Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

SLOVENSKO - Geomorfologický vývin (2. časť)
zdroj: Slovensko II. (Príroda), kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané: 6.7.2009

Podľa dnešného stavu sa teda reliéf na Slovensku utvára v prostredí piatich geologických stavebných jednotiek, ktoré vytvárajú pásma: 1. pásmo stredných (centrálnych) Karpát (kryštalicko-druhohorné), 2. bradlové pásmo, 3. flyšové pásmo, 4. sopečné pásmo a 5. pásmo dunajských neogénnych panví. V jednotlivých pásmach sa vyvinuli svojrázne štýly reliéfov v závislosti od svojráznych hornín a ich usporiadania ako osobitých jednotiek geologickej stavby.

Zvyšky tretohorných zarovnaných povrchov

Na Slovensku sa vyskytujú aj formy reliéfu, ktoré sa zachovali ako pomerne málo pozmenené z neogénu a výnimočne aj staršie. Bývajú to pozostatky tvarov zdedených po staršom, plochejšom reliéfe.

V stredných Karpatoch, najmä v Slovenskom rudohorí, sú na chrbtoch mierne zvlnené plošiny, na ktorých predeocénna erózia zrezala rôzne sklonené vrstvy do jednej úrovne. Prekryli ich bazálne zlepence a pieskovce uložené pri postupe eocénneho mora. Vzhľadom na ochranné pôsobenie týchto vrstiev, ako aj vzhľadom na to, že Slovenské rudohorie ako najlepšie skonsolidovaná časť stredných Karpát nepodľahlo príliš veľkým tektonickým poruchám, zachovali sa tieto erózne plošiny do našich čias v páse územia nad horným okrajom eocénu, kde erózia a denudácia len nedávno z nich odstránili ochrannú pokrývku. O tom, že ochranný kryt bol odstránený len nedávno, svedčia kremenné okruhliaky zo zvetraného bazálneho zlepenca a ostrovy týchto hornín na plošinách, napríklad na Glaci a v južnom okolí Spišskej Novej Vsi.

Takéto odkryté plošiny predeocénneho veku sú aj v okolí Vikartoviec a Liptovskej Tepličky v skupine Kozieho chrbta a na severnom sklone Čiernej hory pozdĺž hranice eocénu s kryštalickými horninami a druhohornými sedimentmi. Pri Mojtíne v Strážovských vrchoch, v Kluknavskej kotline v okolí Hornej a Dolnej Lehoty nad dolinou Hrona a pri Ponikách sú na takto odkrytom povrchu vápencov aj stopy tropickej kôry zvetrávania. Pri Mojtine je malý výskyt bauxitu, vekom asi zhodný s jeho bohatými ložiskami v Maďarsku. Nemožno vylúčiť, že zarovnaný povrch, na ktorý sa prelialo paleogénne more, sa u nás vyvinul čiastočne už vo vrchnej kriede v prostredí tropickej klímy.

Vnútri karpatského oblúka bola v paleogéne stará vnútrohorská plošina (medzihorie). Po savských fázach vrásnenia začala klesať podľa smerných zlomov západo-východných, a tak sa vytvárali na dnešnom úpätí Karpát kryštalizačné jadrá súčasných dunajských kotlín. V oligocéne a spodnom miocéne (akvitán, burdigal a helvét) na západnom a východnom Slovensku nemali ešte tvary dnešných dunajských kotlín. Na strednom úseku južného Slovenska sa vytvorila ako prvá morská panva od Poiplia po Rimavskú kotlinu. Viedenská kotlina sa rozprestierala na území Slovenska od Kútov cez Myjavskú pahorkatinu, okolie Nového Mesta nad Váhom do doliny hornej Nitry. Vtedy ešte neexistovali Malé Karpaty a Považský Inovec. Na mieste južnejších časti Podunajskej nížiny bola pevnina a od Prešova po Vihorlat sa tiahla panva. Nebol Vihorlat ani Slanské vrchy. Aj tu na mieste strednej a južnej časti Východoslovenskej nížiny bola pevnina.

Silnejšie pohyby na začiatku burdigalu vytvorili v stredných Karpatoch ploché a široké veľvrásy - pretiahnuté v smere východozápadnom. Vtedy sa Karpaty aj ako celok mierne vyzdvihli v tvare klenby, a to najviac v rudohorsko-tatranskej časti.

V dôsledku toho najprv zaniklo more v strednom úseku južného Slovenska a vytvorili sa horné úseky siete hlavných riek Slovenska. V helvéte zasa postihli silnejšie pohyby zemskej kôry východné Slovensko a po nich poklesla severná časť Východoslovenskej nížiny, ktorá ako morská panva súvisela so severnou častou Košickej kotliny. Vo vrchnom helvéte opäť postupuje more do dunajských kotlín na západnom a východnom Slovensku, ktoré ďalej klesali podľa smerných zlomov. Na konci helvétu, počas prvej fázy mladoštajerského vrásnenia, sa stredné Karpaty dvíhali a more ustúpilo, zanechávajúc v zníženinách dna lagúny, v ktorých sa ukladala na východnom Slovensku soľ. Na rozhraní spodného a vrchného miocénu sa Karpaty vyzdvihli ako celok, pričom sa výškove slabo diferencovali, viac na východnom ako na západnom Slovensku.

Počas spodnomiocénneho vývoja reliéf slovenských Karpát nebol veľmi hlboko rozbrázdený, aj keď raz tu, druhý raz inde sa ich povrch dvíhal alebo klesal. Denudácia stačila vyzdvihované časti znižovať. Za toto obdobie, ktoré trvalo niekoľko miliónov rokov, erózno-denudačné procesy odstránili z vrcholov veľkých antiklinál stredných Karpát časť pokrývky paleogénnych sedimentov. Podla toho, že sa v usadeninách vrchného miocénu - ktoré do Oravsko-novotargskej kotliny prinášali rieky od juhu - nenachádzajú horniny kryštalického jadra a mezozoika Tatier, sa súdi, že ich ešte erózia neodkryla.

Ťažko sa dá zistiť, ktoré plošiny na chrbtoch slovenských vrchov sa vyvinuli v spodnom miocéne. Horotvorné pohyby ich dodatočne miestami silne porušili, najväčšmi na východnom, potom na západnom a najmenej na strednom Slovensku v oblasti Slovenského rudohoria. Čas, za aký ich erózia a denudácia ďalej pretvárali, je príliš dlhý. Preto sa mohli ako menej pretvorené zachovať iba v polohe blízkej eróznej báze utvárajúcich sa mladších erózno-denudačných plošín. No ich existenciu dnes možno dokázať hlavne tam, kde povrch prekryli mladšie horniny, takže ich konzervovali. Silne zarovnaný, niekde až močaristý povrch západnej časti Slovenského rudohoria spodnomiocénneho veku (helvét) zakryl v tortóne a v sarmate (mladší miocén) plochý tabuľový pokrov andezitových tufitov, tufov, brekcií a rozplaveného sopečného materiálu, ktorý presahoval aj na oligocénno-spodnomiocénnuvýplň Lučensko-rimavskej kotliny. Erózia a denudácia tento plochý, neskôr vyzdvihnutý a uklonený reliéf odkryli tak, že na ňom ostali len väčšie či menšie zvyšky kedysi azda celkom súvislého sopečného pokrovu, aký sa zachoval doteraz na Krupinskej planine. Takým zvyškom je blžská tabuľa, pokoradzská tabula, Hajná hora nad Breznianskou kotlinou, zvyšky tufov a brekcií v okolí Lipovca, Ratkovej, Polomu, Klenovca, Tisovca i na Klenovskom Vepri, Muránskej planine a inde.

Koncom miocénu a v panóne prebehla nová fáza vývoja reliéfu Slovenska. Na západnom Slovensku, pozdĺž nových systémov zlomov, a to nielen smerových, ale aj priečnych, postupovalo more do novoutvárajúcich sa panví. Vtedy nadobudla zhruba dnešné obrysy Viedenská kotlina. Ako prah sa dvíhali aj Malé Karpaty, no Podunajská nížina sa vtedy rozšírila na juh. Pozdĺž zlomov sa dvíhal Považský Inovec a Tríbeč. Vývoj hlbokých zlomov na strednom Slovensku vyvolal silnú sopečnú činnosť a navŕšenie stratovulkánov, ktoré však erózia ešte v priebehu mladšieho miocénu silne rozrušila.

Na východnom Slovensku bola v spodnom tortóne súš. Až vo vrchnom tortóne spôsobili poklesy vo Východoslovenskej nížine (ku ktorej patrila aj Košická kotlina) a vyrovnávajúce zdvihy v Karpatoch silnú sedimentáciu. Morská panva vo Východoslovenskej nížine sa rozšírila na juh do Maďarska, kde bola prv pevnina.

Na rozdiel od spodnomiocénnych pohybov sa pohyby v mladšom miocéne diali podTa smerových aj priečnych zlomov a flexúr, ktoré dosahovali až tisícmetrové výškové skoky. Vtedy sa položili základy neskôr sa dotvárajúceho orografického členenia Slovenska ako typickej kotlinovej krajiny, ktoré má závažný vplyv na hospodárske členenie Slovenska dodnes. Sieť hlavných karpatských riek, ako je Dunajec, Poprad, Váh, Orava, Nitra, Hron a Hornád, založená v spodnom miocéne, zostala na horných a stredných úsekoch zväčša nezmenená. Na ceste z kotliny do kotliny sa tieto rieky stačili zarezávať do dvíhajúcich sa horských hradieb. Takto sa začali vyvíjať tiesňavové úseky našich dolín (antecedenmé doliny). Váh ich má medzi Ružomberkom a Krpeľanmi, medzi Vrútkami a Strečnom, pod Považskou Bystricou a pod Skalkou nad Trenčínom. Poprad a Dunajec vyhĺbili podobné tiesňavy cez pásmo Východných Beskýd. Hornád má takú dolinu medzi Hornádskou a Košickou kotlinou.

Medzi tortónom a sarmatom more zmenšilo svoju plochu. V sarmate opäť postupuje na klesajúce územie pozdĺž smerných zlomov a na východnom Slovensku i pozdĺž priečnych zlomov. Tomuto prenikaniu zodpovedajú vyrovnávajúce zdvihy v Karpatoch. Vtedy sa vyvíjal hornádsky a toryský zlom a obnovila sa sopečná činnosť, ktorá navŕšila najstaršie, časom silne zdenudované časti Slanských vrchov a Vihorlatu. Aj na strednom Slovensku v sopečnom Slovenskom stredohorí ožila činnosť sopiek a vytvorili sa tu jazerá. Zdvihy horskej časti Slovenska počas mladšieho miocénu boli značné, ale nerovnaké, s vrcholením v tatransko-fatranskej oblasti. Dvíhajúce sa klenby a hrasti zakrývali vtedy menej odolné horniny paleogénu vo väčšej miere ako dnes. Sú dôkazy, že niektoré z klenieb začali erózno-denudačné procesy spod flyšu iba odkrývať alebo že ich ešte neodkryli. Aj keď to boli zdvihy značných rozmerov, nestačili vytvori~ počas mladšieho miocénu zo slovenských Karpát vysoké pohorie s takými hlbokými dolinami ako dnes. Podľa úsudku niektorých geomorfológov mal reliéf iba vo vrchole západokarpatskej klenby charakter nižších stredohorí. Inde mali prevahu nízke denudované chrbty a širšie plytšie doliny. Nad denudované chrbty a široké brázdy vystupovali vrstvové tvrdoše z vápencov a kremencov i kremitých pieskovcov.

V spodnom panóne diferencované tektonické pohyby len kde-tu slabo narúšali ďalšie rozširovanie dolín a splošťovanie chrbtov. Ustupovaním strání sa plochy zarovnávaného povrchu ešte zväčšili. V teplom subtropickom, občas vlhkom, občas suchšom podnebí sa na rozľahlých plošinách tzv. spodnopanónskej rovne vyvinula hlboká kôra zvetrávania. Na dolomitoch vznikla hlboká kôra zvetrávania z odvápneného dolomitového prachu a piesku. Silnému premývaniu teplou vodou neodolali ani partie viac porušených kremencov, ktoré sa rozpadli na kremitý prach a piesok, čo bolo sprevádzané vytváraním kremitých cementov.

Slabšie poklesy sa vtedy obmedzili len na južnú časť dnešnej Podunajskej nížiny, ktorá bývala až dovtedy súšou. Vnútri Karpát vznikli na miestach Turčianskej a Oravskej kotliny jazerá. V priestore dnešnej Východoslovenskej nížiny pod silne zdenudovaným vencom nízkych vrchov, oveľa nižších ako dnes, ostala súš. Vo všetkých sopečných pohoriach Slovenska pokročil v spodnom panóne proces zarovnávania povrchu tak ďaleko, že z pôvodných stratovulkánov (zvrstvených sopiek) ostali len trosky. Výberová erózia a denudácia vypreparovali z menej odolných tufov a tufmi spojených brekcií tvrdé andezitové a ryolitové prúdy a výplne sopečných sopúchov ako chrbty a nízke vrchy. Nivelizovaný povrch na sopečných horninách sa vo zvyškoch zachoval dodnes. To nás oprávňuje datovať zarovnanie do panónu, lebo andezity a ryoliry Slovenského stredohoria vyvreli v tortóne a v sarmate.

Kremnické vrchy. Foto: rs

1. časť    2. časť    3. časť    4. časť