Minerály
a horniny Slovenska ::
prepni na celú stránku
|
Pod drobnohľadom |
SLOVENSKO - Hlavné povodia a typy riečnych sietí (2. časť)
zdroj:
Slovensko II. (Príroda),
kol. autorov, Obzor Bratislava, 1972
pridané:
3.1.2010
Zberná oblasť Dunaja
Dunaj
Veľmi zaujímavo sa vytvára na slovenskom úseku pozdĺžny profil Dunaja. Na prechode z Viedenskej kotliny do Podunajskej nížiny tečie rieka pri značnom sklone, prelamujúc južné výbežky Malých Karpát v koncentrovanom riečišti. Po opustení úbočí Malých Karpát, zachovávajúc si pomerne veľký sklon, tečie na vlastnom rozsiahlom náplavovom kuželi v zložitej spleti ramien až po Palkovičovo. Tu sa sklon značne zmierňuje a začínajú sa intenzívne ukladať nánosy, ktoré sťažujú splavnosť toku a vyžadujú také veľké náklady na ich odstraňovanie, že jeden z najzávažnejších variantov riešenia komplexného využitia Dunaja na tomto úseku ráta aj z tohto dôvodu s vybudovaním plavebného kanála, kombinovaného s využitím vodnej energie, ktorý by obišiel celý, z hľadiska plavby nepriaznivý úsek. Okraje uvedeného mocného náplavového kužeľa obopínajú dve najväčšie dunajské ramená. Je to Malý Dunaj, ohraničujúci Veľký Žitný ostrov, a na maďarskej strane Mošonský Dunaj, ohraničujúci Malý Žitný ostrov.
Rozsiahle regulačné zásahy v druhej polovici minulého storočia skoncentrovali prietok do hlavného koryta a širokého medzihrádzia. Za ním ostali už len staré, mŕtve ramená, ktoré sa počas veľkých vôd napĺňajú presakujúcou vodou, pričom spodná voda podmáča rozsiahle plochy priľahlého územia a vystupuje na ich povrch. Napriek tomu, že pomerne hustá sieť odvodňovacích kanálov so systémom prečerpávacích staníc podstatne skracuje čas trvania záplavy presakovaním vôd pod hrádzami, spôsobujú tieto vody veľké straty poľnohospodárskej výrobe. Katastrofálna záplava v júni 1965 ukázala, že aj mohutný, hrádzami sputnaný povodňový prúd vody v hlavnom toku je veľkým nebezpečenstvom, ak hrádze zlyhajú. Štát preto vynakladá veľké sumy na ich spevnenie a rekonštrukciu, aby sa zaručila bezpečná ochrana priľahlých oblastí ešte pred realizáciou projektov komplexného využitia nášho úseku Dunaja.
Morava
Morava, plochou povodia najväčší československý prítok Dunaja, dotýka sa slovenského územia, tvoriac najprv medzi ČSR a SSR územnú hranicu a južnejšie medzi Československom a Rakúskom štátnu hranicu. Svojimi kratšími ľavostrannými prítokmi na dolnom toku odvodňuje západný výbežok územia Slovenska, zaberajúci juhozápadný úsek Bielych Karpát, väčšiu časti Myjavskej pahorkatiny, severozápadné úbočie Malých Karpát a celú Záhorskú nížinu. Je to hlavne Chvojnica, Myjava, Rudava, Malina a Nová Mláka. Spojením umelými kanálmi sa z malých prítokov Moravy vytvorili dve sústavy s pomerne vyvinutejšou riečnou sieťou. Koryto s veľmi malým sklonom a široký pás popri ňom, v ktorom rieka meandruje, sú z väčšej časti ohradené.
Čierna voda, Dudváh
Čierna voda ústi do Malého Dunaja a odvodňuje juhovýchodné svahy Malých Karpát i priľahlú sprašovú trnavskú tabuľu, ktorá je časťou Podunajskej nížiny. Kedže tečie súbežne s Malým Dunajom, prijíma väčšie prítoky iba z ľavej strany, a to Stoličný potok a najväčší prítok Dudváh, s malokarpatskými pobočkami Holeškou, Blavou, Trnávkou a Gidrou, vznikajúci v Čachticiach umelým odvedením časti prietoku Dubovej, ústiacej do Váhu v Piešťanoch. Podobne ako Čierna voda tečie pozdĺž agradačného valu Dunaja, tečie Dudváh pozdĺž agradačného valu Váhu až po svoje zaústenie do hlavného recipienta, takže je riekou s typicky jednostrannou riečnou sieťou. Možnosť záplav spôsobovaných Dudváhom i Dubovou sa zmenšila vybudovaním kanála pri Čachticiach, ktorý odvádza veliké vody z hornej časti povodia Dubovej do Váhu nad Hornou Stredou. Podobnú funkciu má odľahčovací kanál do Váhu pri Siladiciach a do Čiernej vody pri Čiernom Brode.
Váh, Orava, Turiec ai.
Váh s plochou povodia 10 641 km2 je najväčšia slovenská rieka. Jeho povodie je pretiahnuté do tvaru oblúka s najdlhšou šírkovou osou 91,8 km v hornej časti povodia, v ktorom má so svojimi prítokmi po Žilinu - v porovnaní s ostatnými slovenskými tokmi - pomerne dobre vyvinutú riečnu sústavu stromovitého (vejárovitého) typu. Obojstranne rozvinutá sieť pravostranných a ľavostranných prítokov, ktoré priberajú pobočky nižších rádov, ostro kontrastuje s veľmi jednoduchou perovou riečnou sieťou stredného Váhu. Na tomto úseku hlavná rieka priberá síce množstvo prítokov z oboch strán, ale sú to iba krátke, málo rozvinuté toky. Reliéf povodia je charakterizovaný dvoma reťazami pohorí pozdĺž toku s rozsiahlymi kotlinami uprostred. Z pravej strany patrí do povodia Váhu menšia časť Vysokých a väčšia časť Západných Tatier, Chočské vrchy, Skorušinské vrchy, Oravská Magura, severná časť Malej Fatry, Kysucká vrchovina a priľahlé svahy Západných Beskýd, Javorníkov a Bielych Karpát. Z ľavej strany patrí do jeho povodia severná časť Nízkych Tatier, Veľká Fatra, časť Žiaru, južná časť Malej Fatry, väčšia časť Strážovských vrchov a Považského Inovca. Z kotlín sú to: Oravská, Liptovská, Turčianska, Žilinská, Bytčianska, Ilavská, Trenčianska a úzky pás Podunajskej nížiny pozdĺž toku.
Váh vzniká v tatranskej oblasti ako sútok dvoch zdrojníc, Bieleho a Čierneho Váhu, a ústi, hneď dosiahol dĺžku 378 km, do Malého Dunaja pri Kolárove. Čierny Váh - hlavná zo zdrojníc - pramení v Nízkych Tatrách v severnom kotle Kráľovej hole, Biely Váh vo Vysokých Tatrách v ľadovcovom kare Zeleného plesa na juhovýchodnej strane Kriváňa. Po spojení oboch zdrojníc preteká Liptovskou kotlinou, priberajúc z Vysokých, Západných a Nízkych Tatier, ako aj z Chočských vrchov množstvo prítokov, z ktorých najvýznamnejším z pravej strany je Belá, z ľavej strany Revúca.
Pri prechode kraľovianskym prielomom priberá z ľavej strany menšiu Ľubochnianku, z pravej strany svoj najväčší, prítok Oravu (dĺžka 111,3 km, plocha povodia 1992 km). Jedna z dvoch hlavných zdrojníc Oravy, Čierna Orava, má časť svojho povodia v poľských Západných Beskydách, druhá, Biela Orava, zberá vodu zo svahov Slovenských Beskýd a Oravskej Magury. Po sútoku oboch priberá Orava Jelešnú vodu a zásobuje Oravskú nádrž; ďalej po opustení Oravskej kotliny tečie pomerne úzkou dolinou. Na tomto úseku odvodňuje kratšími prítokmi - najväčším z nich je Zázrivá - z pravej strany Oravskú Maguru a časť Malej Fatry, z ľavej strany severné a západné svahy Západných Tatier a severozápadné svahy Chočských vrchov, a to najmä Oravicou a Studeným potokom.
Najvýznamnejším prítokom Váhu v Turčianskej kotline je ľavostranný Turiec, odvodňujúci časť Kremnických vrchov, Žiaru, ale hlavne Veľkej a Malej Fatry. V Žilinskej kotline, kam Váh priteká po prekonaní malofatranského prielomu, je najvýznamnejším prítokom z pravej strany Varínka, ale najmä Kysuca. Plocha povodia 1038,7 km2 so svojím najväčším prítokom Bystricou. Zberá vodu z oblasti Javorníkov a Slovenských Beskýd. Z ľavej strany tu vteká do Váhu Rajčianka, ktorá odvodňuje priľahlé svahy Strážovských vrchov a Malej Fatry. Z množstva kratších, málo vyvinutých prítokov stredného a dolného toku Váhu treba spomenúť pravostrannú Bielu Vodu, odvodňujúcu časť Bielych Karpát a Javorníkov, a bielokarpatskú Vláru. Od tzv. Beckovskej brány medzi Bielymi Karpatmi a Považským Inovcom až po ústie uložil Váh mohutné náplavy, v ktorých je jeho koryto vo vyššej polohe ako vzdialenejšie časti jeho aluviálnej nivy. Z tohto dôvodu sa napríklad malokarpatské potoky nemohli dostať do Váhu, ale ústia do Dudváhu, ktorý tečie paralelne s ním. S podobnými prípadmi sa možno stretnúť aj na dolných úsekoch iných slovenských tokov. Vo výpustnej trati pod Sereďou až po ústie do Malého Dunaja sa povodie Váhu zužuje na úzky pás po oboch stranách toku, ohraničený ochrannými hrádzami.
Pozdĺžny profil Váhu nie je plynulý, ale je narušený viacerými náhlymi zlomami. Pôvodné pomery, keď sa Váh počas povodní široko rozlieval a vytváral rozsiahle záplavové pásma, sa regulačnými zásahmi a budovaním retenčných priestorov v systéme vážskej kaskády už značne zmenili a budú sa ďalej meniť budovaním ďalších vodných diel na tomto toku.
Nitra
Nitra pramení na južných svahoch Malej Fatry. Až po vyústenie z hôr tečie prevažne juhozápadným smerom, v oblasti Podunajskej nížiny tečie na juh a nad Komárnom ústi do Malého Dunaja. Hlavný tok, 196,7 km dlhý, zberá vodu z plochy 5140,6 km2, a to na pravej strane z južných svahov Malej Fatry, zo Strážovských vrchov a z východnej časti Považského Inovca, na ľavej strane zo západnej časti Žiaru, Vtáčnika a Tríbeča. Odvodňuje kotliny hornej Nitry a v dolnej časti povodia z pravej strany Nitriansku, z pravej strany Žitavskú pahorkatinu. V hornej a strednej časti povodia priberá okrem mnohých malých, málo vyvinutých prítokov Handlovku z ľavej a Nitricu z pravej strany, nižšie z tej istej strany Bebravu a Radošinku. Na dolnom toku priberá svoj najdlhší (99,3 km) a plochou najväčší (1243,6 km2) prítok Žitavu so zbernou oblasťou na svahoch Tríbeča a Pohronského Inovca. Riečna sústava Nitry je charakterizovaná dlhou hlavnou tepnou s viacerými krátkymi a niekoľkými dlhšími prítokmi.
Hron
Hron má povodie na ploche 5464,5 km2, značne pretiahnuté, lebo je stisnutý do veľmi úzkych kotlín s vysokými pohoriami po oboch stranách, takže nemohol rozšíriť svoje povodie podchytením susedných riečnych sústav. Riečnu sieť charakterizuje hlavná os, 284 km dlhá, s mnohými krátkymi a len niekoľkými dlhšími prítokmi.
Má všetky znaky nevyvinutosti a iba na strednom toku možno hovoriť o väčšej zložitosti niektorých prítokov. Z pravej strany odvodňuje južnú časť Nízkych Tatier, južné svahy Veľkej Fatry, temer celé Kremnické vrchy, juhovýchodnú časť Vtáčnika a väčšiu časť Pohronského Inovca, z ľavej strany severozápadnú časť Slovenského rudohoria, Poľanu, časť Javoria, Štiavnických vrchov, uprostred Horehronie, Zvolenskú a Žiarsku kotlinu a časť Podunajskej nížiny. Pramení v gemerskej časti Slovenského rudohoria a ústi do Dunaja pod Štúrovom.
Na Horehroní priberá len krátke, málo rozvetvené prítoky. Najdlhšie z nich, ako Rohožná a Čierny Hron zo Slovenského rudohoria, Bystrianka (Bystrá), Vajskový potok a Jesenský potok, tečúce z Nízkych Tatier, sú prítoky s už rozvetvenejšou sústavou-pobočiek. Na strednom úseku toku, teda od vtoku rieky do Zvolenskej kotliny až po jej vyústenie do Podunajskej nížiny, prijíma ako väčšie prítoky sprava Bystricu z úbočia Nízkych Tatier, Kremnický potok, Lutilu a Zarnovicu (Teplicu), ktoré odvodňujú svahy Kremnických vrchov, Vtáčnika a Pohronského Inovca.
Zľava je to na strednom úseku predovšetkým najväčší a najmocnejší prítok Slatina so značne rozvetvenou sieťou prítokov na ploche 792,6 km a dĺžkou toku 55,2 km. V dolnej časti toku, od výtoku z hornatiny cez tzv. Slovenskú bránu až po ústie pod Štúrovom, je prítokov málo. Z ľavej strany prijíma Hron svoj najdlhší prítok Sikenicu, ak berieme do úvahy jej pôvodnú dĺžku - Sikenica I a Sikenica II (Perec), spolu 99,7 km, a z pravej strany Parížsky kanál. Spádová krivka Hrona vykazuje na jednotlivých úsekoch značnú nevyrovnanosť.
Ipeľ
Ipeľ, posledný z priamych prítokov Dunaja, ktoré odvodňujú územie Slovenska, zberá vodu v pravostrannej časti povodia z juhozápadnej časti Slovenského rudohoria, z časti Javoria a z celej Ipeľskej planiny. V ľavostrannej časti povodia odvádza vodu zo sopečných pohorí Západných Karpát ležiacich mimo územia Slovenska, ako aj z kotlín časti intravulkanickej brázdy. Celé jeho povodie meria 5151 km2, časť na území Slovenska 3648,7 km2, celková dĺžka toku 232,5 km. Pramení vo veporskej časti Slovenského rudohoria.
Tečie všeobecne južným smerom, pred hradbou západokarpatského sopečného oblúka sa obracia na západ, po výtoku z Ipeľskej kotliny tečie znova na juh až po ústie do Dunaja. Jeho spádová krivka vykazuje značnú nevyrovnanosť.
Celkove má povodie Ipľa tvar stlačeného obdĺžnika, ktorý delí hlavný tok na dve nesúmerné časti: pravú, väčšiu, s dlhšími a vyvinutejšími prítokmi, a ľavú, menšiu časť. Na hornom toku priberá len krátke prítoky, s výnimkou ľavostrannej Suchej na ploche povodia 340,4 km2 a pravostranného Tuhárskeho potoka na ploche 330,6 km2.
Na strednom toku priberá už viacero dlhších pobočiek, ako Tisovník, Krtíš a Krupinica zo slovenského územia a niekoľko väčších ľavostranných prítokov z maďarského územia. Na dolnom toku niet priaznivých podmienok pre vyvinutejšiu riečnu sieť a hlavná rieka priberá len krátke prítoky, a výnimkou Štiavnice, ktorá je najväčším slovenským prítokom Ipľa (plocha 441,3 km2).