Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História baníctva

Mníšek nad Hnilcom (1. časť)
zdroj: http://www.mnisek.sk
pridané:
6.7.2013

V 14. storočí nadobúda veľký význam spišská meď, ktorá ovládla trhy v severnej časti Európy. Obchod s meďou mali v rukách torunskí a krakovskí kupci. Medená ruda sa tavila v hutách v Gelnici, Smolníku a Tichej vode a do sveta sa vyvážala pod názvami göllnitzer, schmöllnitzer a stillbacher Kupfer.

V Mníšku bolo rozvinuté baníctvo a uhliarstvo. Dokladom toho je aj listina z roku 1432, z ktorej sa dozvedáme, že Mníšek mal vlastného banského majstra. Banského majstra si volila rada a od komorského grófa sa vyžadoval iba súhlas. Bol významným členom rady a zastával funkcie podrichtára. V bežných situáciách rozhodoval sám, len pri zložitejších situáciách si prizýval dvoch členov rady. V náplni práce mal evidenciu podielov, kontrolu šácht, chodieb, spôsobov ťažby a rozsúdenie sporov priamo v bani. Bol oprávnený vydať žiadateľovi kutacie povolenie. Udeľoval banskú mieru. Určoval a vytyčoval za určitých podmienok hranice medzi baňami. Mal dozerať na to, aby sa v baniach ťažilo a odovzdávala sa daň. Banský majster nesmel odsúdiť na väzenie (ako rada), len na majetkový postih. Mal aj veľký vplyv pri určovaní dedičných podielov a štôlní. Poznáme mená týchto banských majstrov pôsobiacich v Mníšku: 1641 Girg Tanyer, 1682 Georg Theis, 1744 Johanes Martinides, 1755 Georg Klin, 1780 Johann Pajer, 1787 Johann Schütz.

Podľa háld sa dá predpokladať banská činnosť priamo v obci (podzemie pod celou obcou je vraj popretkávané štôlňami), jej častiach Kloport, Vinkel, Burg a v blízkom okolí. Na úpätí Špicnbergu boli bane na zlato, v dolinách „Grund”, „Kalichzajfn” a „Tinesgrund” boli bane na striebro. Meď sa ťažila v okolí „Ádechsn” a „Štirkenberg” a pod Kloptaňou. Bane boli aj v iných dolinách, o čom svedčia zasypané štôlne. Okrem baníctva sa obyvatelia venovali aj uhliarstvu. Dokazujú to plošinky po okolitých lesoch. Drevené uhlie sa pálilo zo siahovice. Jedna skupina pozostávala zo šiestich osôb. Každá pracovná skupina mala 4 uhliská. Na jedno uhlisko bolo treba naložiť 24 horských siahovíc dreva. Potom sa drevo prikrylo slamou a uhoľným prachom zmiešaným s hlinou. Malým otvorom pri zemi sa drevo zapálilo a horelo 8 až 10 dní. Z jedného miliera sa vypálil viac ako jeden voz dreveného uhlia.

Následkom ťažby sa začala ruda na povrchu míňať, znižoval sa aj obsah kovu v rudách. Na hlbinné dolovanie bolo potrebné raziť nákladné šachty a štôlne. Práce si vyžadovali veľké finančné prostriedky, ktoré chýbali. Z toho dôvodu dochádza ku stagnácii a vážnej kríze baníctva. O stave spišského medeného baníctva sa dozvedáme zo správy dvorných komisárov z roku 1566, ktorú vyslal cisár Ferdinand: „V Mníšku, Švedlári a Krompachoch sa pre nedostatok nákladu (peňazí) neťaží, iba v Smolníku a Gelnici sú zvyšky baní mešťanov na striebro.”

Začiatkom 17. storočia mal richtár Georg Schleifer so svojimi spoločníkmi baňu, v ktorej sa okrem medi ťažilo aj striebro. Ročne vyrobili asi dva centy, t. j. 84 - 90 kg medi, ktoré získali vo vlastnej hute. V zázname o baniach sa spomínajú bane na zlato na rozhraní mníšanského a švedlárskeho chotára (Bystrý potok). Nad dnešnou železničnou stanicou bola vraj soľná baňa, ktorá sa volala „Zalcštoln” alebo „Purmanštoln”, z ktorej sa podľa neoverených údajov vozila soľ do celého Uhorska. V „Grunde” sa nachádzala Konská šachta („Rosštoln”), v ktorej boli raz zasypaní devätnásti baníci a dva kone, podľa čoho dostala názov. Boli tam aj Somárska štôlňa (Ézelštoln), Mudranka (pravdepodobne baňa richtára Mudronyho) a mnohé ďalšie. Pod „Fichtenhíblom” boli bane na Rakoch, ktoré pravdepodobne patrili do chotára Mníška.

V roku 1696 v rámci reorganizácie banských súdov bol v Mníšku zriadený nižší banský súd. Udeľoval oprávnenia na banskú ťažbu, kutacie povolenia a zisťoval, či sa oplatí ťažiť, či neutrpia susední ťažiari a na základe toho sa vymeriavalo územie - tzv. banská miera. O význame Mníška v baníctve svedčí aj to, že sa po roku 1696 stal s banskými mestami Švedlár, Smolník, Gelnica a Štós členom obnoveného spolku piatich hornouhorských banských miest. V roku 1726 sa spolok rozšíril o Dolný a Horný Medzev a spolu vytvorili spolok siedmich banských miest. Neskôr sa pridal aj Vondrišel (Nálepkovo) a tak vznikol spolok ôsmych banských miest. Zo 4. júna 1742 sa zachovala žiadosť majiteľov baní z Gelnice a Mníška adresovaná župe v Levoči, v ktorej sa sťažujú na zničené medené bane a žiadajú zvýšenie cien. Poukazujú na úpadok medenorudného baníctva, následkom ktorého sú bane a mestečká vyľudnené a opustené. Túto žiadosť podporili aj magistráty miest.

1. časť    2. časť