Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

Mníšek nad Hnilcom (2. časť)
zdroj: http://www.mnisek.sk
pridané: 7.7.2013

V roku 1880 po schválení zákona o lokálnych železniciach, vzniklo v Gelnici konzorcium na stavbu železnice Margecany - Smolník Po začatí stavby sa zistilo, že finančné zdroje na výstavbu podľa projektu nepostačujú. Len približne osem kilometrov dlhý úsek do Gelnice mal normálny rozchod, ďalej už bol len lacnejší metrový rozchod. Napokon nebolo možné dostavať ani trať do Smolníka, ale len do Smolníckej Huty. Vozový park tvorili štyri lokomotívy z Hagansovej lokomotívky v Erfurte, 6 osobných vozňov a 69 nákladných vozňov. Dňa 27. decembra roku 1884 sa začala osobná doprava a o štyri dni aj nákladná doprava. Povozníci boli zúfalí, lebo si mysleli, že stratia prácu. Opak však bol pravdou. Zlacnená doprava vlakom podmienila rozšírenie činnosti píl a baní, takže povozníci mali dosť práce pri vození dreva a rudy k železnici. V Mníšku bola stanica v dome p. č. 231. Trať viedla cez most popri Smolníckom potoku smerom na Smolník.

Druhú polovicu 19. storočia opisuje obecná kronika takto: „Vo všetkých banských podnikoch celého okolia bola práca zastavená. Pracovalo sa len v pyritovej bani v Smolníku, kde baníci pracovali len za „hladové mzdy”. Niektorí si brali so sebou svojich desať až dvanásťročných chlapcov, ktorí boli však na prácu prislabí, preto triedili pyrit na haldách. Pracovná smena trvala dvanásť hodín. Prostredie bolo zdraviu škodlivé, preto nie div, že baníci sa len zriedkavo dožili 45 - 50 rokov. Ak niekto žil dlhšie, obyčajne trpel na astmu. Mesačný plat predstavoval 6 - 8 guldenov. Na Smolníckej píle a píle na Hrabliach sa tak málo pracovalo, že to nemalo vplyv na zlepšenie životných podmienok. Ani povozníctvo neprinášalo roľníkom dostatočný zárobok. Dovoz pyritu z baní a dosák z píly sa síce robil, ale prinášal len málo peňazí. Na záprah sa používali len voly, pretože kone boli veľmi drahé. Ak viezli pyrit, museli ísť prvý deň do Huty, druhý deň do Margecian a tretí deň sa vrátili domov. Podľa váhy odvezeného pyritu dostali asi dva zlaté. Kúpna sila obyvateľov bola slabá, o čom svedčí aj to, že jediný obchodník, ktorý sa pokúsil otvoriť obchod, vzápätí ho aj zavrel.”

V roku 1832 bolo združenie hornouhorských ťažiarov nútené vyhlásiť, že vo svojich hutách zamení len rudy s obsahom medi vyšším ako 12 percent. Následkom toho bol veľký počet ťažiarov nútený zastaviť prevádzku, čo malo za následok prepúšťanie a o prácu prišlo 2000 baníkov. Nie všetky bane ale postihol úpadok. Na zhromaždení združenia mali hlasovacie právo len tie ťažiarstva, ktoré v predchádzajúcom roku zamenili určené množstvo medi. Hlasovacie právo v Mníšku mali ťažiarstva Starý a Nový Eidexen, Stirkenberg, v roku 1837 štôlňa Schiefer, Eidexen, Maria Himmelfahrt a v roku 1860 Maria Verkündigung a Schieferstollen.

V súpise baní z roku 1847 sa v Mníšku uvádzajú bane Anna a Johann Felder, Neue Christihimmelfahrt, Christihimmelfahrt, Catharina, Keillschegruben Felder, Emanuel Grube, Gotthilf, Discordia, Hilfgottes, Joseph, Julianna a Jacob, Johann Evangelist, Salamon, Neue Maria Verkündigung, Schieferstollen, Neue Maria Himmelfahrt.

V roku 1906 sa uskutočnil štrajk baníkov v Mníšku a okolí. Banský komplex (bane a banské polia) v Mníšku bol pridelený Pohornádskej uhorskej spoločnosti so sídlom v Slovinkách. Odtiaľ boli usmerňované otváracie práce v rokoch 1906 - 1910 na banských poliach Phönix a Buda. Výsledky však neboli uspokojivé, preto boli práce pozastavené. Pre nedostatok pyritu uhorská vláda nariadila v roku 1916 prieskum vhodných ložísk v Mníšku. Nájomníkom sa stal V. Strasser, ale pre nedostatočné zásoby sa prevádzka nerozbehla.