Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Baníctvo v okolí BB pred, za, po Fuggerovcoch (2. časť)
zdroj: www.referaty.sk
pridané: 14.6.2008

V Banskej Bystrici

V Banskej Bystrici zriadil Ferdinand pre správu medenorudných baní, hút, hámrov a pod. osobitnú banskú komoru. Pre celú stredoslovenskú banskú oblasť sa rozhodol zriadiť ako vrchný riadiaci a dozorný orgán hlavný komorogrófsky úrad, ktorého sídlom sa stala Banská Štiavnica.

Nový banský poriadok

Veľmi vážnym zásahom do pomerov v stredoslovenských banských mestách i do baníctva v celom Uhorsku bolo úsilie Ferdinanda I. nastoliť nový banský poriadok. Hneď po prevzatí stredoslovenských banských miest roku 1548 poveril dolnorakúsku komoru vypracovaním nového banského poridku. Chcel ním obmedziť staré výsady a privilégiá banských miest, uprednostniť vlastné regálne práva, vytvoriť podmienky pre väčšiu kontrolu nad banskou výrobou a tým zvýšiť zisky eráru najmä z baníctva na drahé kovy a meď, ktoré v tejto oblasti prevládalo.

Medzi najvýznamnejších odberateľov banskobystrickej medi patrili hornonemecké obchodné domy. V rokoch 1548-1560 Matej Manlich, v rokoch 1560-1563 Ulrich Linck, v rokoch 1563-1569 odoberala banskobystrickú meď spoločnosť Michal Manlich a Filip Welser, v rokoch 1569-1587 Wolfgang Paller a Leonard Weiss, od roku 1578 aj rakúsky finančníci Castell a Croy. Na začiatku 17. Storočia vstúpil do obchodu s banskobystrickou meďou viedenský finančník Lazar Henckel.

Medzi Hlavný komorogrófsky úrad mal mať dozor nad celým baníctvom, hutníctvom a mincovníctvom v oblasti stredoslovenských banských miest. Komorský gróf mal byť aj vrchným vojenským a mal mať na starosti vojenskú ochranu tejto dôležitej oblasti. Práve pre také veľké nároky sa Viedni dlho nepodarilo nájsť vhodnú osobu na obsadenie tejto funkcie. Prvým hlavným komorským grófom sa stal Dávid Hág. Do funkcie nastúpil roku 1598.

Stredoslovenské banské mestá odmietli nový banský poriadok prijať. Medzi panovníkov, resp. dolnorakúskou komorou a banskými mestami, sa rozpútal dlhý zápas, ktorý mal niekoľko etáp. Prvá skončila za Ferdinandovho nástupcu Maximiliána II. kompromisom.

Banský poriadok prijali stredoslovenské banské mestá na konci roku 1570. Tlačou vyšiel roku 1573. Známy je pod názvom Nový alebo Maximiliánov banský poriadok.(4.4. prílohy)

Významná bola aj železiarska výroba na Pohroní. Zo železiarní na Horehroní, najmä z Hronca, sa zasa zásobovali bane na okolí Banskej Bystrice. 2.9. Železná ruda

Na území Slovenska sa vyskytovalo ako železná ruda najmä ocieľok (siderit). V horných partiách ložísk bol zvetraný na hnedeľ (limonit) , ktorý bol hlavnou rudou, spracúvanou v tzv. slovenských peciach. Zriedkavejší bol výskyt krveľa (hematit), a magnetovca (magnetit). Zato práve posledná ruda bola na výrobu kvalitného železa veľmi potrebná a obyčajne sa pridávala k iným železným rudám.

Spôsoby rozpojovania horniny

Hĺbenie šácht, razenie banských chodieb a dobývanie rúd sa robilo jednoduchým spôsobom, zaužívaným už storočia predtým. Ako nástroje sa používali predovšetkým želiezko či dláto, osadené na drevenom porisku, a kladivo. Pomocou týchto dvoch jednoduchých ale účelných nástrojov sa vyrazili dlhé kilometre banských chodieb a dobylo sa množstvo rúd. Postu bol však pomalý. Za rok sa pokročilo pri razení banskej chodby len 8-10 metrov. Okrem toho používali baníci pri práci aj rozličné kliny, čakany, grace a sochory. Pri rozpojovaní veľmi tvrdej horniny sa používali aj drevené kliny. Do čelby sa vysekali otvory a do nich sa vtĺkali masívne kliny, zhotovené obyčajne zo suchého bukového dreva, ktoré sa polievali vodou. Nasávaním vody sa zväčšoval ich objem, okolitá hornina praskala a dala sa ľahšie odstraňovať. Používala sa aj metóda dobývania ohňom. Pred čelbou sa nakládla hranica dreva, ktorá sa zapálila. Vyžarované teplo a plamene rozohriali horninu, ktorej objem sa tým zväčšoval. Pri ochladzovaní, ktoré sa urýchľovalo polievaním studenou vodou, hornina praskala a dala sa ľahšie a rýchlejšie dobývať. Dobývanie ohňom sa mohlo robiť len na miestach, kde bolo dobré vetranie, pretože ináč by dym zamoril bane a prekážal by pri práci.

O dobývaní ohňom sú zo Slovenska známe viaceré zmienky zo 16. i 17. storočia. V 16. storočí sa táto metóda alikovala najmä v Kremnici, kde bola tvrdá hornina. Zo 17. storočia sú správy o dobývaní ohňom z Boce, Ľubietovej a ešte aj po zavedení strelného prachu z Banskej Štiavnice.

Rozpojovanie horniny týmito metódami bolo pomalé a namáhavé. Preto mimoriadny význam malo zavedenie trhania horniny v baniach pomocou strelného prachu. Ojedinelé pokusy použiť strelný prach v baniach sa vyskytli v Taliansku už koncom 16. storočia, ale nemali praktický význam. Prvý úspešný pokus urobil v Banskej Štiavnici 8. februára 1627 Gašpar Weindl.

V baniach na Španej Doline už roku 1629 a o desať rokov sa tam urobilo ročne vyše tisíc odstrelov. V Banskej Štiavnici vykonával funkciu strelmajstra sám Gašpar Weindl. Zavedením tejto metódy značne vzrástla produkcia kovov. Urýchlilo sa aj razenie dopravných chodieb a iných banských diel. Zo Slovenska sa používanie strelného prachu v baníctve rozšírilo aj do iných oblastí Európy a prispelo k podstatnému zvýšeniu produkcie kovov v svetovom meradle.

Produkcia striebra v banskobystrickom revíri

Počas povstaní poklesla produkcia o polovicu. Podobná situácia bola aj v banskobystrickom rudnom revíre, ktorý produkoval predovšetkým meď, ale aj dosť veľké množstvá striebra. Prenikaním do väčších hĺbok klesal obsah striebra v rudách. Okrem toho rozličné nepokoje spôsobili celkový pokles ťažby rúd. V 30. Rokoch 17. Storočia sa z baní na okolí Banskej Bystrice získalo vyše 1000 hrivien striebra ročne. V 50. rokoch bola ročná produkcia ešte vyše 800 hrivien, ale od 80. rokov klesla. V poslednom desaťročí 17. storočia sa už získalo ročne len 20-30 hrivien striebra. Celkom sa za 54 rokov z obdobia 1630-1700 odovzdalo z Banskobystrickej komory do kremnickej mincovne 36 256 hrivien, t. j. ročne 672 hrivien striebra.

Baníctvo na začiatku 18. storočia

Na začiatku 18. storočia prekonalo slovenské baníctvo ťažké krízové obdobie. Už prvé kontakty stredoslovenskej banskej oblasti s kuruckými vojenskými skupinami v septembri 1703 priniesli vydrancovanie Starých Hôr a Španej Doliny. Ako trest za krátkodobé poddanie sa cisárskemu generálovi Šlikovi musela Kremnica zaplatiť v novembri 1703 10 000 zlatých. Neustále vynucovanie peňazí, zbraní, odevov, vozov, koní, potravín a vojakov priviedlo banské mestá na pokraj záhuby 2.13. Mediarsky podnik v Banskej Bystrici

Po Bočkaiovom povstaní sa banskobystrický mediarsky podnik nachádzal v katastrofálnom stave. Bane boli zväčša opustené, povrchové zariadenia zničené, robotníctvo sa rozišlo. Výroba v baniach, hutách a hámroch sa obnovovala len postupne a za pomoci poddaných okolitých panstiev. Situácia sa zlepšila, keď dvor uzavrel novú zmluvu s nákladníkmi W. Pallerom a L. Henckelom, ktorí poskytli prostriedky na financovanie obnovy a výroby. Od roku 1612 sa už v banskobystrickom mediarskom podniku vyrábalo 8000-10 000 centov a v ľubietovskom revíre okolo 400 centov medi ročne. Za poskytnuté financie dostávali nákladníci všetku vyrobenú meď. Predávali ju na domácich trhoch, ale najmä vyvážali do zahraničia. Veľké množstvá slovenskej medi sa vyvážali do Hamburgu a odtiaľ do Amsterdamu, Španielska a inde. Cez Viedeň sa zasa vyvážala najmä do Benátok. Cena medi stúpla zo 16 na 21 zlatých. Nákladníci sa však obohacovali predovšetkým sami. Podnik zápasil veľmi často s nedostatkom peňazí, nevyplácal mzdy a tak si ich robotníctvo muselo často vymáhať štrajkami a inými radikálnymi spôsobmi.

Posledné obdobie Betlenovej vlády opäť spôsobilo spustošenie podniku. Roku 1626 sa musela výroba načisto zastaviť. V 30. rokoch začala slovenskej medi konkurovať na svetových trhoch švédska a neskôr aj japonská meď. V tom čase sa v banskobystrickom podniku vyrábalo okolo 6500 centov medi ročne. V 40. rokoch sa robili v Banskej Bystrici pokusy vyrábať z tamojšej medi mosadz. Od roku 1642 prenajal dvor banskobystrický mediarsky podnik viedenským obchodníkom bratom Joanelliovcom. Nákladnícky systém financovania sa tak zmenil na priame riadenie výroby. Vytvorili sa ešte väčšie možnosti drancovania baní a ožobračovania banského osadenstva. V rokoch 1642-1648 mali napríklad nájomcovia čistý zisk vyše 160 000 zlatých, hoci podnik v tých rokoch takmer zanikol. Po povstaní Juraja Rákociho sa roku 1645 prestalo v ňom pracovať a osadenstvo sa pre mor, nedostatok potravín a nevyplácanie miezd porozchádzalo.

Po tridsaťročnej vojne sa podarilo výrobu znovu obnoviť, a to aj za pomoci rozličných vnútorných zmien. Roku 1662 sa napríklad zaviedli v baniach 8-hodinové pracovné smeny miesto dovtedajších dvoch štvorhodinových, medzi ktorými bola prestávka. Zavádzala sa aj nepretržitá, t. j. trojsmenná práca. Na kontrolu odpracovaných smien sa zaviedli rováše. Drevorubačom a uhliarom sa obmedzoval chov dobytka a žiadali sa od nich pravidelné dodávky dreva a drevného uhlia pre bane a huty. Produkcia medi tak opäť vzrástla. Roku 1680 zriadila Dvorská komora vo Viedni vlastný, teda erárny úrad na odpredaj medi. Znamenalo to zvýšenie ziskov eráru, pretože ceny medi na svetových trhoch stúpli na 40-42 zlatých za cent. Okrem európskych krajín sa banskobystrická meď vyvážala aj na trhy v Indii, Číne a do prístavov v Amerike. Banskobystrický mediarsky podnik zamestnával koncom 17. storočia do 800 baníkov a hutníkov.

Stále viac sa však prejavovala relatívna vyčerpanosť rudných zásob. Šachty boli hlboké vyše 350 metrov, výrobné náklady stúpli, produkcia klesla. V rokoch 1700-1702 sa vyrobilo ročne len okolo 3000 centov medi. Podnik nestačil poskytovať ani množstvo 4000 centov, ktoré sa malo ročne dodávať do Amsterdamu ako splátka na pôžičku, ktorú poskytli nizozemské stavy viedenskému dvoru. V septembri a potom v novembri 1703 obsadila podnik vojská Františka II. Rákociho. Už hneď počas prvého obsadenia a núteného opustenia napáchali na ňom veľké škody. Barónovi Hellenbachovi, Ktorého dosadil F. Rákoci za hlavného komorského grófa, sa síce podarilo udržať v podniku výrobu, ale za nesmiernych obetí osadenstva. Produkcia opäť citeľne poklesla.

1. časť   2. časť