Minerály a horniny Slovenska      :: prepni na celú stránku

História železorudných baní v Železníku (2. časť)
zdroj: www.kramaricova.blog.sme.sk
pridané: 4.2.2010

História železorudných baní v Železníku do pol. 19. storočia

Začiatkom 19. storočia stúpala spotreba železa, bolo teda potrebné preniknúť aj k nižším častiam ložiska. Na to sa museli podnikatelia združovať, náklady na také banské diela prevyšovali možnosti jednotlivcov. Prvým krokom k vytvoreniu spoločnosti bolo vydanie oprávnenia v Rákoši na razenie štôlne Ladislav. Štôlňa odvodnila ďalšie šachty, ktoré sa následne mohli prehĺbiť. Dotýkala sa cudzích oprávnení, musela teda byť vyrazená spoločne, a preto vznikla spoločnosť pomenovaná Ladislav.

4.12.1802 rákošskí podnikatelia založili druhú spoločnosť a vyrazili ďalšiu štôlňu. V roku 1807 sa obe spoločnosti zlúčili pod názvom Spoločnosť Ladislav. V Revúcej taktiež vznikla spoločnosť v roku 1807 nazvaná Železná kompánia. Na ďalší rok sa okrem zakladateľov - revúckych mešťanov a šteliara Andreja Šramka - pridali aj cechy, spojili niekoľko hámrov a vďaka úspechom sa chceli do spoločnosti pripojiť aj ďalší podnikatelia. 1808 bola teda založená Muránska únia zložená z 11 podnikateľov a mesta Revúca. Kapitál spoločnosti bol 252 tisíc zlatých, jej úradným jazykom bola slovenčina (rovnako aj v rákošskej spoločnosti). Únii sa darilo a vyplácala podielnikom vysoké dividendy.

V Rimavskej doline založili 13.5.1810 spoločnosť Rimavská koalícia, ktorá mala 22 podielnikov. Sídlo bolo v Rimavskom Brezove, jej úradnou rečou bola latinčina, neskôr maďarčina. Medzi zakladateľov patrila aj Muránska únia. V dejinách železiarskej výroby na Slovensku sú to prvé výrobné spoločnosti, Muránska únia sa považuje za prvú účastinnú spoločnosť v Uhorsku, podnikajúcu v železiarstve. Obe vlastnili v Železníku 57% banských mier, v Rákoši 68%. Bane Muránskej únie vyťažili v roku 1810 5600 ton železnej rudy, v 30. rokoch 7500 ton. Bane Rimavskej koalície pri založení vyťažili 4-5 tisíc ton železnej rudy, v 40. rokoch 7,5 tisíc ton. Po založení spoločností v Železníku zostalo ešte 6 súkromných podnikateľov a štátne bane, v Rákoši okrem spoločnosti len jeden súkromný podnikateľ. Ruda sa odvážala na spracovanie naďalej na vozoch, najčastejšie ťahaných volmi, zriedkavejšie koňmi.

Muránska únia ustanovila r. 1827 riaditeľa baní, bol ním absolvent banskoštiavnickej akadémie Anton Horvát. Inštrukcie o jeho právach a povinnostiach sú písané po slovensky. O tri roky neskôr vymenovala aj Rimavská koalícia riaditeľa baní. V Rákoši nastali problémy so závalmi štôlní a zatopeniami šácht. Vznikla tu nová spoločnosť Konkordia Kornélia, jej podielnikmi boli Muránska únia, Rimavská koalícia a dvaja súkromní podnikatelia.

Obce Sirk, Turčok, Nandraž a Rákoš boli poddanské, podliehali do 16. storočia Bebekovcom, v 16. storočí muránskemu panstvu a koncom 16. storočia hradnému maďarskému panstvu Szendrő, v 17. storočí Františkovi Wesselényimu, koncom 17. storočia grófovi Csákymu. Baníci mali prenajatý malý pozemok, za ktorý plnili poddanské povinnosti, okrem toho aj ťažili železnú rudu, rúbali drevo a pálili uhlie, vozili rudu k hámrom. Okolnosti nasvedčujú tomu, že rudu ťažili baníci za mzdu, už v 15. a 16. storočí. Koncom 17. storočia boli niektorí šteliari povýšení do šľachtického stavu. V súpisoch poddaných v období 1551-1830 sú v týchto obciach spomínané slovenské mená, občas maďarské, nemecké meno len jedno, čiže baníctvu sa v Železníku venovalo miestne obyvateľstvo. Pracovný čas nebol do konca 18. storočia stanovený, v lete odchádzali muži na Dolnú zem na žatvu. Koncom 18. storočia začali šteliari vyžadovať pravidelnú prácu, aby nemuseli odstavovať pece. Pracovný čas baníkov bol šesť dní v týždni, utorok až piatok museli odpracovať dve smeny po šesť hodín, v pondelok a v sobotu jednu šesťhodinovú smenu, teda 60 hodín týždenne. Počas týždňa spávali baníci v drevených domcoch pri baniach, tzv. krámoch, domov odchádzali v sobotu popoludní. Od 18. storočia bola ustálená mzda za 56 kg rudy 2,5 grajciara. Rovnaká sadzba bola aj v roku 1832. Spoločnosť Ladislav v Rákoši stanovila v roku 1812 cenu za 56 kg rudy vyťaženej v štôlni na 4 grajciare. Muránska únia určila ceny podľa miest ťažby, podľa jednotlivých štôlní od štyroch grajciarov po osem v roku 1829, r. 1830 od 3,5 grajciara po 5.

V roku 1846 si päťdesiati traja sirkovskí baníci založili banícky cech, každý z nich vložil na začiatok 10 grajciarov. Cech vznikol z potreby hmotného zabezpečenia na penzii alebo v prípade zranenia či smrti baníka. Spoločnosti síce založili bratské pokladnice, tie sa ale na baníkov nevzťahovali, iba na podnikateľov. Takéto banské cechy si založili aj baníci Muránskej únie a Rimavskej koalície. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť pohreb členov. O bezpečnosť v baniach sa starali sami baníci. Prvá správa o smrteľnom úraze v železníckej bani je z roku 1734.

V polovici 19. storočia sa pristúpilo k mechanizácii - zatiaľ však iba v oblasti dopravy (vo vnútri baní aj na povrchu) a vrtných prác. Meruôsme roky priniesli zmeny aj baníkom, poddanstvo bolo zrušené, napriek revolúcii sa však naďalej v baniach pracovalo. Po potlačení revolúcie sa zlúčili obe železiarske spoločnosti (Muránska únia aj Rimavská koalícia) do Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti (1852), sídlo bolo v Rimavskom Brezove. Kapitál spoločnosti bol 3,8 milióna zlatých, spoločnosť bola najväčším výrobcom železa v Uhorsku. Vlastnila 74% všetkých banských polí v Železníku, okrem nej boli vlastníkmi polí aj štátne bane, železiareň Hrlica a stále boli aj súkromní vlastníci.

Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť začala v roku 1855 raziť dedičnú štôlňu Ladislav, aby sprístupnila aj nižšie časti ložiska.

Ruda zo starších šácht sa už nevyťahovala hore, ale sypala sa do novej štôlne, odkiaľ ju vyvážali von. Spočiatku bola štôlňa Ladislav príliš malá na to, aby v nej mohli položiť koľajnice, rozšírili ju v roku 1870. Štátne bane z rovnakého dôvodu začali raziť v roku 1857 dedičnú štôlňu Erbstolle (neskôr premenovaná na štôlňu Františka Jozefa, od 1920 na Štefánikovu štôlňu). Postup prác bol veľmi pomalý, po 14. rokoch (1871) dosiahla štôlňa dĺžku 392 metrov. V roku 1892 ju rozšírili a položili v nej koľajnice.

Ostatní majitelia ťažili rudu aj ďalej v starých baniach, medzi nimi bola napríklad Železiareň Hrlica, ktorá ťažila aj v Rákoši a v Sirku. V roku 1859 vstúpila do Hrlicko-tapolčianskej spoločnosti, ktorá vybudovala pri Sirku železiareň Červeňany s takmer 14-metrovou vysokou pecou. Pec vybudovali v rokoch 1870-1874.

Táto vysoká pec v Červeňanoch spracúvala limonit a siderit "predpražený" v milieroch (podobne ako drevné uhlie). Pracovalo tu okolo 25 robotníkov, pec bola v prevádzke až 44 týždňov v roku, vyrábala surové železo.

V roku 1874 postavili druhú vysokú pec, na výrobu liatinových výrobkov. Obe mali spoločné dúchacie zariadenie. Druhú pec však už v roku 1878 odstavili, lebo sa nevyrovnala Heinzelmannovej zlievárni v Lubeníku, v časti Chyžnianska Voda. Železo zo železiarne v Červeňanoch odvážali do Maďarska a časť výroby vyvážali do Rakúska. V roku 1872 priniesla vysoká pec zisk asi 20 tisíc korún za rok. Škrt cez rozpočet priniesol krach viedenskej burzy v roku 1873. O päť rokov už bola prevádzka stratová a Hrlicko-tapolčianska spoločnosť v roku 1880 skrachovala, výroba v Červeňanoch bola zastavená, miestnu železiareň odkúpil Heinzelmann pre Filipa Coburga.

Hlavný zdroj: Gustáv Frák - Baníctvo v Železníku, 1987
Lucia Kramaričová, streda 26. apríla 2006

Baňa Ladislav dnes