy hrad Revište dostal do léna šľachtický rod Komorských. Hrad Revište bol významným strážcom stredného Pohronia a patrili k nemu aj rozsiahle pozemky na juh po dolnom toku Hrona. Prví osadníci sa usadili pod hrádzou jazera a tu založili svoju prvú osadu. Presný letopočet nie je známy, prvá písomná zmienka o tejto osade je z roku 1391. Vtedy mala osada 13 dvorov s asi 110 ľuďmi. Na začiatku osady postavili hámor na železiarsku výrobu. Stál v miestach, ktoré sa dnes nazývajú Trosky. Dá sa usudzovať, že od tohto hámra dostala meno aj osada, ktorá na rozlíšenie od skôr založených Horných Hámrov bola pomenovaná DOLNÝ HÁMOR.

Prvé stopy osídlenia na dnešnom území Dolných Hámrov však nachádzame v dvoch na sebe nezávislých už v minulosti publikovaných nálezoch bronzových sekier s tulajkou, ktorých pôvod sa viaže na obdobie mladšej a neskoršej doby bronzovej, 10. až 9. storočie pred naším letopočtom, čo dokumentuje prítomnosť lužickej kultúry v tejto lokalite.

Prví osadníci klčovaním lesov po obidvoch stranách potoka získavali pôdu na dorábanie chudobnej poživne. Okrem poľnohospodárstva sa tiež zaoberali pastierstvom a drevorubačstvom, pálením dreveného uhlia a povozníctvom pre susedné bane v Banskej Hodruši.

Nájazdy Turkov neobišli ani túto oblasť. Turci na juhu Slovenska vládli takmer dve storočia. Jednotlivé skupiny tureckých hôrd prenikali aj na sever proti toku Hrona. Pri jednom takomto nájazde dostali sa v lete 1663 až do chotára Dolných Hámrov. Ich návšteva mala pre neveľkú osadu neblahé následky. Vyplienili niekoľko obydlí, uniesli jedno dieťa a odvliekli pastiera so stádom pasúcim sa poniže obce. Obec mala šťastie, že ležala bokom od hlavnej pohronskej cesty a tiež tým, že v roku 1664 boli Turci pri jednom výpade pri Žarnovici porazení. Viac sa v týchto končinách neobjavili, a tak skončili ich rabovačky a plienenie na strednom toku Hrona.

Začiatkom 18. storočia preniká banské podnikanie aj do Dolných Hámrov. Objavené boli bane a ťažba sa započala v Medenom na Malangovej a v Prielohu. Aj mlyny a stupy boli stavané i v hornej časti obce (vyše Sandriku, na Kyslej). Banským podnikaním sa začal meniť aj charakter dediny. Okrem roľnčenia, obyvatelia pracujú aj v baniach a stupoch. Keď v roku 1838 dostala obec výsadu "trhového práva" rozšíril sa jej kontakt s ostatnými dedinami v okolí a bol podnetom pre vznik ďalších remesiel ako obuvník, krajčír, kolár a stolár. Banské podnikanie zamestnalo nielen väčší počet občanov, ale rozšírilo aj počet obyvateľstva.

Obec Dolné Hámre, v ktorej žili ľudia rímsko-katolíckého vierovyznania boli filiálkou žarnovickej farnosti. V roku 1713 si veriaci na vyrovnanom priestranstve v strede obce postavili drevený kostol. Zasvätený bol sv. Alžbete a veriacim slúžil vyše jedného storočia. V roku 1744 dal mlynár Krištof Kľučka na začiatku dediny postaviť drevenú kaplnku na počesť Panny Márie. V tejto kaplnke sa odbavovali bohoslužby po rozpade dreveného kostola. V roku 1788 prestavali túto drevenú kaplnku na murovanú.

V rokoch 1892-94 dala Gerambovská banská únia postaviť na mieste, kde stál pôvodný drevený kostol, jednoloďový chrám v novoromanskom slohu. Vysviacka kostola sa konala 15.júla 1894 banskobystrickým biskupom Karolom Rimelym. Novopostavený kostol bol zasvätený sv. Alžbete.

Gerambovská banská únia

V roku 1752 prišiel z Holandska do Banskej Štiavnice šľachtic Ján Jozef Geramb. Venoval sa banskému podnikaniu a šťastie mu bolo žičlivé. Vlastnil bane s bohatými žilami vzácnych kovov, značne výnosnejšie, ako mali iné ťažiarske spoločnosti v bansko-štiavnickom regióne (Rössel, Brenner). Už na sklonku 18. storočia ním založená spoločnosť tzv. Gerambovská únia banská(GBÚ), bola najsilnejšou a najprosperujúcou spoločnosťou nielen v tomto banskom revíri, ale v celej monarchii. V polovici 19.storočia zamestnávala GBÚ už 1400 ľudí a okrem ťažby obecných kovov (meď, olovo, zinok) v čase najväčšej prosperity ročne vyťažila priemerne 28,3 kg zlata a 3194 kg striebra.

Prosperita GBÚ trvala do deväťdesiatich rokov 19.st. Najväčším odberateľom striebra bol uhorský štát. Po objavení bohatých nálezísk striebra v južnej Afrike a Amerike klesla svetová cena 1 kg zo 180 na 78 korún. Hlbinná ťažba v baniach GBÚ neumožňovala dolovať tento kov za zníženú cenu. Ďalším nešťastím GBÚ bol pokles odberu striebra erárom, v dôsledku jeho prechodu na zmenu peňažnej sústavy.

Baniam a celej GBÚ hrozil zánik. Podnikavý Róbert Berks sa rozhodol vyťažené kovy spracovať na hotové výrobky. V Banskej Belej založil v roku 1894 továreň na olovené výrobky a v Dolných Hámroch továreň na spracovanie striebra. Opäť prevládala úspornosť. Továreň na strieborné výrobky sa rozhodol postaviť v blízkosti surovinového zdroja, teda pri Schöpferštôlni a hámorských stupoch. Voľba padla na pozemok patriaci istému Joanesovi Sandrikovi, kde došlo v máji 1895 k stavbe striebornej továrne. Berks počítal aj s tým, že hotové výrobky nebude problém dopraviť vozmi na železničnú stanicu do Kozároviec. Trať do Hronskej Dúbravy bola predĺžená až v roku 1898. Podľa Berksovho projektu sa vo fabrike malo ročne spracovať na výrobky až 10 000 kilogramov striebra. S postavením továrne bol zriadený aj poštový úrad. Novopostavenú fabriku pomenoval Berks podľa pozemku, na ktorom bola postavená. Ako grafickú ochrannú známku zvolil šesťlistovú ružicu prevzatú z rodinného erbu Gerambovcov.

Továreň Sandrik

Drahé strieborné výrobky zo Sandriku mali, pochopiteľne, len malý okruh zákazníkov. Kúpiť si ich mohli dovoliť len najbohatšie vrstvy vtedajšej spoločnosti. Už v roku 1898 sa prejavila odbytová kríza, továreň obmedzila výrobu a znížila počet pracovníkov takmer na tretinu. V roku 1898 nastúpil do Sandriku, ako návrhár, absolvent viedenskej umeleckej školy Ján Peterka rodák z Radetíc v Čechách. Podľa podmienky peštianskej vlády na poskytnutie finančnej pôžičky pre fabriku, mala sa táto zúčastniť s výrobkami podľa vlastných návrhov na Svetovej výstave v Paríži v roku 1899, ako aj na Miléniovéj výstave v roku 1900 v Pešti. Mladý Peterka túto úlohu zvládol tak úspešne, že ním navrhnuté vzory získali na jednej i druhej výstave zlaté medaily. Za tento úspech poveril Berks sotva 29-ročného Peterku od roku 1901 vedením fabriky.

Ani strieborná fabrika však nezachránila bane pred úpadkom. V roku 1906 Gerambovská banská únia, ktorej majetok sa odhadoval na 50 miliónov uhorských korún, bola už tak zadĺžená, že v apríli 1906 ohlásila bankrot. Bane a banské zariadenia prevzal uhorský štát, fabriku Sandrik odkúpila Ústredná peštianska sporiteľňa. V súčasnosti už neexistuje ani továreň Sandrik.

Zdroj: 600 rokov Dolných Hámrov, hodrusa-hamre.sk

1. časť   2. časť   3. časť